Keď som bola malá, mala som okolo seba kopec ľudí, ktorí pri mne stáli. To som však bola naozaj veľmi malá a neuvedomovala som si, že keď vyrastiem, budem potrebovať priateľov, ktorí pri mne budú stáť, keď to budem potrebovať a poradia mi vždy, ak budú vedieť.
A tak som pomaly vyrástla. Bola som siedmačka. Kamarátka, s ktorou som sedela sa zmenila k zlému a tak som si presadla k druhej. Tá sa však odsťahovala a už nie sme ani v kontakte. Bez rozmýšľania som si opäť prisadla k tej predošlej. Stali sa z nás opäť kamarátky. Až neskoro som si uvedomila, že som taká ako ona, že som tiež taká neporiadna a zlá.
U rodičoch som mala problémy. Zakázali sa mi s ňou baviť, ja som však nechcela zostať bez jedinej kamarátky a tak som sa s ňou tajne kamarátila...
Po chvíli som si však uvedomila, že ma to s ňou nebaví. Nechcela som byť zlá, chcela som byť obyčajná. Dievča s čistým svedomím. Nerobili sme nič protizákonné, možno trochu...
Zrušila som s ňou kontakty a sadla si sama.
Vravela som si: "O chvíľu je tu deviata trieda, to zvládnem." Zvládla som. myslím, že som sa v živote necítila horšie. Sedela som tam sama v rade, len za mnou bol jeden spolužiak... počúvala slová niektorých zlých spolužiakov a to ma psychicky rozhodilo. Padla som na čierne dno... Asi aj nižšie... Bola som na tom tak zle, že z toho obdobia si nič nepamätám...
A potom mi život začal ukazovať ešte horšie stránky... Pochopila som, čo presne je život... že k nemu patrí všetko toto zlé... Strata blízkych, strata samého seba, strata kamarátov...
Rodičia mi kúpili psíka... To ma opäť urobilo šťastnou... pochopila som, že aj keď sa hocičo udialo, ešte stále môžem mať rada tento život... Teraz sa s ním stále hrám, už je poriadne veľký, má aj vyše troch rokov... biely labrador menom Timmy, ktoré som mu vymyslela ja
Neobávam sa toho, že ho stratím... obávam sa toho, že stratím ľudí, ktorých som si našla tu - na nete... Skutočných priateľov nemám a práve toho sa bojím. že čo všetko mi život ešte vezme a naopak, čo všetko mi dá.
Teraz idem na strednú... keď si predstavím tých pár dní, vlastne už len týždeň, celá sa chvejem... predstava, koľko tam bude neznámych ľudí a neznámych miest ma úplne desí...
Aj po tom všetkom verím, že si tam niekoho nájdem... Hoci neviem, či by som mala.. Čo ak sa mi to nesplní a opäť zažijem len sklamanie ? Mám strach aj z toho, že mi začne vadiť samota... Sú ľudia, ktorí ma volali von, ale ja som to zrušila, pretože som vonku nerada a všetcí tí, ktorí tak urobili, sa mi ozvú, len keď niečo potrebujú.. s radosťou im pomáham, ale vonku s nimi by som to asi nezvládla...
Je vôbec nádej, že stretnem človeka ako som ja a budeme kamarátmi ?
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
@dubakiva
ďakujem, že tomu veríš.. ale ako som sa tak nad tým zamýšľala, tak mi to ani nechýba... zatiaľ.. rada som sama.... a s chalanmi si nerozumiem bohvieako ..
ďakujem, že tomu veríš.. ale ako som sa tak nad tým zamýšľala, tak mi to ani nechýba... zatiaľ.. rada som sama.... a s chalanmi si nerozumiem bohvieako ..
Napíš svoj komentár
Veď ak nie dievčatá tak úrčite chalanov!
A teraz chodíš kde? akože trieda,škola... ??