Chcela som si predstaviť príbehy, situácie z predošlých dní, nedávne slová ľudí, obrazy človeka a iné, ale nedalo sa. Výnimočne mi to nešlo.
Svietili len lampy, všade okolo bola tma, boli sme v obrovskom meste, kde boli samé kolóny a obchádzky. Keď mi nešli vytvárať obrazy, pokúsila som sa o myšlienky a čakala, kam sa uberú. Ubrali sa tam, kde sa premýšľalo o tomto svete.
Vzdychla som si a lepšie som sa uležala na tom obrovskom sedadle. Skontrolovala som šoférku - šťastne si vyspevovala. Pousmiala som sa a zaostrila zrak na stromy. Boli sme na diaľnici, všetko blikalo, rádio pomaly hralo a mne sa zrak stále sústredil len na tie stromy. Nakoniec sa mi úplne stratili z dohľadu a mne sa tisli slzy do očí.
Predstavila som si deti v Afrike. Ako by som im rada pomohla. Potom sa mi predstavili tí známi dobrí ľudia, ktorí sa dali na drogy a ich mozog sa úplne pomiatol. Spomenula som si na fenomenálneho Heatha Ledgera, ktorý si dal tie prekliate tabletky a ktorý mi neskutočne chýba. Ako k obľúbenému hercovi som k nemu mala naozaj výnimočné puto. Myšlienky a obrazy sa spojili do jedného. Pokračovali. Vytvoril sa mi z nich film. Spomenula som si na tých dobrých ľudí, ktorých osud zaviedol navždy preč od nás. Na druhý svet. A pokračovalo to. Prevaha zlých ľudí. Zlé sny. Nespokojnosť so všetkým. Samovraždy. Zbytočné komplikácie a problémy.
Mala som čo robiť, aby som zastavila príval vody v očiach. Vzdychla som si a pomyslela si: "To sa zas dá do poriadku." A presne vtedy som pri ceste uvidela tie nechutné, polonahé ženy, ktoré stopovali a čakali na "šťastie". "Nie, to sa teda nedá do poriadku." Bolo mi na vracanie.
Uvedomila som si, že život sa nikdy nedá do poriadku. Myslím, že sa bude stále zhoršovať, pretože je viac tých zlých ako dobrých. Samí vrahovia, samí démoni, ktorí nám nedovolia dýchať. Nechápem, prečo sa necháme takto ovplyvňovať. Asi to bude tým, že mier, po ktorom tak všetci dychčia, nenastane. Všetci ho chcú, ale kto zaňho skutočne bojuje?
Pýtam sa: "Kam speje tento svet?" A pýtam sa to naozaj často. Až mám z toho zimomriavky.
Pravdepodobne nikto nebude chodiť bez strachu. Veď ľudia sa už boja aj sami seba. Všetko je kruté a zlé. Všetci neustále pred niečím utekajú a nič neriešia. To naozaj všetci nakoniec vytiahneme biele vlajky?
Ešteže existujú výnimky a pár ľudí, ktorí sú výnimočnejší ako tamtí a robia tento svet krajším. To mi dáva odvahu pomyslieť si: "Pre toto sa oplatí žiť."
Pousmiala som sa a so slzami v očiach som sa pustila do svojej obľúbenej činnosti. Do snívania.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár