Vo veľkej privatizácii mohol človek bez patričných stykov uspieť iba náhodou.Šancu mali iba tí, ktorí mali kontakty na vysokých funkcionárov ministerstiev alebo priamo na členov vlády. Takým bol v rokoch 1992 až 1994 napríklad Vladimír Lexa. Ďalším takým človekom bol Jozef Majský, za komunizmu obchodný námestník riaditeľa v bratislavskom štátnom podniku Matador.
Jozef Majský nebol v privatizácii taký prieberčivý ako Vladimír Lexa. Bral všetko, čo sa dalo kúpiť. Z toho obdobia sa traduje historka, že sa mu raz pri jednej ceste po Slovensku zapáčil akýsi hotel. Povedal teda svojim ľuďom, že ho chce kúpiť. Vtedy mu jeho kolegovia povedali, že ten hotel už vlastní.
Majský na to zareagoval pamätnou vetou:
„Boha, aj to je moje?“
Sýkora študoval tesne pred novembrom 1989 na MGIMO v Moskve. Podobne Haščák, Dospiva, či neskorší minister zahraničných vecí Lajčák. Z obchodného hľadiska sa lepšie rozhodol Vladimír Lexa. Najväčší majetok sa totiž na Slovensku rozdeľoval za tretej Mečiarovej vlády v rokoch 1995 až 1998. A v tom čase pre Lexu pracoval aj generál Lorenc.
Pokračovanie nabudúce
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
3
Akí komunisti sedia vo vláde dodnes? To akože Fico,zato že bol v KSČ? Skutočný komunista už ku koncu vo vláde nebol,strana bola plná zapredaných chamtivcov čakajúcich už len nato,kedy budú môcť začať privatizovať. Nežná revolúcia bola podobné divadlo ako ukrajinský majdan,vôbec nešlo o dobro bežných ľudí.
Napíš svoj komentár
Ver tomu, že normálni ľudia vidia, čo sa tu deje, a chcú s tým niečo robiť, ale nemajú jednoducho moc. Oproti dnešku aj to cinkanie kľúčikmi v minulosti bol dosť významný krok, omnoho viac než sa robí teraz.