Ja by som za tebou bežal.

Hodnota. Až kam je schopný človek zájsť aby našiel seba?
Hory prenádherných predstáv. Nekonečné kocky z cukru.
Najviac?
Ako sa len dá.

Najviac na svete

Keď starý boh lámal svet,
otvoril brány do pekla,
no v plode múdrosti dozretá,
skrývala sa cesta nebeská.

Geniálne dielo človeka blízkeho bohu,
skazená morálka rozprávkou,
muž znetvorený krásou, obeťou ľudského moru,
vychutnával si pocit blaha,
premárnil život pretvárkou.

Plačúce hviezdy a brány zo zlata,
nenechali dlho čakať,
privideli čertov, sladká je odplata,
zapálili domy vranám
a ja som bol ticho plakať.

Roztiekli sa predstavy génia,
skameneli na doskách,
duchovia nočných orgazmov,
a v troskách
myšlienok jeho snov.
Čakali.

No v inom čase a v inom mieste,
dozrejú črty pánove,
milovať nekonečne,
na kopcoch najvyšších hôr,
bez zábrany
a v opojení malých, nočných
môr.

Budem tam stáť,
s rajským jablkom v dlaniach,
čakajúc pod stromom života,
na dokonalosť,
veľkého človeka.

A keď príde konečne pán,
veľkolepý záver odtiahne oponu
a na istý čas,
ľudia uvidia pravdu,
holú.
Zas.

Poďme sa spolu pogrcať.
Spálili ste nebesá,
zničili ste všetko živé,
vy raz, každý zistíte,
že klamstvo je na omyle.

Zrazu duša vzplanula

Keď na začiatku hry života,
počali tam staré dámy,
krátili si chvíľu,
bájny králi,
očarená bola porota, že
smilstvo bolesť prekoná.


No za krvou opony,
nahý čašníci osladili dav,
vreštali o pomoc
a holé srdcia vo vitrínach,
lahodili jazyku
stáda kráv.

Bodali si do očí vejáre,
prastarých tučných mám,
kázajúcich o starých pohromách,
na ostrovoch hnusu z nás,
vraždou exemplárov každých rás.

Zatuchnutý vzduch,
zastal čas,
v riekach elektrických impulzov,
neopísateľne obrovskú chuť,
chcem a budem mať.

Niekde ďalej.

Vo svete dokonalej predstavy,
cítiť boha na dlaniach
a obrovské nahé davy,
budú sa navzájom milovať.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu