Až mi zastáva rozum pri niektorých veciach. „nerieš to“. Musím. Choď preč! Nemám rád výkričníky, pôsobia agresívne. Trvalo.
Chápem ťa, hormóny, alkohol, peniaze. Je všeobecne známe že toto mení ľudí, až tak? Prosím. Smejem sa ale nechcem. Spamätajme sa.
Hranice.
Možné a nemožné. Vysnívaná realita pocitov a fantázie ukrytá pohladením zmyslov zabraňuje chápaniu súvislostí, ktoré sú tak zrejmé a aj tak ich nechceme vidieť. Klaniame sa. Cha
To čo tu chcem povedať kopíruje moje myšlienky, aj tak zastavané hranicami vzťahov k spoločnosti. Ospravedlňte ma.
Len a len alkohol. Prosím budem krajší aj ty. Daj si. Nie. Ale áno. Potom budú tvoje názory a moje rovnaké. Akurát tak vo sne.
Teraz úprimne. Už ma strašne unavuje stereotyp názorov človeka, ktorý si myslí že je výnimočný práve ich prezentovaním. Originalita pripadajúca každému obyvateľovi tohto sveta, je skrytá normálnosť na pozadí spoločnosti. Myslíte si že ste slobodný?. A teraz čo najúprimnejšie. Ak sa nájdu dvaja ľudia, ktorí sa nestarajú o myšlienky iných ľudí týkajúcich sa práve ich osoby zatlieskam. Nenájdu. To všetko je obmedzenie vtĺkané do hláv všetkých spôsobmi, ktoré my, považujeme za naše. Ešte raz. Spamätajte sa. Práve názor že to tak nie je, môj názor potvrdzuje.
Obmedzení ľudia. Stará téma, hodná spomenutia ale obkecaná až je každému z toho zle. Je mi to jedno.
Ale zmysel niektorých vecí ostáva pre mňa nepochopiteľný. Kašlite nato. Ja vás nesúdim. Môj názor.
Ja len chcem stade (z tohto miesta) odísť. Možnosti sú. Čas. Prosím pomôž mi. Uvedomme si následky činov a vecí s tým spojné. Hrám hru, o ktorej nič bohužiaľ neviete a ani nebudete. Nikto. Čas. Ukáže.
A následkom slabej voľby,
popadali rímske normy,
zobrali sa kúsky bahna,
a vraj to strach ľuďom nahná.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.