Milujem naše bozky. Pomaly rozbiehame šou spoločnej samovraždy, žiadne náhlenie. Neviem či vieš, ale vždy na chvíľu otvorím oči a aby som videl tvoj zasnený výraz tváre, proste niečo neskutočné a úžasné. Vždy sa presviedčam, že sa tak tváriš len pri mne. A že to spôsobujem iba ja. Samozrejme, že to nie je vo mne, ale v tvojej geniálnej vlastnosti naplno si užívať všetko. Už ma ani nesere, že nie som prvý a s kúskom šťastia ani posledný. Nechceš zľutovanie vidieť ti to na očiach. Padáme na postel a to, že si sa udrela o stolík, je len vlastne nič v porovnaní s tvojou bolesťou, ktorú si v živote kompenzuješ svojím správaním. Neľutujem ťa.
Máš zrýchlený dych a nevieš sa dočkať. Aj keď si dokonalý pokrytec, toľko ťa už poznám. Čakáš, že na teba spravím nálet jak Luftwafe. Ale nie, mám svoju hrdosť a poznám svoju cenu. A vieš, že to bude iné. Už len kvôli tomu,že si sa na mňa pozrela ako na každého a to ti nedarujem. Nie som každý. Pomaly začnem rozopínať zvyšné gombíky na tvojej košeli a pri tom sa ťa snažím zabiť. Dychom. To čo ti robí chlapský dych na krku, ťa dovádza do šialenstva. Dotyk pier ťa vzrušuje ale dych zabíja. Ty nemáš erotogénne body, ty sama si jeden veľký erotogénny bod, preto sa nikam neponáhľam a pokým som sa dotkol perami tvojich pŕs, už si bola mŕtva dva krát a keby mohli myšlienky zabíjať, ja som mŕtvy už dávno. Rozstrieľaný na rešeto. Ešte chvíľu a už by to bolo uspávajúce, tak sa vrátim k tvojim perám a ten bozk by roztúžil aj figuríny u madame Tussauds. Zase si naskočila, motor na plné obrátky. Z dola sálalo teplo, jak radiátor v januári. Ale vieš že nás ešte čaká cesta, tvojím roztopašným bruchom. Chytíš ma za vlasy a to sme, možno ešte len v polovici a tlačíš ma nadol. Sa ti smejem. A vlastne ťa to teší, lebo sa ti otvárajú nové obzory.
Už len kúsok, je mi teplo potím sa, kráter sopky vrie a ja som len kúsok od toho aby som tam padol. Už ma nenávidíš, lebo trpíš a ja nenávidím sám seba za svoju pomstychtivosť. Ale vydržím to. Vydržím nespadnúť a obchádzam to ku stehnám. Ale ešte pred tým, ostanem na chvíľu bez dotyku, cítiš, že som blízko, cítiš môj dych, ideš sa zblázniť. Neodolám, iba letmý, jemný, nežný ale hlavne veľmi krátky dotyk jazyka. Stačí. Dosť.
Úder. Proste obyčajný úder, v ktorom bola nenávisť, láska, zúfalstvo a agresia.
Tvoje stehná. Jemne nežne a pomaly. Z jedného na druhé a bezodnú priepasť, kde zomierajú všetky zvyšky zdravého rozumu len škodoradostne preskočiť.
Rezignovane čakáš na definitívnu smrť. Nič nevnímaš. Len čakáš. Neschopná ničoho.
Rozhodol som sa. S veľkým sebazaprením sa zdvíham, posledný krát sa nadýchnem vône spásy a ľahnem si vedľa teba a objímem ťa.
"Ty skurvený hajzel."!
Bola už moja a navždy. Ale tak ako som chcel. Nie vždy.
Tento blog tu bol 23.12.2012. Na želanie odtajňujem blogy! (pre spomienky starých birdzákov a aj pre novú generáciu pre inšpiráciu. ) Nazdar!
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
Bez poézie: Skutočne pravé je iba jej vlhko vo vagíne, vtedy neklame. Inak klame vždy. A ani sama nevie, že klame, na to jej rozumové schopnosti nestačia.