Fabulae nocturnae II.

Zasadli k štedrému, plnému stolu,
A dohodli sa, pekne všetci spolu,
Pravidlá príbehov prednášania stanovili,
Aj na tom aby víťazovi útratu zaplatili!

A že to veru bude suma nemalá,
Veď ledva tma sa zniesla a noc začala,
A pri toľkých hosťoch ej veru,
Sedieť tu hádam budú i k zajtrajšiemu večeru!

Kto však začať príbeh prvý má?
Komu tá česť a prednosť sa dá?
Tu uzniesli sa všetci jednohlasne,
Vznešená dáma nech prosím prvá začne.

"Súhlasím." usmiala sa nonšalantne,
I pristihli sa mnohí že pohľady im kradne,
Veď krásna bola sťaby vlahá jarná noc,
Čo istotne ešte umocní jej príbehu moc!

"Žila raz jedna vodná víla, " zazvonil jej hlas,
"Čo o pravej láske snila, pozorujúc splnu jas.
U víl sa to nenosí, milovať, to doménou je ľudí,
Trápiť sa a užierať, láska je bolesť, každý ju súdi,
Tak vraveli jej. No odkedy videla pár milencov v lese,
Neprestáva na ňu myslieť, keď vo dne spí, či sa v noci češe...

Ako tak jednej noci, nôžky v jazierku si máča,
zrazu vidí ako lesom dakto hlučne, svižne kráča.
Nik z tvorov noci nemôže to byť, tichí sú pravda odveká,
Znamená to jediné... že Osud zaviedol sem človeka!

Skryla sa, veď neradno mu zočiť ju, to zákon je jej rodu,
Ostať v tmách a cez deň spať, v noci spievať a chlácholiť vodu..
Na okraji čistiny, uviazal muž zviera veľké, asi kôň,
Zobral mech, chce si nabrať čerstvú chladnú vodu doň.

Mesiac žiari, vykúka spoza mraku,
Vtedy zbadá ho...a neverí svojmu zraku!
Pred ľuďmi vždy varovali, "Vystríhaj sa dcéra ich",
Vraj krutí sú a zákerní, či je to zlodej a či mních."

Tu nadurdil sa dobrý mních, až sčervenala mu tvár!
"Len kľud velebný otče, a ty hostinský radšej víno var!
Nemyslela to vzešená dáma isto tak, sú to len besovia krutí však páni? "
Zachraňuje mier pri stole rytier potulný."Pokračuj prosím krásna pani."

Pohodila lokňou vlasov, ako zlatistý sú med,
"Sledovala víla človeka, keď utíšiť chcel smäd.
Naplnil mech i zvieraťu napiť dal, i poberal sa späť smer cesta,
Nie! Skríkla v duchu. Veď páči sa mi..nezbadám už ho ak odíde do mesta.

Čo robiť? Ako prilákať ho späť? Tu zanôtila pieseň clivú...
Začul ju... Obhliadol sa späť a prepadnúc jej vplyvu,
Vykročil na čistinu s jazerom, spieva víla na kameni, v rákosí,
Bázlivo priblíži sa, neverí očiam svojim, o priazeň ju poprosí.

Spievala, a srdce plakalo jej, veď na človeka hlas svoj použila,
Za to stihne ju veru krutý trest. Veď zákon najprísnejší porušila!
Premenia ju na bludičku, navždy bude lesmi blúdiť,
A nešťastníkov do temných bažín svojim svetlom vábiť...

Do očí jej hľadel, nevidel predtým takú krásu,
Ten spev a pery.. opantaný zamatom havranieho vlasu.
Stíchla, krehká a bosá. Na kameni do očí si hľadeli,
Pery sa dotkli... uvidí čo Osud im dvom nadelí...

Nad ránom padla rosa, schúlená v objatí cudzinca,
O ruku požiadal ju, nevedela ešte, že vydá sa za princa,
Keď svoje áno dala mu...a na koni s ním v to ráno tíško sedela.
Že vrátiť sa už nikdy nesmie, v človeka sa premení, dobre vedela.

Nezbadá už nikdy viac svojich blízkych, nezaspieva mesiacu,
Zanechá tu domov, všetko čo má. Otca svojho, i matku žialiacu.
Nesmrteľnosť a život bez starostí končí...No láska práve začína.
Čo však je viac? A v hmle vlnila sa kľudná, tichá hladina..."

Skončil sa príbeh prvý, o lásky pravej cene,
Však o niečom bol, čo všetci tajne chceme...
Stíchla spoločnosť, len oheň v krbe plápolal,
Plamienok tíško praskal a na dreve si tancoval.


---
Copyright© Finwaell, 2008-2010
---

Venované jednej víle, aby zažila také, ba aj krajšie chvíle

 Báseň

10 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu