Ticho večným zdalo sa, rok bol ako oka mih,
Praskot ohňa nerušil ich, ni zasnený vzdych.
Nič však večne veru netrvá, či už láska,
A či nevera, a tak opustila mysle kráska
Z jazera... to keď na stôl prišla večera!
Rozbehol sa čulý hovor zas,
A hrdlom tekutý lial sa klas,
Keď každý s každým preberal
Odkiaľ pokiaľ a čo tam,
Len tučný mních nadurdene zazeral,
Keď popíjal v rohu sediac sám.
Bujaro sa veselili, no tu náhle tupý zvuk,
Ako o dutú hlavu keď dubový udrie drúk.
"Čo to?", zmätene sa obzerali, hľadajúc hluku zdroj,
Tu postavil sa mních, "Teraz bude príbeh môj!",
Udrúc znova o dosku pevnú korbelom,
"Dobre, dobre upokoj sa, len nám stôl ten neprelom!",
Strachovala sa spoločnosť celá, nieto divu,
Veď silu notnú mal...šepkali si, "To isto vďaka pivu!".
"Ja vám teraz niečo rozpoviem..", zhlboka sa nadýchol,
"Aby ste pochopili, akú obeť boží syn vám priniesol!"
Kde kto pri tej zmienke vzdychol odovzdane,
Iní zas nábožne hlavu klonili v dlane.
"Ten príbeh známe všetci, niečo iné povedz nám!",
"Áno, niečo čo vymyslel či prežil si Ty sám!"
Zamračil sa svätý muž, "Dobre, nech po vašom teda je,
Predstavte si, že vo vzdialenej zemi za morom teraz sme,
Tam kde vládol Artuš, kráľov kráľ, to Albion sa hrdo z mora čnie,
Zasmial sa psanec, "To bolo pred stáročiami, to každý predsa vie!",
"Áno, to bolo," vecne potvrdil mních, "No iný je dnes v zemi mrav,"
Nevydržal rytier potulný,"Bol si tam? Veď vrav už prosím, vrav!",
"V zemi tej chmúrno bolo... nie ako za dávnych čias, veru tak,
Jediný komu dobre bolo, bol na šibenici krhavý vták,
Tak výdatne kŕmený bol mäsom úbožiakov trpiacich,
No nikto nevyslyšal prosby, nik nezastal sa plačúcich...
Ani nemal veru kto, veď už ako za čias slávnych platilo,
Zem bez kráľa je ako soľ, ktorou by sa pivo sladilo,
Či bez oleja lampa, bez jazdca kôň, bez oráča pluh,
A tak je napospas vydaná, ako na brehu hádžuci sa pstruh...
Kráľ Richard, Levie srdce zvaný, ochraňuj ho Pán,
Svätú výpravu viedol, a ladom ležal jeho lán,
Jeho kráľovstvo, tá zelená ostrovná zem,
A brat jeho pikle kul, že počuť ich bolo až sem!
Sám sa chcel stať kráľom, to asi už ste počuli,
Ale prečo ním sa nestal, to vedia len nemnohí...
Stredom Albionu zo severu k juhu vedie cesta,
obchodu tepna živá, najväčšie spája jeho mestá.
Vedie lesmi pradávnymi, plnými duchov temných čias,
Kto odbočí, stratený je, ako besovi zástup nebeských krás.
Tu vládol rukou pevnou, Robert, z Loxley pán a yeoman,
Ani šerifa dlhé prsty, nedosiahli z Nottinghamu až sem.
Dlho nehodným bral a hodným zase navracal,
Úklady nepriateľov svojim umom bystro odvracal,
Za ženu pojal krásnu Marian, tam v lesoch, v Yorkshire,
a Ján na dvorných plesoch, klial Bohu Otcu nemile!
Pomohol rytierovi vyplatiť úžeru na jeho hrad,
na zimu k prostým schoval sa, veď každý mal ho rád,
Na jar zas na roh svoj zadul mocne, pod dubami vietor vial,
Zvolal svojich mužov smelo, a vrchnosti do tváre sa smial.
Sir Guy jeho rukou padol, v tom preslávenom súboji,
Na zápolení lučištníckom dokázal zas, že pascí sa on nebojí!
A keď uplynulo rokov pár a kráľ sa vrátil do vlasti,
Odzvonilo každému, kto vrecká chcel si namastiť!"
Viseli mu na perách keď ku koncu sa blížil rozložitý mních,
"A jedného dňa, keď po mori plávalo opäť množstvo krýh,
na narodenie Pána anno 1247, pamätám sa ako bolo by to dnes,
posledný jeho šíp, pohltil Sherwood, ten večne tmavý chladný les.
Len pár nás vie kam dopadol, lebo tam práve hrob jeho leží,
Blízko kaplnka panne Márií a mohutný dub, kde jeleň k vode beží..."
"Nemožné!", skríkli lovci veselí, "Kde to je?", pýtajú sa bard i staručký žrec,
"Pravda je to vari?" pýta sa odmien lovec, "že zlata je tam na sto vriec?",
Tu povstal rytier potulný v očiach bázeň i pokora, "Odhaľ svojej totožnosti taj!",
Usmial sa smutne mních,"Či neviete kto s Hoodom pod dubami zbíjal vraj?"
"Červený Will a Much, mlynára syn!" Výkriky padali jeden cez druhý,
"A Malý John, či Alan-a-Dale?", každý na príbehu chcel mať zásluhy,
"Will Stutely, čo zachránil ho Robin sám?" - usmial sa mních,"To bol vták!"
Tu zarazil sa mladý bard," Nemôžeš byť predsa...", a všetci,"Fráter Tuck?"
Užasnuto umĺkli, s úctou si ho merajúc, nevediac či bdejú a či snia,
Možno len medovina je prisilná a oni už dávno hlbokým spánkom spia,
No i tak ostane im nadosmrti chvíľa tá v duši, kde príbehom ju vloží,
Od koho najmenej by čakali to, ten zavalitý posol boží...
Znovu stíchla spoločnosť, každý sám si svoju pravdu hľadá,
Len starý mních sa usmieva a s pivom si k ohňu sadá...
---
Copyright© Finwaell, 2010
---
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
johnysheek
6. 4.apríla 2010 05:57
konečne
Napíš svoj komentár