O tom, ako ľahko sa robia chyby...


-------------------------------------------------------------------------


Denne robíme chyby. Nastúpime omylom do zlého autobusu, pošleme smsku niekomu inému než sme pôvodne chceli, v úradnom dokumente popletieme čísla a v maily dôležitej osobe spravíme hrubú gramatickú chybu.

Ale to sú tie lepšie verzie chýb.

Horšie je to, keď zrazíte malého chlapca a zabijete ho. Alebo ublížite blízkemu. Alebo si neuvedomíte čo máte a zahodíte svoju šancu. Ujde vám a je neskoro za ňou utekať. A pritom je to tak jednoduché.

Ja som mala šancu. Začať odznova. Začať niečo lepšie, niečo, čo ma snáď mohlo naplniť.

Takto. Ja som mohla na ten vlak ešte naskočiť, ale je tu strach. Čo ak je to nesprávny vlak ako minule? Čo ak z neho budem musieť so sklonenou hlavou zase vyskočiť? A rušňovodiča to zraní a nezostaneme ani priateľmi?

Mám riskovať niekoho šťastie? A dokonca aj keď rušňovodič o mňa už asi nestojí?


Spravila som pár kravín a niekto si o mne spravil nie zrovna peknú mienku. A má v podstate pravdu. Ale mňa mrzí to, že svojimi chybami som prišla o možno niečo dobre, nejaký bod, ktorý by možno osvetlil ten tieň, čo je okolo mňa. Prišla som o niekoho, kto ma nechcel silou mocou meniť a páčila som s mu taká aká som. No svojou hlúposťou a detinskosťou som ho odohnala a on už o mňa nestojí.

Ale je tu aj druhá strana mince. Kebyže veľmi chcem, možno by som si vydobyla ešte jednu šancu. Ale bojím sa, že aj keď ju využijem, pokračovanie môže dopadnúť pre dotyčného zle. A aj pre mňa.


Som komplikovaná a nie každý má dostatok odhodlania, aby to so mnou vydržal a prinútil ma sa podvoliť. Málokto je ochotný ma vychovať a pomôcť mi dospieť.

Ale odhodlanie potrebujem aj ja... a mám ho a aj som sa od posledného "incidentu" dosť zlepšila... ale stačí to? Stačí to na to, aby som mohla s pokojným svedomím riskovať moje aj jeho city? A bude stačiť to všetko na to, aby som sa zmenila?


Zamilujem sa alebo bude mať zase len veľké oči?

Nájdem sa pri ňom alebo ešte viac stratím?

Buď alebo... vždy som riskovala...ale teraz sa prvýkrát v živote bojím.

Mám sa stiahnuť a pokoriť toho dobrodruha v srdci alebo sa do toho vrhnúť po hlave ako zvyčajne?

A bude o mňa rušňovodič ešte stáť?

A nebude to ako s tým rozbitým pohárom, ktorý síce drží, ale stále je na ňom vidieť stopy po lepidle?

Čo ak?

Čo ak nie?


Neprepásnite svoju šancu. Vždy si veci premyslite minimálne trikrát, kým ich spravíte. A dobre posúďte slová, ktoré idete povedať, lebo z úst vypustené ani štyrmi koňmi nevrátite späť.

Veľa šťastia

Vaša Bella

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
jogurtovakultura  3. 7. 2008 12:20
a co ked je tvoj terajsi strach len dobrym znamenim?

niekedy je neustale analyzovanie a premielanie len na skodu veci.

zjavne ti na nom zalezi. mas 16 nebude to vztah hned do manzelstva a mat deti..teda predpokladajme..ale mozno ta zmeni. lebo vsetko co sa deje, ma nejaky zmysel, nemyslis?

bud na seba dobra..a dovol si citit znova nieco pekne.

šmáriajósefkeisserschmaarenfreund! toto nie je rada, ale rozkaz

ale nie..je na tebe ako sa rozhodnes. ale vsetko zle je na nieco dobre. hm?
Napíš svoj komentár