-------------------------------------------------------------------------
Dospelí pri mne bez okolkov hovoria neslušné vtipy, perverzáčia a ponúkajú mi alkohol (rozumné množstvá).
A ja sa už nedokážem zahrať "na rodinku" tak presvedčivo a s takou detskosťou ako kedysi.
A bez problémov zaspím aj poobede, hoci len pár rokov dozadu stálo moju mamu všetko úsilie a nervy, kým ma uložila. Už zďaleka nie som tak hyperaktívna, ako voľakedy. Na splave som sa každé (!!!) poobedie uložila na karimatke vonku na tráve a len tak "relaxovala" minimálne dve hodiny. Nedávno by ma už "žrali mrle v zadku" a sotva by som vydržala sedieť polhodinu.
Ale teraz vážne.
Vždy som dúfala a nielen to, ja som bola presvedčená, že zostanem večné decko. Ukecané, šľahnuté, hyperaktívne a detsky spontánne. Ale už začínam dospievať.
Už nie som tak bezhlavá a bezstarostná ako kedysi. Moju nespútanosť spútali problémy, stres, neustále prekážky a radosť z maličkostí. Kam sa podelo to dievča, ktoré sa nadchlo iba pre niečo veľké? A nie len pre nejakú úbohosť, ako je hodina času na rozmýšľanie. Kam sa podelo dievča ktoré malo 24 hodín denne čas rozmýšľať o sebe a okolí?
Možno som ešte nepostúpila do levelu "dospelá a zodpovedná", ale aj tak sa desím toho, že ma tam dotlačia neustále očakávania, ktoré ma pomaly ale isto vyháňajú z detstva. Desí ma to, že sa stanem dospelou, že stratím samu seba.
Teraz mi neostáva nič iné, len dúfať, že svoju detskú dušu nespútanú očakávaniami iných si zachovám aspoň v srdci. No stále ma bude dusiť strach zo straty vlastnej identity. Dokonca viac ako nenávisť a odsudzovanie môjho okolia, hlavne rodiny.
A preto netúžim po ničom inom tak veľmi, akopo tom už vypadnúť od všetkých. Od priateľov aj nepriateľov a predovšetkým si vydýchnuť, vypustiť paru a zabudnúť aspoň na chvíľu na všetko. Proste uniknúť od očakávaní a sklamaní. Na nejakú horskú chatu odrezanú od civilizácie a ľudského plemena. Len sama so sebou.
Vám ostatným len môžem odporučiť, aby ste sa nenechali znechutiť ostatnými. Odporujte a choďte hlavou proti múru, pokiaľ budete vládať a ešte dlhšie.
Nech môžete žiť s pokojným svedomím, že ste spravili niečo proti tomu, aby si vás spoločnosť ochočila. Že ste statočne odolávali až do úplnej porážky. A že ste z bojiska odchádzali poslední.
S láskou a už aj pokorou ( )
Vaša Flammmea
Denník
Komentuj
4 komenty k blogu
1
sheena205
3. 7.júla 2008 12:17
hm pekné... musim povedat že ja idem stále hlavou proti muru....nenechavam sa ochočiť spoločnosťou kao si povedala , a potom ako som si toto prečitala som rada ze taka som, aj ked to vo mne z časti zomiera......
2
hej hej presne ako si napisala, mam pocit ze val ludi ma pocit ze straca detstvo, straca samu seba, mozno je to tym, ze sme nuteni rychlo dospiet, aj ked nechceme, kvoli naporu kazdodennych odalosti a tak vsetko...podla mna to je preto, ale neozaj je lepsie zachovat si samu seba...a cim dlhsie, tym lepsie
3
Vystihla si to..pekne napisane chapem to...to dieta v sebe treba nehat aspon na chviilu
4
ja sa snazim si ho udrzat co najviac....len zle je to ze vela ldui to "dieta" chape zle....mnohi to zovseobecnuju a robia zo mna nevychovaneho spratka len preto, lebo vedia ze sa este dokazem detsky nadchnut....
Napíš svoj komentár