Good morning.

Žvásty. Žvásty. Žvásty.
Všetko.

Belasé závesy. Hnedý koberec. Svetlé drevo. Dve postavy. Zhrbené životom, starosťami, samotným dýchaním, samotným bytím.
Vstal, odtiahol závesy cez ktoré presvitalo ranné slnko. Pohľadom zavadil o ňu. Ale len zavadil. V kúpeľni sa osprchoval dúfajúc, že prúd ľadovej vody zmyje všetko. Možno špinu áno, ale VŠETKO určite nie... V kuchyni postavil na kávu, pripravil raňajky. Zapol rádio, naladil obľúbenú stanicu a započúval sa do rytmov obľúbenej skladby. S podnosom plným jedla odhodlane vstúpil do izby a zobudil ju.
,,Dobré ráno, Igor. Ako dlho si hore?“ Pretierajúc si oči sa naňho usmiala. On sa neusmial. Nemal síl.
,,Nie dlho.“ Postavil sa k oknu a zamyslene sledoval ľudí na ulici. Niektorí sa ponáhľali do práce. Deti utekali na autobus, mamičky s kočíkmi zrýchlenými krokmi napredovali novému dňu.
,,Najedz sa so mnou.“ ukázala na voľné miesto v posteli.
,,Nie som hladný.“ Ľadovo jej odpovedal, stále otočený chrbtom k nej. Bola milá, takto skoro ráno, strapatá, stále nezobudená. Takto bola ešte jeho. Aspoň ráno.
,,Lida?“ Vážny tón hlasu nezvolil náhodou. Na túto chvíľu sa pripravoval veľmi dlho. Až pridlho ju miloval.
,,Hm?“ Milo sa naňho pozrela sústredene prežúvajúc posledné sústo.
,,Povedz to.“ Tvrdo na ňu pozrel, dnes pripravený neustúpiť. Možno už nikdy nebude dnes.
,,Teraz nie, prosím.“ Posledné slovo takmer zašepkala, neschopná sa naňho pozrieť .
,,Povedz to.“ Bol príliš odhodlaný. Toho sa bála.
,,Igor, už sme sa to snažili vyriešiť. Sám vieš, že to nejde. Nekaz to.“
,,Lida, povedz to.“
Potichu vyslovila slovo, ktorým spečatila večnosť . Veľmi potichu, ale intenzívne. Tak, aby to počul ten, komu patrilo. Mal pravdu. Ďalej to už nejde. Takto určite nie.
„Zomieram.“

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu