Bezmyšlienkovite nastúpi do auta, naštartuje a osemdesiatkou sa vyrúti na hlavnú cestu. Automatickými pohybmi naladí na rádiu obľúbenú stanicu, pridáva hlasitosť, telefón vypína. Trasie sa, no tentoraz nie od zimy. Potlačovaný hnev na nej vždy zanecháva stopy. ,,Toto mu len tak ľahko neprejde. Nie som z tých, ktoré na niekoho čakajú... Toto mu fakt neprejde!!!“ jedovato zasyčí. Zaparkuje pred domom, zamyká auto, otvára si dvere. Po ceste do kuchyne za sebou necháva kusy oblečenia. Len v nohavičkách a podprsenke sa zastaví pri chladničke, zrkadlo zámerne obchádza. Váhavo na nej otvorí dvierka. Chvíľku pred nimi nepohnuto stojí, premýšľa. V okamihu j rozhodnutá: ,,Snáď si zaslúžim odmenu! Nebudem sa týrať pre nejakého magora, ktorý nie je ani schopný zavolať, že bude meškať!“ a zároveň z nej vyberá chlieb, maslo, šunku, syry, nátierky, ktoré ostali po nedeľnej oslave, rôzne majonézové šaláty, zákusky, koláče, tortu, ktorú Milan nedojedol, rezne... To všetko si naloží na obrovskú tácku a s pocitom maniaka, ktorý si je istý, že za chvíľu dostane všetko po čom hystericky túži sa pohodlne usadí na obrovský kožený gauč v obývačke. Zhlboka sa nadýchne a hltavo sa do obrovskej porcie rukami púšťa. Slastne priviera oči. Pomaly sa upokojuje, tep sa jej vracia do normálu. ,,To som potrebovala.“ Pomyslí si, keď odnáša prázdne taniere do umývačky.
Dezorientovane sa posadí na posteľ. Pohľadom zablúdi na digitálne hodinky na nočnom stolíku. 3:15. Pocíti známe tlaky v žalúdku. Automaticky zamieri na toaletu. Netrvá to ani tak dlho ako inokedy a celý obsah jej poobedňajšieho výstrelku sa ocitá v záchodovej mise. Naozaj nič neobvyklé. S plačom sa zosunie na podlahu, ktorú ešte pred niekoľkými sekundami pokrývala vlastnými žalúdočnými šťavami. Očakávala to. ,,Opäť si neprekvapila, krava sprostá!“ zanadáva si potichu, aby náhodou nezobudila Milana. S vypätím posledných síl sa prinúti postaviť sa, pomaly prejde do kúpeľne, kde si prepláchne ústa a tvár umyje studenou vodou. Vyčistí si zuby. Stále ju napína. Pozná to. Skôr ako o tri hodiny ju to neprejde. Možno ešte absolvuje jeden výlet na wécko. ,,Toto už nechcem, naozaj nie. Chcem žiť ako normálna žena, chcem sa najesť bez pocitu vinu a bez toho, aby som to o niekoľko hodín spláchla. Chcem opäť žiť.“ potichu plače.
Úprimný plač ženy, ktorá si nedokáže pomôcť.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
mid
3. 2.febuára 2009 20:13
pekne napisane; najsmutnejsie na tom je, ze vo svojej podstate je to ani nie je fikcia, ale pre mnohych ludi kazdodenna realita
Napíš svoj komentár