vravím ja som Herodes!
Dobre počúvať chce sa mi,
no myšlienky sú anarchistami.
Bojím sa, viem čo dobré je,
no kypím stále : len to nie!
Zrazu každá bunka dobro vie,
keď silnej tmy padnú galeje.
No potom príde hostina,
zlé ťahá ma do klýna.
Ja nevidím, vidím svetlo,
no šedou tmou sa zmietlo!
Prichádza, myseľ mi čičíka,
zbav sa v sebe toho háčika!
Vidím už len krásu spanilú,
tancovať radostnú Sibilu.
Nemo hľadím, zmysly chytené,
vrav len! Všetko bude ti splnené!
A tu javí sa jej pravá podstata,
no nevidím už, že celá je od blata.
A tak, čo vo mne vyvolávalo hnus,
teraz našepkáva sa mi len to skús!
Ja nevládzem, padám, zlyhal som.
No v zrkadle vidím : Som víťazom!
Odťatú hlavu nesiem na zlatom tanieri,
vidím ako ľahko padol som v manieri.
V hanbe len hlavu držať musím
a sám sebe nemo sa hnusím.
Vrtkavé zlo, dobrom sa zdalo.
Múr padol. Čo sa so mnou stalo?
Krôčik po krôčiku, číre nahlodávanie.
Nájdem nového svetla, pokánia znamenie?
Zlo našlo si ku každému cestičku.
Tak aj ty si Herodes, veď potráp hlavičku.
Každý deň sme Herodesmi situačne skúšanými,
ale otázka stojí: Dokážeme sa vyhrabať z každej lavíny?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár