Ovocný sadík

V jeden pekný letný dník,
našiel som si ovocný sadík.
Plný bol útlych, urastených stromov,
a bol červenučkým jabĺčkam sťa domov.

Hneď, zbadal som uprostred najkrajší stromček,
kde skrýval najkrajšie jabĺčka ten jeho konček.
Tie červené jabĺčka, najkrajšie z celého sadu,
pýšili sa nad ostatnými, bo neskrývalu vadu.

Skrývajúce krásu najväčšiu, zbadal som jabĺičko,
a poskočilo srdce moje od šťastia nového, nie máličko.
Ochromilo ma, ba aj hľadeľ som naň deň aj noc,
čarami tajnými prevzalo nado mnou, úplnú moc.

Jabĺčko moje prekrásne odtrhnúť som chcel,
aj keď som na zemi od neho vzdialene len pel.
Na strom najvyšší som vyliezol, za ním som sa natiahol,
no nech robil všetko som, dočiahnuť som ho nemohol.

Volám na môjho miláčka: Na mňa sa nakloň,
budeme oba spolu, opusti už tú svoju jabloň.
Ono ma však nevidí, ano len len hlas môj nepočuje,
len hľadí do neba a zem svojím pohľadom nepoznačuje.

Kríčím, hlas si trhám, márnim a volanie moje z celej duše,
nikdy sa nedostane k tej pravej, kráske mojej, mojej ruže.
No ja neustanem, dočiahnuť sa ho budem vždy snažiť,
čas, nečas, svojimi rukami vždy ho budem chciet obnažiť.

 Báseň

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu