z rohu na mňa pozeralo,
zo všetkého sa vysmievalo
a mňa len ubíjalo.
Úsmev mi vzalo
A nádej udupalo.
Prečo sa to vlastne stalo?
Všetko sa z určitého dôvodu dialo.
Ale ja ho nevidím.
Svoje srdce stratím,
a pritom hľadím na tú spúšť.
Mám stlačiť spúšť?
Odísť z tejto rozprávky?
Zadívam sa do diaľky..
V hlave sa mi vynárajú len same nadávky,
ktoré charakterizujú plytké šťastie.
Škoda, že šťastie na strome nerastie
ako jablká hriechu.
V slzách či v plačlivom smiechu
Kráčam ďalej.
A v dušičke malej
dúfam,
že tak, ako po chodníku do neba stúpam,
zistím niečo skôr
ako ma utlačí okolitý nápor žiadostí.
Áno, áno.. Som v nežiadúcej zlosti.
Mám už nechuť z ľudí.
A tak, ako do mňa ten jed prúdi,
fúka teplý vietor.
Už ani úprimnej lásky nieto.
Či sa mi to len zdá?
Možno som až príliž hrdá
Na svoje nesplené ciele..
Ale meniť sa nemienim.
Báseň
Komentuj
3 komenty k blogu
1
shroomy
5. 6.júna 2008 21:00
neodchadzaj z tej rozpravky
Napíš svoj komentár