Kedysi bol môj obľúbený šport kolobežkovanie. Mala som peknú, hliníkovú ,,káru" a rada som s ňou testovala modranské výtlky na uliciach. Mala som svoje obľúbené časy (poobede/podvečer) a zopár pevných trás. Jasné, že som si na ceste musela dávať pozor - nielen na výtlky a autá,ale aj na psom. V Modre sú vždy dáki túlaví plus kopa samovenčiacich (to sú tie, čo sa doma na dvore nudia, tak preskočia plot, pobehajú po meste a potom sa vrátia domov). Majiteľom to očividne vyhovuje, aspoň nemusia venčiť......
Keďže viem ,ako psy zvyknú reagovať na cyklistov (inštinkt nepustí) vedela som ,že ja s mojou kolobežkou sme tiež dobré lákadlo. Začala som mať vážne obavy. A to už som prešla (pomaličky, bez očného kontaktu) popri viacerých hafanoch s obojkom i bez a oni nič. No vedela som, že čím viac budem behať po meste, tým je väčšia šanca, že raz po mne jeden proste vyštartuje. Nie aby ma olízal.........
No, a tak v jeden letný podvečer, raz len tak, vybehol na mňa z brány jeden ridgebag. Na krik majiteľov nereagoval, ale ja som rýchlo zoskočila z kolobežky a zahnala sa s ňou naňho. Jasné, že pes sa zľakol.....a nakoniec odbehol späť. Jasné, že majitelia sa ani neospravedlnili......jasné, že ja som ho dráždila (lebo ulice sú len pre psov, ktorí v nestráženej chvíli vybehnú z dvora).
Domov som prišla totálne vydesená,ale bez škrabanca. A v tom som si to uvedomila. Rýchlo som reagovala preto, že som v podvedomí mala plán, čo urobiť, ak na mňa zaútočí pes. občas mi to aj napadlo (zahnať sa s károu.lebo len to som mala po ruke, a predsalen päťkilová kolobežka by vedela zahnať psa). A zahnala.
Kopa ľudí tvrdí, že ak na dačo zlé myslíme, privoláme to. Ale to je málokedy tak. Ak je nejaká reálna pravdepodobnosť, že sa stane dačo zlé, treba vedieť, čo robiť v takom prípade. Lebo ak bývate v Pentagone, pozitívnym myslením násilníkov nezaženiete. A oni sa skôr či neskôr objavia. hoci spoza brány, ako ten nevychovaný pes.
Za to, že som mala plán ,,čo keby" som doteraz na seba hrdá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár