Po tvári sa jej skotúľala veľká slza. Jedna. Jediná. Bola tak ubolená a utrápená, tým čo sa nám vtedy stalo, tým čím si musela v tie dni prejsť. Nikdy som ju nevidel plakať. Nikdy som ju nevidel vyroniť slzu. Až v ten deň. Napriek všetkej tej bolesti a smútku, bola tak krásna. Krásna v celej svojej krehkosti.
Za celé roky, čo ju poznám, mi túto svoju časť nikdy neukázala. Bola tak krehká a zraniteľná. A najmä živá. Živá. A moja. Miloval som ju od prvej chvíle, ale trvalo mi roky, kým som si to priznal. Vlastne, to že som ju miloval od prvého okamihu ako som ju videl, som priznal len pár dní pred tou chvíľou.
V deň, keď som ju videl pripútanú na nemocničné lôžko. Napojenú na prístroje, v horúčke, v bolestiach napriek všetkým podaným liekom a vo chvíli, ako mi napriek slovám, ktoré hovoril lekár, tón jeho hlasu a jeho bezradný pohľad, prezrádzal, že ani on sám nevie, či to ešte prežije. Až vtedy som si uvedomil, že som ju miloval už od prvého okamihu.
Cítil som sa bezmocne a bezradne. Nebolo nič na svete, čo by som mohol urobiť, aby som jej pomohol. Myslel som len na to, akou neodmysliteľnou súčasťou môjho života je. Ako si každý rok na narodeniny neželám žiť ďalej len preto, aby som dosiahol to a to, alebo aby videl ako moje deti zvládnu to, či ono, ale najmä preto, aby som sa mohol ešte ďalší rok každé ráno zobúdzať vedľa nej. Aby som neprišiel ešte o svojich 7:28.
Uvedomil som si, aký je pre môj život dôležité, aby som každé ráno o 7:28 pred odchodom do práce, našiel na chodbe stáť opretú o zárubňu svoju ženu, ktorá pohladká a pobozká nášho syna, kým sa budem obúvať, a potom príde ku mne, opraví mi limec na košeli, kravatu, pobozká ma letmo na pery, usmeje sa na mňa a povie mi – „Prajem ti krásny deň, láska.“
Kládol som si otázku či 7:28 v to ráno bolo poslednýkrát, kedy som ju videl usmiať sa a počul tie slová, na ktoré sa každý večer pred zaspaním teším.
Nemohol som nič, len bezmocne čakať ako to dopadne. A rovnako bezmocne som sa cítil aj v tú chvíľu, o pár týždňov neskôr, keď už bola doma, sedela mi v náručí a vyronila predo mnou prvú slzu v živote. V tú chvíľu bola krehkejšia a zraniteľnejšia ako v tej nemocnici. Vedel som, že neexistuje nič, čím jej bolesť môžem zmierniť. A tak som tam len tak sedel a držal ju. Ticho a bez slova. S pokornou vďakou, že ostala nažive.
A včera večer ma prekvapila. Po vyše roku, vošla ku mne do pracovne, len v župane a s mokrými vlasmi. Na tvári mala zvláštny výraz. Bolo v ňom všetko – smútok, radosť, láska, bolesť z prežitého, ale rovnako aj spokojnosť a vyrovnanosť. Bez slova podišla k stolu, ku mne, mierne ma pootočila na stoličke, len tak trochu, len tak aby si dokázala sadnúť mi na kolená, hlavu si oprela o rameno a rukami ma pevne chytila okolo krku. Ucítil som tu známu vôňu levandule a harmančeka. Zhlboka som sa nadýchol, aby som si ten moment dokonale zapamätal. V tom sa zhlboka nadýchla aj moja žena a povedala také rázne a hlasné –„Filip, ja... ty...“
Objal som ju najsilnejšie ako sa len dalo, pobozkal na čelo a prerušil som ju – „Andy, ani nevieš ako veľmi si mi chýbala...“
„Aj ja teba, Filip, aj ja teba,“ povedala potichu a privinula sa ešte bližšie. „A ešte raz ti ďakujem za kvety a ten najkrajší odkaz aký si mi kedy napísal.“
Držal som ju a dýchal tu najúžasnejšiu vôňu sveta. V duchu som ďakoval za to, že mám aj naďalej nielen svojich 7:28, ale aj tú najúžasnejšiu drzú blondínu na svete, ktorá pred pár rokmi prevrátila môj život naruby, stala sa tou najlepšou matkou pre naše deti a robí nás všetkých tak krásne šťastnými.
Myslel som, že už spí, keď v tom mi stiahla ruku nižšie, na svoje bruško a tak polonahnevane v tom polospánku povedala – „A dohovor Richiemu, už zasa nevie, že má spať a nie kopať.“
Usmial som sa a povedal – „Richie, nehnevaj maminu, už si mal dávno spať.“
A potom som ju držal ďalej. Dlho. Veľmi dlho. Keď som ju preniesol do postele, vlasy už mala suché. Ale tú známu vôňu levandule a harmančeka z nich bolo cítiť výraznejšie ako kedykoľvek predtým. Prvýkrát za posledný rok som sa necítil bezradný. Prvýkrát za posledný rok som nemal chuť ísť od únavy spať, ale pozerať sa na moju ženu ako spí. Pokojne a vyrovnane. Po mesiacoch. A ako ešte nikdy predtým som sa tešil na naše 7:28 ráno.
Vyznanie
Komentuj
8 komentov k blogu
3
Toto je nepredstaviteľne nádherné. Dúfam, že už budete v živote len šťastní.
Napíš svoj komentár
2/4