Lámačka mužských sŕdc alebo moja bývala číslo štyri...

Niku poznám tiež od škôlky. Prišla síce o rok neskôr ako my (ja, Kika, Marek), ale dali ju k nám do triedy a nie vedľa. Od začiatku nám padla do oka a hodila sa do partie k 5-ročným Marek sa do nej tajne zamiloval a vďaka mne a Kike o tom vedelo pol škôlky

Od detstva sme spolu trávili veľa času. Spoločná cesta v škôlke, na základke a tiež na gymply. Dá sa povedať, že sme si boli viac ako blízki. Dobre sme si rozumeli a nikdy sa nehádali. Kým sa v puberte väčšina z našej partie oboznamovala s tým ako to vo vzťahoch chodí, spoznávala trpkú príchuť prvých odmietnutí a sklamaní, tak Nika oboznamovala iných s tým ako chutí sklamanie. Úspešne vyrovnávala bilanciu smutných vzťahov, ktoré trápili nás, historkami o jej najnovších rozchodoch.

Možno práve pre jej bohaté skúsenosti ohľadom vzťahov sa mi s ňou dobre o tomto rozprávalo, čo nás dosť zblížilo. Najviac blízki sme si začali byť po Veronikinom odchode. Nika sa ma snažila utešovať tým, že vie aké to je, keď je moja milovaná polovička niekde ďaleko. Toto utešovanie jej veľmi nešlo, lebo obaja sme vedeli, že ona aj „láska jej života“ majú v čase neprítomnosti toho druhého iné náhrady.

Ale napriek tomu všetkému mi pomohli vždy slová čo mi povedala. To jej dodávanie planých nádejí a večný optimizmus. Vždy sa ma snažila rozveseliť a potešiť. Jej najväčšou záľubou a láskou bolo vždy fotografovanie a tak sa môj voľný čas snažila vyplniť práve týmto.

Tvrdila, že som dobrý objekt na fotografovanie a tak sme väčšinu víkendov trávili spolu a ona sa mohla vyžiť vo fotografovaní a ja som sa aspoň rozptýlil... A hlavne unavil, lebo také vláčenie foťákov a stojanov dá zabrať. Ale aspoň som nemyslel na Veu...

Najviac vďační som jej za všetky tie chvíle, ktoré pri mne stála, keď má Veronika opustila. Za to ako sa objavila v pravú chvíľu u mňa doma. Presedela pri mne celú noc a rozprávala o tom, že život má zmysel a cenu. Vďaka nej som pochopil, že má zmysel ďalej žiť. Povedala mi , že nech sa stane čokoľvek, nech má opusti hocikto, vždy sa nájde niekto iný kto ma miluje rovnako, ak nie aj viac ako ten predošlý.....

Až teraz som pochopil, že už vtedy ma milovala. A ja som to nevidel. Nevidel to celé tie dni, týždne, mesiace čo sme boli spolu.... Pochopil som to až vtedy, keď sme si šli len tak niekde sadnúť, viac sme si vypili a ona vtedy povedala – „Filip ty to nevidíš? Ty naozaj nevidíš, že ja ťa celé tie roky milujem? Už od detstva...“

Pár dní potom som sa jej snažil vyhýbať, ale chýbala mi. Tie všetky chvíle, ktoré sme trávili spolu. Už ma nebavilo vymýšľať neustále výhovorky prečo nemám na ňu čas a tak som zobral nejaké filmy a šiel k nej. Pozerali sme, ohadzovali sa pukancami a potom sme sa rozprávali o tom čo vtedy povedala. Smiala sa, že ona vážne netuší čo mi povedala a že sa hanbí, že to prehnala až tak veľmi, že nevie čo vravela. Netuším, či si to naozaj nepamätala, alebo pre ňu naše priateľstvo znamenalo tak veľa, že radšej sa bude tváriť, že si nespomína na svoje vyznanie....

A tak sme ako priatelia fungovali ďalej. Až raz jedno ráno po párty, keď som sa vedľa nej zobudil, uvedomil som si ako mám rád tieto rána. Rána, keď cítim krásnu vôňu jej vlasov, objatie a ako rád sa na ňu pozerám, keď spinká a pomaly sa začne prebúdzať. Pobozkal som ju na čelo a spýtal sa, či ešte spinká a ona mi tak polorozospato povedala – „Trošku.“

Nikdy som nechápala ako sa dá trošku spinkať a ona vždy, keď som sa na to spýtal, tak sa len usmiala a vravela – „To vždy tak pri tebe sa to len tak trošku dá.“

Bola bohová a tak som v tej chvíli neodolal a spýtal sa jej, či by nechcela konečne náš vzťah zoficiálniť. Hneď sa posadila a pýtala sa či to myslím vážne. Keď som odpovedal – „Smrteľne vážne“ – nezabudla ma upozorniť, že smrteľne nemám používať. Tak som povedal – Áno, myslím to vážne, aj tak by už bolo na čase byť normálny pár, nemyslíš?“

Vtedy zvýskla a povedala – „Ježin, Filip, ja som myslela, že sa už ani nedočkám. Milujem ťa.“ Dala mi pusu a zahlásila – „Idem to oznámiť ostatným.“

A vybehla nahá z postele čo ma rozosmialo, že nech sa aspoň oblečie.

„Jaj, vidíš, to je dobrý nápad,“ odpovedala a pojašene schytila župan a vybehla len na chodbu a zo schodov kričala ostatným dole – „S Filipom sme konečne pár.“

S vedľajšej miestnosti som začul niečo ako – „Bolo na čase“ alebo „Blahoželáme“. Vrátila sa do izby a bola strašne šťastná, taká šťastná, akú som ju ešte nikdy nevidel. Ten jej pohľad, to ako sa na mňa pozerala, proste tá chvíľa bola dokonalá. To ráno bolo dokonalé....

A najlepšie na tom bolo, že sa vôbec nezmenila. Proste bola stále rovnaká ako pred tým, kým sme spolu takto oficiálne nechodili, len sa strašne tešila, že mohla všetkým hovoriť, že je moje dievča....

A zrazu, zrazu keď som bol po veľmi dlhom čase šťastný a spokojný, sa vrátila Veronika s drobcom. Ale Nika stále napriek všetkému pri mne. Pevne rozhodnutá, že ak si malinkého nechám, pomôže mi. A aj mi pomáhala. Strašne. Nakúpiť všetky vecičky, postarať sa, zariadiť izbičku a pyšne sa prechádzala s kočiarom po meste.

Bola strašne zlatá a neustále sa pýtala, či budeme mať aj my ešte jedno také a že ho chce hneď ale hneď to nešlo, musel som odísť do USA. Dohodli sme sa, že ak skončí prácu čo má, príde za nami. No žiaľ, ani neviem ako ale akoby sme sa zrazu odcudzili.

Keď som sa vrátil, bolo na nej vidieť, že je rada, že mňa malého opäť vidí, ale aj že sa bojí ako to s nami dopadne. Spoločná dovolenka to však napravila. Udobrili sme sa a bolo to opäť všetko dobré.

Avšak pravidelné Veronikine návštevy narúšali harmonický priebeh nášho vzťahu. Často sme sa hádali, stále vyžadovali nejaké istoty, že pri nej budem, raz dokonca prišla s tým, že ak mi na nej záleží, ak ju milujem, tak na budúci týždeň sa vezmeme. Odmietol som s tým, že ju milujem, ale po takomto vzťahu netúžim a že ak ma má naozaj rada, pochopí to a bude mi veriť.

Verila mi a chvíľu sa dalo. Ako sa blížili Vianoce, začala ju ničiť žiarlivosť. Stále sa bála, že ju opustím, že sa vrátim k Veronike, citovo ma vydierala a tak som jej ako vianočný darček dal kľúč od nášho domu. Navrhol som jej, že môžeme spolu bývať, prijalo to, ale nič sa nezmenilo.

Ja som únik z tohto vzťahu začal hľadať už dávno predtým na nete. Písal som si, vlastne stále píšem, s jednou babou a mal som pocit, že ma chápe. Dobre sa mi s ňou písalo a ja som potreboval byť zrazu sám, bolo toho na mňa veľa a tak som sa zbalil a bez slova odišiel na víkend na našu chalupu. Neodišiel som s tou babou z netu, aj keď som chcel, odišiel som sám. A veľa uvažoval.

Po dvoch dňoch uvažovania som sa vrátil domov, kde na mňa čakala Nika, celá zúrivá, kričala na mňa, kde som bol a s kým, proste zrazu ma nechápala. Akoby toho nebolo málo, prišla aj Veronika, že chce vidieť malého. Nasledujúca hádka čo sa odohrala by nezahanbila ani jednu telenovelú scénu. Nika mi v návale všetkej tej zlosti povedala niečo, cez čo som sa dodnes nepreniesol. Dúfam som, že prenesiem, ale sú to slová, ktoré si so sebou budem niesť do manželstva a asi ich nikdy nič nezmení....

Slová, ktoré raz vyslovíme už nevezmeme späť. A ani nespočetné Nikine ospravedlnenia ich nezmenili. Dokonca ani nezmiernili. Ublížila mi nimi viac ako Veronika tým, že ma opustila. Nehnevám sa preto na ňu, ani som sa nehneval, ja som sa len cez to nedokázal preniesť....

Aby sme nekazili Silvester ostatným, s Nikou sme sa dohodli, že kvôli tomu dňu sa budeme tváriť, že je všetko v poriadku. Postupne sme sa dohodli na tom, že ako páru nám to veľmi nejde a dali sme si pauzu. Šli spolu s partiou na lyžovačku, ale proste sme si už tak nerozumeli. A zrazu do našich životov vstúpil niekto ďalší....

Rozišli sme sa a boli opäť priateľmi. Dobrými priateľmi. Zvláštne, že ako priatelia spolu dokážeme vychádzať, ale ako páru nám to nešlo... Malinku ju napriek všetkému, naďalej volal maminka a ona s ním trávila naďalej veľa času.

Keď sme sa s Nadiou rozhodli, že sa vezmeme, práve Nika ma v tom veľmi podporovala. Smiala sa, či môže byť družička. Dala mi ten najkrajší svadobný dar. Bolo to síce dosť predčasne, niekedy v apríli, ale myslím, že to nič nepredčiní.

Robil som párty a ona prišla medzi prvými a spýtala sa, či by som si na ňu našiel chvíľu. Sadli sme si a ona mi podala darčekovú taštičku, v ktorej bola zarámovaná úžasná fotka. Vravela, že nás vtedy, keď sme boli aj spolu s Nadiou vonku odfotila, lebo sme boli strašne očarujúci a chcela ma potešiť....

Ospravedlnil som sa jej zato, že som jej kedysi sľúbil, že budem pri nej a ona sa na mňa pozrela a povedala – „Ale veď ty budeš pri mne. To, že sa ženíš, neznamená, že ma opustíš. To by si ma teda naštval. Manželstvo nič nemení na tom ,že my dvaja ostaneme prijateľmi. Sľúb mi to.“

Bol som rád, že to povedala. Bol som rád, že ju nestrácam ako priateľku. Chodili sme spolu raz za čas aj na prechádzky s malinkým a nikdy sa nehnevala, keď jej malý niečo vyviedol raz jej totiž strčil ruku od zmrzliny do výstrihu a ona to okomentovala slovami – „No je tvoj, je to jasné.“

Vyzeralo to proste ideálne, vyzeralo to tak, že ostaneme priateľmi a nič sa medzi nami nezmení.... Len to by som nemohol mať zasa raz na týždeň sám dom a nerobiť ďalšiu párty....
Začalo to už vtedy, keď za mnou prišla do izby, keď som zaspával malinkého a omylom zaspal pri ňom, prišla ma zobudiť... už vtedy to bolo také, že sa dalo len ťažko odolať... ale odolali sme...

Ale nie nadlho... ráno, keď už väčšina buď spala, alebo odišli domov, sme to proste nezvládli a vyspali sa spolu. Skoro ráno som ju šiel odprevadiť domov a nevedel ako sa mám chovať. Ona sa len usmiala a povedala – „Ber to tak, že sme sa spolu nestihli vyspať na rozlúčku. A tak sme to spravili teraz....“

A chovala sa ku mne úplne normálne. O týždeň prišla moja drahá na týždeň zo Štátov a ja som sa bál, že to zistí, nevedel som čo mám urobiť. Snažil som sa chovať úplne normálne. Navrhol som jej ,aby išla so mnou a priateľmi niekam sa zabaviť a ona súhlasila. Po dlhých dohadovačkách som mal ja brať autom svoju Nadinku, Mareka, Kiku a aj Niku....

Keď sme prišli po Nadiu a ona mi otvorila oblečená v rovnakých šatách ako mala Nika, tak to som nezvládol. Dosť nevhodným spôsobom som jej povedal aby sa prezliekla, tá keď videla vonku Niku v tých istých šatách čo mala pred chvíľou na sebe, skoro ju roztrhlo od zlosti. Celý večer som čakal kedy si tie dve skočia do vlasov.

K tomu aj takmer došlo. Prvýkrát, keď sme s Nadiou tancovali a zrazu pustili moju a Nikinu pieseň, pri ktorej sme sa prvýkrát milovali a vždy aj keď mse boli pohádaní, tak sme na ňu spolu tancovali a mne to prišlo nefér, kvôli spomienkam tancovať na ňu s Nadiou a tak som je jpovedal nech sa nehnevá, ale že túto pieseň si chcem zatancovať s Nikou. A tá bola strašne rada, vraj sa už bála, že by som po ňu neprišiel.

No a druhýkrát to bolo takmer vtedy, keď Nadia počula Niku ako vravela Kike na záchodoch toho baru, ako môžu dať normálni rodičia dieťaťu meno Nadia, že čo je to za meno, že Nadia....

Našťastie, že som si to odniesol od Naďule len ja a nenadala aj Nike. Všetko to však vyvrcholilo v deň oslavy menín mojej sestričky. Dve hodiny pred odchodom na oslavu mi zavolala Kika, že je to neskutočne súrne a musím okamžite prísť k Nike.

Nikdy som ju nevidel v tak strašnom stave ako vtedy. Bola to ako scéna z mojej izby z pred pár rokov, keď ma opustila Veronika. Teraz ona sedela v kúte s neprítomným výrazom v očiach a strašne plakala. Nedala sa utíšiť a bola strašne hysterická. Kričala, že ma miluje a nechce, aby sme boli priateľmi, nechce, aby som bol s inou, že som iba jej a nemôžem ju opustiť, že ja som jej sľúbil, že pri nej ostanem.

Zrazu som nevedel čo jej mám povedať, čo mám spraviť a tak som si tam k nej sadol, objal ju a hladkal po vlasoch ako to robím s drobcom, keď plače. A pomohlo to. Po chvíli prestala plakať a chcela len vedieť, či budem pri nej. Ostal som tam, kým nezaspala a potom som jednoducho musel odísť.

Musel som ísť k sestre a nemohol som byť pri nej. Nemohol som pre ňu spraviť to, čo ona pre mňa. Proste som ju tam nechal a šiel preč. Nadia sa strašne hnevala, bola aspoň z polovice tak hysterická ako Nika. Hádali sme sa pred celou rodinou ani nie dva mesiace pred svadbou.... Ale našťastie sme si to vyjasnili a končene mi aspoň jeden vzťah vyšiel. Presvedčil som ju, že ma Nika potrebuje a ona mi musí veriť.

Dovolil mi ísť za Nikou na druhý deň, ale tá ma už nechcela vidieť, bola na práškoch a na pokraji nervového zrútenia. A to kvôli mne. Nerozumiem ako som mohol byť tak hlúpy a veriť jej, že bude ok, že ma už dávno neľúbi. Veľmi som si vyčítal, čo sa stalo a čo je horšie, vyčítali mi to všetci. Zrazu som ostal sám, bez priateľov, pretože ma naštvali tým, že vraj pondelky, stredy a piatku sú so mnou a ostatne dni s Nikou....

Bolo strašné to ako som zrazu ostal sám, ako som odrazu nemal nikoho komu som dovtedy veril.... A bolo strašné, že Nike je kvôli mne zle. Volal som každý deň jej mamine ako sa má, ale nikto to nevidel. Pre všetkých som ostal len tým zlým, ktorý za to všetko môže. A aj som sa tak cítil. Vlastne sa tak cítim dodnes.... aj keď dnes je to už relatívne v poriadku.

Pred dvoma týždňami mi napísala Nika. Začala mi vypisovať a posielať naše spoločné fotky a tú pieseň a vraj ma chce vidieť a ak pre mňa niečo niekedy znamenala prídem na miesto, kde sme sa vždy stretávali. Nevedel som čo mám robiť. Ale tentokrát som sa rozhodol, že nebudem klamať a robiť nič poza Naďkin chrbát. Priznal som sa jej s tým čo sa stalo a až vtedy som si uvedomil, že nech povedala čokoľvek zlé o Nike, aká bola dobrá a šla tam miesto mňa.

Dodnes neviem, čo si tie dve povedali, ale viem, že to stačilo na to, aby zajtra, teda vlastne dnes bola pri mne v najdôležitejší deň môjho života.... Nenechala ma samého v deň mojej svadby a všetci moji priatelia, ľudia ktorých mám rád, budú v tento deň pri mne.

Práve Nika ma inšpirovala pred dvoma týždňami k nasledujúcim blogom a ja som jej zato vďačný. Dostal som zo seba von kopec vecí, čo ma roky ťažili a ja sa cítim dobre a konečne pripravene. A dnes, keď som sa chvíľu s Nikou rozprával, tak jej slová – „Vybral si si tú správnu...“ – pre mňa strašne veľa znamenali.

Nika, najprv som ti chcel zacitovať z Válkovej básne – „Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá, poznala príliš neskoro ako ho mala rada“ – ale tebe by som chcel odkázať – Navždy ťa budem mať rád a ďakujem za to, že si.... ty vieš prečo....

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu