Láska nebeská alebo o mojej láske na celý život....

Konečne mám čas a tak dokončím sériu blogov o mojich bývalých láskach, blogom o tej pravej láske až do smrti....

Nadinku poznám takmer 8 mesiacov. Stretol som ju niekedy v polovici januára, keď som nemal čo robiť a tak sme sa s malým šli prejsť do mesta. Nemali sme sa za kým ponáhľať domov a tak som ho ako správny tatino vzal do cukrárne (jediné miesto kde sa nefajčí a tak tam bez obáv môžete aj s malými detičkami).

Hneď ako sme vošli, tak som si ju všimol. Bola krásna, tak prirodzene krásna, s nádherným úsmevom a vyžarovalo z nej také neodolateľné fluidum. Hoci mala na sebe hrubý ružový rolák, človek dostával chuť objať ju, aby jej nebolo chladno. Normálne ma očarila už na prvý pohľad tak ako sa mi to už dávno nestalo. Vlastne ešte nikdy nestalo....

Po pár sekundách čo som sa z nej nedokázal spustiť oči som sa konečne pohol. Malý, ktorý zasa raz nezaprel, že je po mne, začal ukazovať na koláčiky, ktoré si plosí , a ja som sa snažil spamätať z toho úžasného očarenia. V duchu som si pomyslel, že aj tak z toho nič nebude, zbytočne ma zasa raz očarí nejaká neznáma, ktorá bude asi aj vydatá. Tiež nebola v cukrárni sama, ale rovnako ako ja, mala so sebou dieťa.

Zobral som koláčiky čo si drobec vybral, zaplatil a sadli sme si oproti nej. Krásne sa na mňa usmiala. Malý sa neubránil neuveriteľne hlasnému – „Tam je bábo, pozli sa.“

„Vidím miláčik, ale prstom sa neukazuje, koľkokrát som ti to už povedal,“ snažil som sa dohovárať 14 mesačnému drobcovi, ktorý mi to okomentoval slovami – „Neviem a plečo to nemôžem?“

Vtedy sa aj tá krásna neznáma nahlas zasmiala a prehovorila – „Zlatý. Koľko už má?“

Ako krásne sa to opýtala. Jej hlas znel úplne nádherne. Chcel som ju ešte počuť, ale nevedel som čo mám povedať, aby som nadviazal hlbší dialóg a ledva som zo seba dostal – „No bude mať čo chvíľa 14 mesiacov.“

Obvykle nestrácam pri ženách reč, vlastne sa mi to ešte nikdy nestalo, ale teraz som bol fakt unesený tým, aká je krásna. Dávno som už nikde nebol, za babami sa neobzeral, veď sa mi akurát skončil niekoľko mesačný „vzťah“ a ešte k tomu som prežíval svoju internetovú lásku, ktorá mi pred pár dňami poslala mail s tým, že chce až sme len priatelia, a ja som mal pocit, že už ani nestretnem ženu čo by ma zaujala. A zrazu tu bola neznáma, krásna žena, ktorá so mnou nadviazala dialóg a ja som nevedel čo mám robiť. Predpokladal som, že je vydatá s bábom a aj tak to nemá zmysel. Keď som videl jej úsmev nad mojou odpoveďou a rozpačitý pohľad, spýtal som sa – „A čo vy?“

„No my budeme mať o dva mesiace rôčik, že Sesebanko?“ povedala tak strašne nežne a pohladkala toho drobca po vláskoch. A on sa pokúšal trafiť si lyžičku s koláčom do pusy.

Hneď som sa spýtal či sa volá Sebastián, lebo že mám synovca, ktorý sa tak volá a že mu tiež hovoríme Seseban, lebo keď bol malý, nevedel to poriadne povedať a že tak mu to ostalo dodnes. Ona sa hneď spýtala, či mám aj starších súrodencov, keď mám už synovca a nenechala ma ani odpovedať začala hovoriť, že vždy chcela staršiu sestru, ale že žiaľ je jedináčik a vtedy sa pozrela na toho malého a povedala – „Teda vlastne bola som jedináčik. Už má skoro rok, ale stále si neviem zvyknúť na to, že zrazu už na otázku či mám súrodenca musím odpovedať áno.“

Vtedy som sa na ňu pozrel a pocítil tak neuveriteľný príval šťastia a radosti. Ako normálne som stretol prekrásnu ženu, s úžasným úsmevom, príjemným hlasom a zvonivým smiechom a to bábo čo je s ňou je jej braček.... no po tomto zistení bola fakt dokonalá. Usmial som sa a ONA sa ma vtedy spýtala – „Mohli by sme...“ a pozrela sa tak na stoličky pri stole.

Druhý príval šťastia v priebehu minúty. Pozrel som sa na ňu a povedal – „Jasné, budem rád, vlastne my budeme radi, že Filipko? Inak prepáč, ja som dnes úplne akosi mimo a pomalšie mi dochádza, nechaj tak, pomôžem ti.“

Pomohol som jej preniesť na stôl tanierky so zákuskami, poháre a zrazu sedela oproti mne, usmievala sa a strašne krásne voňala. Malého sa hneď spýtala, či sa volá Filipko a že je to veľmi pekné meno a potom sa na mňa pozrela a zahlásila – „A braček sa volá ako?“

A ja som vtedy zapotil – „Filipko.“ Ešte stále môj mozog nespracoval to, že tá nádherná žena sedí oproti mne, komunikuje so mnou, nemá dieťa a ja som zrazu v tom všetkom zmätku začul známu otázku z detstva, keď má brácho zobral niekam von, medzi veľkých a všetci sa pýtali – „a braček sa volá ako“ – a ja som hovoril Filipko a toto som povedal tej bohovskej babe.... ako chápete tu hanbu? A naviac si myslela, že drobec je môj brat a nie syn.....

Pozerala sa na mňa s dosť zmäteným pohľadom a ja som sa pustil do zachraňovania situácie.... Stratiť nebolo čo, ale tak chcel som ju niekedy ešte stretnúť a tak som začal – Teda vlastne Filip. A on nie je môj malý braček, ale toto je môj syn.“

Ozvalo sa tradičné – „Ty máš syna? Nevyzeráš na to. Ale podobáte sa.“ – odpovedala tak mierne chladno a bez úsmevu.

„Ďakujem,“ odvetil som a ostal ticho....

„A teraz čakáte mamičku, kým príde z práce?“ spýtala sa zvedavo.

„Nie, my nečakáme mamičku, nemáme totiž akú, že drobec?“ obrátil som sa na malého, ktorý si spokojne papal svoj zákusok a dal mu pusinku na čelo. – „my sme samostatná jednotka,“ dokončil som vetu.

„Mám to chápať tak, že si niečo ako slobodný otecko?“ prikývol som a ona povedala, že s niečím podobným sa teda ešte osobne nestretla.

Začala rozprávať, že si myslela, že som tiež na prechádzke s mladším bratom ako ona, ja som jej zasa povedal, že som ju považoval za mladú mamičku a obaja sme sa na tom zasmiali. Opýtal som sa jej, či mi aj ona prezradí ako sa volá a povedala, že sa volá Nadia. Povedala to s takým zvláštnym tvrdým prízvukom a tak som sa jej opýtal, či to vyslovuje s j ako Nadja a ona sa na mňa vtedy tak spriaznene pozrela a povedala – „Presne, už roky mi to meno neznelo tak ako teraz. Maminka ho vždy takto vyslovila.... s tým istým prízvukom, rovnako tvrdo, chladne, ale zároveň aj tak nežne. Nemyslela som si, že to niekedy budem ešte počuť tak rovnako.“

„Prečo pri tom používaš minulý čas?“ spýtal som sa aj keď som odpoveď tušil.

„Pretože moja mamina zomrela, keď som bola malá.“

Vyčítal som si, že som sa to spýtal, ale ona zrazu pokračovala ďalej. Začala mi o sebe rozprávať, o tom aké mala úžasne detstvo, o tom čo študovala, ako bola rok v Paríži a teraz ako žije a pracuje v New Yorku. A potom sa ma začala vypytovať na maminu malého, na mňa, môj život a tak som zasa ja rozprával o sebe, svojom detstve, mojom živote a škole. Ani neviem kedy naposledy som sa tak otvorene s niekým porozprával.

Prekecali sme niekoľko hodín, zjedli veľa koláčov a vypili množstvo horúcej čokolády, a boli by sme tam sedeli možno aj dodnes, keby nás tá milá predavačka neupozornila, že už budú pomaly zatvárať a tí naši drobci by sa už nepýtali spinkať.

Dohodli sme sa, že skočíme spolu ešte v ten večer na večeru a tak mi na servítku napísala svoju adresu, kde mám po ňu prísť a tak som rýchlo prišiel domov, okúpal malého, uvaril mu kašu a dal ho spinkať... Potom som starostlivo vyberal čo si oblečiem, dal si sprchu a dôkladne sa nachystal. Mamine neunikli moje prípravy a tak sa ma spýtala či ideme von s chalanmi a ja som jej pyšne zahlásil, že idem na rande. Spýtala sa či s Nikou a ja že nie. Tak začala menovať všetky moje priateľka a kamarátky a tak som jej dal len pusu na líce, oznámil, aby to vzdala, lebo túto nepozná a že jej budem strašne vďační, keď mi postráži malého.

Keď som po ňu prišiel, otvorila mi a bola úplne ale úplne krásna a dokonalá. Dal som jej ružu a pozval ju do svojej obľúbenej reštiky. Keď sme tam prišli a ona zahlásil, že tiež tam strašne rada chodí, tak sme objavili ďalšiu vec čo máme spoločné. A smiali sme sa na tom, ako je možné, že sme sa nestretli už dávno pred tým.

Kecali sme až do záverečnej a potom sa šli na chvíľu prejsť. Nočné mesto je fakt krásne. Len bolo dosť chladno, tak som ju šiel zaviesť domov. Rozlúčili sme sa vášnivými bozkami a tešili sa na ďalšie stretnutie, ktoré malo byť o pár hodín. Prišiel som domov, dal si sprchu a hodil sa do postele... Nemohol som zaspať a mal som strašnú chuť počuť ju ešte raz. Rozmýšľal som či jej zavolať alebo nie, lebo vo všetkých tých filmoch stále vravia nevolať vtedy, volať až potom, nedajte jej pocit, že sa vám páči a podobné kraviny. Ale ja som jej.... myslel som, že bude možno aj spinkať, ale zdvihla to okamžite po prvom zazvonení a tak sladko mi povedala – „Ahoj, akurát som na teba myslela....“

A potom sme sa ešte asi hodinu rozprávali o tom ako nám bolo fajn a kam pôjdeme na druhý deň a keď sme dovolali hneď som rýchlo zaspal. Bolo to úžasne, myslím že sa mi o nej aj snívalo. Neviem čo, ani o čom to bolo, ale tuším, že to bolo o nej.

Nasledujúce dni boli úžasne. Proste trávili sme spolu každú jednu chvíľu, brali von chlapcov, hrali spolu na klavíri, milovali sa a ráno sa budili jeden vedľa druhého. Spravili si spoločne raňajky, vzali si ich do postele a maznali sa celé popoludnie. Proste to celé bolo ako z filmu. A potom zrazu musela odísť. Vrátiť sa naspäť do NY....

Po krásnych takmer dvoch týždňoch čo sme boli spolu musela odísť. Bolo to strašné. Bolo mi bez nej hrozne smutno. Každý deň sme si písali, hovorili spolu cez webku a tešili sa kedy sa opäť uvidíme. Začala kvôli mne chodiť domov častejšie. Plánovala návštevu až v marci, keď bude mať jej braček narodeniny, ale prišla už aj vo februári na týždeň. A v marci dokonca skoro na celý mesiac.

Pomáhal som jej pripravovať narodeninovú oslavu pre bračeka, kým som bol v škole, brávala mi malého a starala sa o neho. Strašne sme sa zblížili, malinký si ju zamiloval a ja som už aj tak dávno vedel, že ju beznádejne milujem.

A chcel som jej to nejako dokázať. Pár dní pred jej odchodom naspäť do NY som ju vzal niekam, kde som si nikdy nevzal žiadnu babu. Zobral som ju na našu chalupu na romantický víkend a požiadal ju o ruku. Nadšene moju ponuku prijala a keď sme sa rozprávali v noci o svadbe, chceli sme ju ešte tento rok, do leta.

A tak sme si to všetko začali plánovať ešte v tú noc. Zásnuby sme stihli ešte v tú nedeľu. A potom mi zasa odišla. Trávili sme spolu asi 5 hodín denne na nete a plánovali si dokonalú svadbu.

V apríli som šiel na týždeň za ňou, aby nevynechávala toľko v práci a užila si ju ešte. Som nespomínal, že ej umelkyňa a bohovsky dobre maľuje. A rád ju pri tom pozorujem. Je vtedy taká akoby dušou niekde inde keď sa do toho úplne ponorí a nevníma nič okolo. Fascinoval ma jej byt. Bol taký typický pre umelcov ale taký krásny. Cítil som sa u nej strašne dobre. Len tam mala toľko rôznych zle rozmiestnených vecí, že som jej vylial farbu.....trošku sa hnevala, ale potom som si ju udobril....

Odchádzal som s tým, že sa o necelé tri týždne uvidíme doma. A počas tých troch týždňov sa stalo to s Nikou. Proste som sa s ňou vyspal. Ja neviem ako sa to stalo, proste som nedokázal vtedy odolať. A ten posledný týždeň do Naďkinho príchodu bol strašný. Tí čo o tom vedeli, začali zvažovať či som sa neunáhlil s rozhodnutím ženiť sa, Nika ma utvrdzovala v tom, že to bol omyl a je to v poriadku a ja som nevedel čo mám robiť.

Keď prišla bola strašne zvláštna. Akoby vymenená. Nemala odkiaľ o tom vedieť, ale netušil som čo jej je. Náš spoločný sex z tej noci patril k jedným z mojich najfrustrujúcejších zážitkov. Ja som sa jej normálne v tom zúfalstve spýtal aký mala let..... kriste pane akože chápete tu kravinu čo som sa jej spýtal?

Išli sme spolu aj na party. Ukecal som ju aby šla so mnou a mojimi priateľmi. Áno toto bola tá party kedy sa ona a Nika, moja bývala, obliekli do rovnakých šiat. Keď som Nadiu videl, ta som sa nezmohol na nič iné, len na – „No boha, tie šaty si prezleč....“

Ako bol som pod takým neskutočným stresom z toho, že som spal s Nikou a nevedel som ako to mám povedať Nadii, z toho, že som nedokázal spať s Nadiou a ešte z toho, že sa tie dve obliekli rovnako....

Tak keď som jej vysvetlil, čo sa stalo, vlastne som nemusel ani vysvetľovať, lebo keď prišla za mnou k oknu a videla Niku vonku v tých šatách tak ju skoro roztrhlo od zlosti. Túto jej stránku som dovtedy nepoznal. Začalo vyhadzovať veci zo skrine, a kričať, že čo si má akože obliecť. Trvalo jej to pol hodinu kým si vybrala oblečenie, spravila k nemu nový make-up a dokázala sa upokojiť natoľko, aby vyšla von a nenapadla Niku.

Bolo to ťažké byť s nimi oboma naraz. Najhoršie bolo, že mi už aj priatelia začínali dávať pocítiť, že sa im nepáči môj vzťah. Nedá sa povedať, že by Nadiu nemali radi, ale proste bola tu Niku, ktorú všetci poznali takmer od detstva, patrila do partie,, zatiaľ čo Nadia bola od nás všetkých staršia a mala iný životný štýl, inak sa zabávala, nelákali ju diskotéky a party, proste milovala umenie a spoločenské akcie tohto typu. Ale napriek tomu sa snažila a keď som ju zavolal tak išla s nami a tvárila sa, že ju to baví. A mali by si všetci priznať, že v tomto čase to mala dosť ťažké. Pretože hoc sú to moji priatelia a ja ich mám rád, tak nesprávali sa k nej pekne. Dali jej pocítiť, že nezapadne nikdy ako Nika a ani ju tak nebudú brať. Samozrejme nie všetci boli takýto.

Zhoršilo sa to, keď sa Nika v sobotu zrútila. Nadia mi neprepáčila, že som po ňu prišiel neskoro na oslavu menín mojej sestry. Vzala si tie šaty čo chcela na tú party, zabudla, že tam bude aj Marek, ktorý to celé ešte vtipne okomentoval tým, že ktorá sa mi v nich viac páčila. (na túto otázku som odpovedal viackrát a musím priznať, že obe v nich vyzerali dobre, aj keď každá iným spôsobom). Aby toho samozrejme nebolo málo, museli sme sa s Nadiou pohádať. Naša prvá hádka..... a jej svedkom musela byť celá moja rodina....

A samozrejme, keďže sestra býva v paneláku, museli to počuť aj všetci susedia. Hanbím sa za to, čo sa tam odohralo. A priznám sa, že som ju v návale zlosti aj udrel. Ja som nikdy neudrel ženu a ani dieťa a vždy som opovrhoval ľuďmi čo niečo podobné robili, ale dotklo sa ma to, že mi povedala, že som neskutočný hajzel a udrela ma prvá. A pri tom ani ona nemala dôvod si veľmi vyskakovať po tom, kde strávila posledné tri dni....

Nakoniec to celé skončilo dobre a po tých fackách čo sme si dali, sme si sadli a začali sa konečne normálne rozprávať o tom čo sa stalo. Musím priznať, že taký rozhovor nám dosť pomohol a potrebovali sme ho. Keď sme vyšli, ospravedlnil som sa sestre za pokazenú oslavu, a odišli sme. Rozprávali sme sa fakt celú noc a dohodli sa na tom, čo bude ďalej s nami. Dovolila mi navštíviť Niku ale tá ma už nechcela vidieť.

Bolo to ťažké obdobie, čo nasledovalo, ale pomohlo mi, že bola pri mne Nadia. Práve peklo však začalo, až keď Nadia odišla. Pohádal som sa so všetkými priateľmi, nemal s kým tráviť voľný čas, sedel som len doma nad knihami, hral sa s malým, pomáhal sestre s deťmi, stanoval v obývačke so Sebastiánom, vybavoval veci kvôli svadbe a po nociach sa túlal ulicami s Hugom....

Na konci mája som napúšťal bazén, lebo veď bolo pekne a nudil som sa. Ale každý rok, vždy keď niekto z nás napúšťa bazén, tak pozval ostatných a mali sme takú mini záhradnú párty. A zrazu malo 9 ľudí nejaký program, pre ktorý nemohli prísť. Asi až vtedy mi došlo, že som naozaj po tých rokoch sám. Mal som fakt tie najrôznejšie pocity, ktoré neprajem nikomu. Nie je pekné, keď zrazu zistíte, že nemáte fakt nikoho a človek ktorého milujete je na druhej strane sveta.

Ale tak hnev sa z nás všetkých postupne vytrácal, na moju narodeninovú party, ktorú usporadúvala mamina prišli všetci, aj keď som tento rok o narodeniny nestál a vzťahy medzi nami sa dali viac-menej do poriadku. Tešil som sa kedy sa mi vráti moja milovaná Naďula a po jej návrate sme dokončili posledné prípravy na svadbu a spoločne sa tešili na náš deň D.

A ten prišiel a Nadia bola tá najkrajšia nevesta na svete svadba bola krásna a veselá, skoro ako z tej piesne..... ale o tej možno niekedy inokedy...

Pár dní po svadbe som si písal s Melkou a bavili sme sa o láske na celý život a samozrejme aj o láske na prvý pohľad. Pýtala sa ma, či na ňu verím. A ja som jej odpísal – „Verím v lásku na prvý pohľad, pretože som ju zažil a mám ju. A svoju krásnu Naďulku budem milovať už navždy.... pretože táto žena je konečne tá pravá láska na celý život..... je proste dokonalá....

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu