Ráno sa zobudím. Sám, nebudí ma maminka s jej milým hláskom a vetou, že ľúbi svojho Filipka- miláčika, jej radosť najväčšiu a najväčšie potešenie, nebudí má vôňa na pohľad chutných raňajok priamo do postele...
Namiesto toho ma uhryzne drobec do nohy a nehorazne sa na tom smeje. Tak ho začnem štekliť, vyšmykne sa mi a začne behať po izbe a v snahe zachrániť sa, vlezie pod posteľ (samozrejme, že celú túto situáciu musíme dramatizovať a akože ho nemôžem chytiť... no proste deti)... naviac sa ešte potknem na hračkách ,ktoré povyťahoval, kým som spal...
V snahe vytiahnúť ho spod tej postele sa ešte udriem a veru, to by nebol on, keby sa nesmial niet divu, veď každý vraví, že je po mne Vyliezť sa mu ale nechcelo a pravdu povediac mne sa pod tú posteľ za ním tiež nechcelo...
Do izby za nami prišla mamina, tentokrát s klopaním, či nás môže vyrušiť a ja že jasné, čo by nemohla. A ona zahlasí - No kde je ten môj drobček, čo má dnes ten sviatok? No kde je? (som sa na ňu pozrel, s úsmevom som vstal zo zeme, ona mi vyšla v ústrety, podala mi čokoládu a že všetko dobre k tomu MDD). Nechápal som a pozeral sa na ňu, veď v rukách mala ešte plno sladkého a ona ďalej - No kde je ten môj malý drobček, no kde? On nechce čokoládku, má to spapať babička? (drobček má šancu, že z neho vyrastie psychopat)
V tom sa krpec vyrúti z popod postele a zakričí - tu je. Nasledovné udalosti v skratke - mamina si sadne k nemu na zem, objíme ho, vybozkáva, je to samé ťuťuli-muťuli, moj chrobáčik krásnučky má dnes sviatok, no aňo, sviatoček máš dnes, dnes majú takéto krásne detičky sviatok.... (ja som tam len tak smutne stál s tou čokoládou v ruke a čakal čo ešte dostanem)
Malý sa rehotal, schmatol všetko sladké čo dostal, mamina ho šteklila a on sa stále len smial. V tom sa z chodby ozval tatino či sme hore, mamina na neho zavolal, že už áno, prišiel do izby, dal mi tiež čokoládu, potľapkal ma po pleci a sadol si k tým dvom na zem... Za chrbtom mal v druhej ruke také auto a ďalšie sladké a to všetko len pre toho malého....
To ako načo je takému malému krpcovi toľko sladkého? Veď to ani jesť nemôže.... On ma úplne vyšachoval z hry.... Prebral moje prvenstvo v dome... To keby ste ho videli keď som ho prvýkrát doniesol domov, taká malá gulička, čo sa má držala okolo krku, bála sa všetkých okolo a nechcela sa pustiť, s takým nevinným psím pohľadom, ktorý si získal okamžite všetkých, pretože je ešte presvedčivejší ako môj... Už vtedy to mal iste premyslené....
Celý deň som bol nervózny, lebo na to proste nie som zvyknutý, že dostanem dve čokolády... A ešte k tomu malé Milky... Prečo malé, keď niekto vymyslel aj tú veľkú čokoládu? Pootváral som všetky skrinky, prekutral špajzu a keď sa ma mamina spýtala či niečo hľadám, tak som sa na ňu pozrel a povedal - Dobre, tak kde sú?
Ona - Kto?
Ja - Nie kto, ale čo!
Ona - Tak čo?!
Ja - No sladkosti!
Ona - Veď si dostal...
Ja - Ale nie všetky, len dve čokolády a....
Ona - Filip, máš 22...
Ja - 21, mám 21...
Ona - Dobre, máš 21, takmer 2-ročné dieťa, ideš sa ženiť a snáď nečakáš, že od nás dostaneš sladkosti na MDD...
Ja - No áno, čakám, veď som dieťa... vaše dieťa...
A vtedy sa začala strašne smiať.... No HA-HA-HA. Mne to smiešne nebolo.... Ak si myslíte, že to horšie už byť nemôže, tak môže.... Povedala, že na Mikuláša už nič nedostanem.... Vôbec nič... Teda nie také nieč, ale nemám čakať veľký balíček a hrať sa na 5-ročného.... To prečo mi robia???? fňuk...
Nešťastný, nie zhrozený som odišiel do izby a aby ste nepovedali, že som sviňa, dal som svoj darček malému.... Dostal takého plyšového draka a oči mu skoro vyskočili až na čelo a zahlásil - That´s not my dindosalurus (to aby ste pochopili, má takú svoju obľúbenú knižku, ktorá sa volá That´s not my dinosaur a každý večer si ju čítame a on ju ma veľmi rád a ja som sa snažil zohnať plyšaká čo by sa na toho dinosaura podobal) a mal z neho veľkú radosť a sa ma spýtal či môže spinkať s nami no nie je zlatý?
Krásny HAPPYEND, však? ale ja, alebo môj život, nie sme na šťastné konce a tak som sa večer sťažoval mojej láske čo sa mi stalo, jej to bolo samozrejme smiešne a povedala, že ona mi teda ale naozaj žiadne balíčky robiť nebude a že môžem byť rád, keď mi ani tú čokoládu nezabudne dať....
Na záver len toľko - Naďula ma naštvi a ja zabudnem na tú našu svadbu prísť
Denník
Komentuj
9 komentov k blogu
1
tomas
9. 6.júna 2008 21:38
ty pises celkom zaujimave clanky (pamatam si nick s profilovou fotkou, ze som od teba cital nieco poslede dni a asi viem aj co
5
tomas - vdaka za uznanie snazim sa zaujimavo podat co nove sa mi stalo v tomto pripade tyzden stare stalo
marienn - asi si nepochopila, ze to co sa mi stalo nie je vobec dobre ale je to zleeee (
marienn - asi si nepochopila, ze to co sa mi stalo nie je vobec dobre ale je to zleeee (
7
Takto to chodí, keď prestaneš byť najmladším členom rodiny Vitaj v klube!
8
ja mam 18 a ledva mi daju cokoladu na meniny, o Mikulasovi pomlcim.... Ale vtipne musim uznat A ked trocha pockas a dobre vychovas, tak sa mozno dockas, ze tvoj drobec ti bude kupovat cokiny na den otcov
Napíš svoj komentár