Moja tučná slovenská rodina, alebo keď máte trafených príbuzných...

Pamätáte si rodinu Portokalosovcov z filmu Moja tučná grécka svadba. Niekedy sa vám cítim ako Toulu z tohto filmu.... Prisámbohu, pripadám si ako žena. Obzvlášť teraz, pár dní pred svadbou. Mám nehorázne veľa príbuzných, ktorí občas dokážu ísť pekne na nervy, ale aj tak ich mám rád. Aj keď ich je ako hadov....

Keďže tento blog mám ako formu terapie, venujem ho mojej rodine. Síce som spomínal, že je nás ako hadov, ale v nukleárnej štruktúre sme celkom normálna, klasická a priemerná rodina – to znamená – maminka, tatinko, dve detičky a ich krásnučký, milučký a všetkými zbožňovaný Filipko.

Ako najmladší v dome som mal vždy výhodne postavenie. S našimi som mal strašne dobrý vzťah. Bohovsky sme si vždy rozumeli. Splnili mi, čo mi na očiach videli. Nemôžem si sťažovať, vždy ma pochopili, pokecali so mnou, rozmaznávali ma a dovolili mi veľa vecí. Nespomínam si na chvíľu, kedy by ma neboli podržali. A to najviac vtedy, keď sa v našich životoch objavil môj malý chlapček.

S mojou veľkou krásnou sestričkou Vicky (veľká v zmysle staršia) mám krásnučky vzťah dodnes. Je o 8 rokov staršia a vždy sa o mňa starala. Pre ňu a jej kamošky som bol doslova živá bábika. Asi preto mám fotky z detstva v šatôčkach s klobúčikom a kvetinkami okolo. Sa normálne čudujem, že to na mojej psychickej stránke osobnosti nezanechalo žiadne následky. Takmer žiadne následky

Veľa času som strávil s ňou a jej kamoškami aj neskôr, keď už ony boli v puberte. Pamätám si ako som hodiny ležal na posteli a počúval o čom sa baby bavia a ony si ma mojkali a pusinkovali a že aký som ja zlatunky a krasnučky chlapček ach jo, to boli časy.... So segrou mám dodnes takýto vzťah. Volám ju Hysterka (ak čítate Matkina, on takto označuje svoju sestru a tá moja mi ju naozaj pripomína .

Vďaka nej som sa naučil rozumieť ženám a zistil dve nasledovné skutočnosti, ktoré vám rád zdelím:
1) Proti ženám sa nemá bojovať, ale má sa bojovať s nimi. (chalani, priznajme si, nikdy ich neporazíme, tak si to nekomplikujme ale uľahčime)
2) Žena presne nevie čo chce, ale vie, že to chce od muža. (toto si zasa priznajte vy baby, že je to tak, ste proste pekné mrchy, ktoré idú za svojim, aj keď nevedia, čo to je ospravedlňujem sa škaredým mrchám

Moja sestrička je jedna krásna, dobrá a inteligentná bytosť, ale aj tak urobila to najnelogickejšie rozhodnutie v svojom živote – vzala si za muža Pokémona (btw. Marekov brat – tiež nechápem ako tak normálny chalan môže mať takého debila za brata) a splodila s nim dve deti. Inak krásne deti, ešte šťastie, že gény našej rodiny sú dominantné a tie jeho potlačili do úzadia Zaujíma vás, prečo ho volám Pokémon?

Ak by aj nie, tak túto časť preskočte Pamätáte si tú telenovelu čo chodila nedávno na Markíze? Hrala tam tá speváčka, boše ako sa volá, jaj Natalia Oreiro a vystupoval tam tiež taký týpek, ktorého volali Kike a bol to úplný debilek, čiže mu prischla prezývka Pokémon. No a keďže ten náš rodinný Pokémon sa volá Kristián a hovoríme mu Kiko, tak som mu začal hovoriť Pokémon. Je to taký vôl, že po týždni prestal protestovať a pokorne to prijal....

No čo vám budem o ňom písať, je to fakt úplne že magor. Často mu vyvediem niečo naozaj odporne, ako keď som ho poprelepoval na svadobných fotkách nálepkami pokemónov ale o tom niekedy inokedy

Inak to len tak na okraj – ja nepozerám telenovely, ale moja starká áno a keď som u nej na návšteve tak pozerám s ňou a kamošky si to tiež občas pustia a informujú, že je to sranda, tak občas aj s nimi pozrem

No a k môjmu bráškovi. On je môj absolútny vzor. Raz som o ňom napísal sloh na 4 A4-ky, pretože si ho neskutočne vážim za to všetko čo pre mňa urobil. Nikdy mu nezabudnem mi zachránil život, pretože nebyť jeho, nebol by som tu... Vždy sa o mňa staral a dával na mňa pozor. Keď som začal chodiť do školy, on už bol v Blave na výške, ale aj tak mi každý večer volal ako bolo v škole, či sa mi decká nesmiali a či mi nerobili zle, aké na mňa boli učiteľky a pod. A nedajbože mi niekto niečo urobil, to prišiel z Blavy skôr a šiel si to s ním vybaviť.

Pamätám si ako si zo mňa v prvej triede jeden šiestak robil srandu a sústavne ma provokoval, segra vravela bráchovi, že má plán, len potrebuje auto. Bolo to ako v akčnom filme sme prišli pred školu, ona vystúpila z auta, povedala bráchovi, aby nechal naštartované a čakal. Sme prišli do školy, spýtala sa ktorý to bol, som jej ho ukázala a ona mu takú jednu vrazila. A povedala, že ešte raz a skončí horšie. A potom sme rýchlo bežať naspäť do auta a šli do cukrárne na koláčik

Inak Vicky vedela vždy dobre vraziť iným.... Nikdy nezabudnem na 15.3.2004. Rodila.... A Pokémon ju toľko provokoval, že mu takú vrazila pred nemocnicou, že ju odviedli na sál a ja som s ním musel na RTG, či ten nos nie je zlomený Ešte šťastie, že nás doktor na RTG pozná, lebo inak by ju asi udal za domáce násilie. A ten magor mal ešte poznámky, že ona očas po ňom niečo hodí a vtedy som mu ešte jednu výchovnu strelil po hlave (sprostejší už aj tak nebude a povedal – Drž hubu... a doktor sa len smial

Ale to som trochu odbočil, späť k bráchovi. Ako som spomínal, staral sa o mňa ako môj druhý tatino a nedal na mňa dopustiť Aj on ma veľa naučil o babách a podobných veciach Aspoň ma učil profesionál Jeho manželstvo na rozdiel od toho segrinho je úplne pokojné, harmonické a bez hádok. Ani len si nepamätám, či sa niekedy so švagrinou hádal. Možno len pokiaľ išlo o výchovu ich 8-ročného syna Sebastiána. Naučil som ho pár vtipných kúskov, ktoré teraz brácho učí môjho malého a značne mi tým komplikuje život, ale vraj ja som s tým začal

Aj napriek tomu, že ho naučil robiť bublinky cez slamku v pohári (a ten krpec to rád robí s farebnými džúsikmi na mojej bielej sedačke), aj tak ho mám strašne rád. Aj keď mu to často nehovorím. Nedokážem mu to povedať, odkedy mi raz povedal, že nechce počuť, že ho mám rád, ale chce až mu dokážem ako veľmi ho mám rád. A ja sa mu to od toho dňa snažím dokázať. Veď mám aj začo

Odhliadnuc od pár skutočností, vyrástol som v celkom príjemnom rodinnom prostredí a stal sa zo mňa relatívne normálny mladý muž, ktorý síce trpí obsesívno-kompuzívnou poruchou (mám to potvrdené aj od psychologičky – najlepšej kamošky mojej segry – čiže to považujem za neobjektívne a som úplne ok , ale inak je úplne v pohode. No ale vážne ľudia, čo je zlé na tom, že mám rád čistotu a poriadok?

Moja EX ma s tým jej bordelárstvom vedela neuveriteľne rozčúliť. Vždy keď si umývala zuby, prechádzala sa z kúpelky do izby a mala potrebu niečo mi rozprávať a na podlahe potom zanechala také malé biele bodky, ktoré po sebe nikdy nepoumývala a musel som to robiť ja. A ešte mala toľko drzosti, že mi s kľudom Angličana odvetila, že sa nič nedeje.....

Segra si tiež tak ako ja nepotrpí na vyrovnané komínčeky oblečenia v skrini, šálky a tanieriky a iné kraviny na svojom mieste, dokonale zotretý prach, vysávanie koberca v jednom smere a nie tým jej štýlom hala-bala, a tak mi raz na dvere izby napísala – SI PAKO TRPIACI OBSESÍVNO-KOMPULZÍVNOU PORUCHOU!!!! LIEČ SA!!! A ono to nešlo ničím vyčistiť, tak sme museli meniť dvere.... trvalo tri dni kým prišli, lebo tieto momentálne nemali....

Ale ja som v tom nevinne. Prehnaný vzťah k čistote a poriadku u mňa vybudovala moja rodina. Ako dieťa som si umyl zuby pred spaním tak 3-4krát. Občas aj 5.... Prvýkrát sám a ľahol som si, potom mi prišla dať maminka dobrú noc a že si mám ísť umyť zúbky (mojej odpovedi, že som si ich už umyl neverila), potom prišla sestra, tiež mi neverila, tak si ma na chodbe cestou do izby odchytil brácho, že ak si s ním okamžite nejdem umyť zuby, tak v živote si nenájdem pekné dievča, lebo mi budú hniť a bude mi smrdieť z pusy a aby toho nebolo málo, občas na scéne objavil aj tatino s tým že – Filip, zuby, ale okamžite!!!

Ale aj napriek tomuto som mal krásne detstvo, na ktoré rád spomínam a dúfam, že aj môj malý drobec bude mať len a len pekné spomienky, keď vyrastie.

Na záver venujem jedno poďakovanie pre tých, čo to dočítali až sem Máte ale výdrž. Uvedomujem si, že toto ani nie je blog, skôr taká moja spoveď, možno vyznanie mojej rodine, pretože ma naučili vážne veľa a len vďaka ním som dnes tým, čim som.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu