Došli mi slová útechy a dochádza nám aj alkohol... Ale k veci – Kika prišla... presne ako som predpoklad, zastala s autom pred naším domom, zavolala mi s tým, či by Marek nemohol vyjsť von a že si o tom pokecajú, pretože Nadia jej zakázala prísť k nám – pre opravu – Nadinka na ňu raz len trošku (neskutočne veľmi) kričala, že kým sa ju nenaučí akceptovať minimálne ako moju manželku, tak si nepraje, aby k nám chodila... včera som varoval Nadinku, že jej to bude určite vyčítané. Nerozumiem, prečo sú ženy tak malicherné a hašterivé. Ale to je vedľajšie...
Keď Marek pochopil, že Kika je von v aute a čaká na neho, začal kričať, že tie parohy čo má na hlave mu nedovolia opustiť našu obývačku... Nadia sa to v rámci veľkorysosti rozhodla vyriešiť po svojom – vyšla von, o niečom si pokecala s Kikou a obe vošli k nám, Marek vyskočil a začal nepríčetne kričať – „A ty si hovoríš priateľ?!“ a vbehol do kúpeľne a zavrel sa tam...
Kika sa mu pokúšala prihovoriť, ale ako ho poznám, isto si zapchal uši, držal si ich silno rukami a spieval do toho – „La la la la la la....“ lebo to bolo jediné, čo bolo počuť... robí to od detstva ako idiot.. Po polhodinovom Kikinom splietaní všetkých myšlienok, ktoré jej vírili v hlave zahlásila – „Pochop, že som s ním dlhšie ako s tebou.“
Vtedy sa rozleteli dvere a Marek až bordový začal revať – „To mám byť akože šťastný, že ja vlastne nie som paroháč, ale milenec milenky?! To som ti až takú riadnu prijebal, že ti z toho takto jebe Kristína?!“
Ona – „Nevolaj ma boha Kritína, koľkokrát ti to mám ešte opakovať?“
On – „Minimálne toľkokrát, koľkokrát si rozťahovala nohy...“
Rana... krv... Marek ležiaci v dverách, bordová Kika, Nadia s táckou koláčov na rukách, ja s otvorenými ústami a do toho moja drahá – „Dá si niekto zákusok?“
Kika sa pozrela na Mareka a chladnokrvne mu povedala – „Toto bolo riadne prijebanie... ako chlap si absolútne neschopný vo všetkých ohľadoch...“
Otočila sa, ako v tých filmoch si otrela ruky o seba, schytila kabelku a keď prechádzala okolo mojej drahej Nadinky, už som ju videl ako ju schytila za vlasy a hlavu jej otrieskala o tie koláče... našťastie to bola len moja hrozná predstava a nie dejavu, ktoré sa ma naplniť... Tresla dvermi a odišla....
Marek zasa raz plakal a navyše ma začal obviňovať, že je to moja vina, že prišla, načo som ju volal, že mu začínalo byť dobre a že už v živote nechce tú... tú osobu povedzme... vidieť... nakoniec si šiel ľahnúť a Nadinka ho utešovala rôznymi prázdnymi frázami, ktoré mu zjavne nepomohli veľmi na ubolenej dušičke, ale aspoň prestal plakať a trošku začal komunikovať.
Je mi ho ľúto, aj napriek tomu, že mi povedal, že mi rozbije hubu ako skutočný chlap, ak o ňom ešte raz niečo napíšem na nete... ako vidíte, rád sa zahrávam s osudom ale nie, potrebuje sa len vyzúriť, tak nech je to na mne, za to, že u kvôli mne Kika dnes vrazila. Rád sa v mene doba stanem obetným baránkom... dobre, to si nevšímajte, trochu som pil (áno, žena mi dovolila...)...
Netuším ako sa bude ďalej vyvíjať táto situácia, ale viem, že ak to bude trvať ešte dlhšie, asi sa z toho zbláznim, alebo ma zavrú.... Včera k večeru sa Marek mierne spamätal, že on vlastne prišiel autom a keďže bol ešte dosť zhúlený, bol som to ja čo sa vozil popred všetky bordely a hľadal jeho auto a nakoniec som musel ísť na políciu (nie, nie za to voyaerstvo, k tomu neskôr), ale šiel som sa spýtať, či na danú ŠPZ-ku nezaevidovali ešte nezaplatenú pokutu a nevedia mi povedať, kde by som tam to auto našiel.
Samozrejme ako inak, najprv ma obvinili, že si z nich robím dobrý deň, potom, že som opitý a konečne som mal tú česť zoznámiť sa s tou vecou na meranie alkoholu v dychu a mohol som si tú trubičku nechať (neviem na čo mi to bude, ale v tej chvíli som cítil, že tento deň si chcem pamätať aj niečím materiálnym), po zaplatení zasa raz vysokej pokuty mi povedali, kde auto nájdem a aj som ho našiel a čo ma šokovalo vzhľadom na všetky nepriaznivé okolnosti a negatívnu auru okolo Mareka, bolo absolútne v poriadku...
A ešte som aj stretol jedného spolužiaka a požiadal ho, či by mi to auto neodviezol domov a on, že jasné a ani ho nenabúral, šťastne s ním došiel k nám, lenže keď som ho šiel zaviesť na miesto, kde som ho stretol vošiel som do jednosmerky (áno z tej druhej, nesprávnej strany ) a tí hajzli zelení tam akurát boli... bože veď mňa posledné dva dni stáli ako last minute do talianska pre jednu osobu ( no ale dobre je to kamarát, je na tom zle, tak s vyúčtovaním počkám....
Večer som sa rozhodol spať pri Marekovi, keby ho niečo šialené pochytilo, veď človek nikdy nevie a nakoniec som zistil, že taký babyphone sa dá použiť aj na monitorovanie dospelých a tak ho už na to tretí deň používam, z čoho je môj drobec vytočený, lebo nemôže hocikedy zakričať „osinko“ a ja neprídem, lebo ho nepočujem ,ale musí prísť on za mnou....
Pred polnocou som usúdil, že je na čase ísť si zabehať, pretože sa inak z toho scvoknem a tak som šiel za mojou drahou pozrieť či je ešte hore, až jej poviem, že idem na hodinku behať. Jasné ako inak bola hore a na nete.... ja si raz toho chalana čo jej do hlavy tlačí tie kaleráby nájdem...
Moja milovaná, chápate žena môjho života sa na mňa pozrela a že – „Chrobáčik môj, ale však nie si nejaký nebezpečný „voyaer a onanista Vladimír“ ... a však nevraždíš ženy a nehanobíš ich telá za pomoci vlastných ponožiek ako to robil ten chlap, vieš ten, ktorého mi spomínal Jurko, vtedy, keď sme si písali, už som ti to spomínala, len si neviem spomenúť na jeho meno...“
Vždy keď na mňa vyvalí toho svojho „Jurka“, ide ma šľahnúť. Pozrel som sa na ňu a vravím – „Beruška moja krásna, ešte raz ti prisahám, že ženy s ponožkami na rukách nevraždím a nehanobím ich telá, ale prisahám ti, že ak ešte raz predo mnou spomenieš to čo ti povedal ten tvoj virtuálny kamarát Jurko, nájdem ho a za pomoci ponožiek ho znesiem z tohto sveta a vôbec si ich nenasadím na ruky, ale nechám si ich na nohách... ešte raz začni Nadia, ešte raz...“
Ona – „Naďulka, pre teba som Naďulka. A lubinkam ťa chrobáčik môj, ale Jurka mi nechaj tak, ok? A už utekaj, lebo suseda už určite striehne, kedy sa zasa vyberieš von, dokonca si do kalendára značí časy tvojho odchodu, mi ich ukazovala a keď sa vrátiš, musíme si vážne pohovoriť, na tému – Koho to preťahuješ a s kým ma to vlastne podvádzaš. Áno áno môj chrústik, naša zlatá susedka ma informovala...“ dokončila Nadinka s úsmevom.
Ja som sa len flegmaticky otočil, vošiel do šatníka, chvíľu tam akože niečo hľadal a po chvíli vyšiel s jedným párom ponožiek v rukách, zasmial sa ako idiot a vravím jej – „Nebudem si predsa strkať ruky do tých, čo mám na nohách.“
„Ty si hovado, vypadni okamžite von a do hodiny až si naspäť, sa nebudem večne o teba báť, kým sa mi vrátiš. A prosím ťa, jej telo aspoň nezhanob, lebo to by bolo už moc...“
Tak ako uznajte, mám ja ľahký život?
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
2
čítam každý jeden tvoj blog, a napriek posledným depresívnym sa ospravedlňujem, ale neskutočne ma to zabáva naozaj máš taký matkinovský život, ako ktosi minule napísal
neopováž sa prestať, vzdoruj marekovým prosbám
hej a držím palce nech sa každý dá do poriadku (a tí ostatní tvoji tehotní či homosexuálni kamoši sú na tom ako?)
neopováž sa prestať, vzdoruj marekovým prosbám
hej a držím palce nech sa každý dá do poriadku (a tí ostatní tvoji tehotní či homosexuálni kamoši sú na tom ako?)
Napíš svoj komentár
nemas lahky zivot veru a ta kika,ta sa nezdaaa