O doráňaných dvojčatách, o tom, čo urobíme s placentou a výlete na inú planétu...

Konečne som si po pár dňoch opäť našiel čas niečo napísať, resp. prepísať tie „sprostosti“ z papierového denníčka do virtuálnej podoby a podeliť sa o ne so svetom.

Musím sa zbaviť materiálnej podoby mojich myšlienok. Predsa len, v zime bude aspoň takto čím v krbe kúriť a navyše veľmi skoré ranné „pristihnutie“ Nadin v mojej pracovni ako sa mi hrabe v stole, ma presvedčilo, že ja v tomto dome súkromie nenájdem a nesmiem tu žiadne papiere odkladať.

Keď som sa jej spýtal čo tam robí, podráždene odvetila – „Hľadám papier. Tatino, v tomto dome, nieto kúska papiera.“

Odkedy sa vo štvrtok s mojimi a Andreinými rodičmi decká vrátili, nestihli sme sa poriadne porozprávať o tom, kde všade boli a čo zažili. Predpokladám však, že niekde tam musela Nadin pochytiť nový štýl vyjadrovania, lebo včera to už aj Andy postrehla a poznamenala, že to znelo naozaj dosť čudne.

Vráťme sa, ale o pár týždňov späť, keď som sa na začiatku leta vrátil z dovolenky a s Andy sme strávili týždeň osamote.

Bol to v skutku zaujímavý týždeň, v rámci ktorého sme sa stihli hrať aj na súkromné divadelné predstavenie a premietali si operu na terase pod holým nebom. Aby sme tomu pridali na celkovom dojme, aj sme sa k tomu patrične nahodili a manželka si dala na hlavu asi všetky fascinátory, ktoré doma má. Samozrejme, nezabudla mi pripomenúť, že tú tiaru, po ktorej tak túži ešte stále nemá. Pridala aj želanie, že za pôrod bábätka by jednu predsa len mohla dostať (dovolím si nesúhlasiť).

Pre ešte lepší efekt sme si naliali džús do kryštálových pohárov, ktoré sa u nás ako asi v každej rodine vyťahujú len na Vianoce a pri naozaj výnimočných príležitostiach. A dvaja blázni vyobliekaní ako cirkusanti na záhrade pozerajúci operu, takou príležitosťou rozhodne sú...

Andy mi zrazu vraví – „Filip, ale ty piť môžeš. Pokojne si nalej.“

„Nie, ďakujem. Budem solidárny a navyše nemám ani chuť.“

„Ale no, len sa nerob. Nalejem ti?“

Táto jej snaha o to, aby som pil mi bola čudná, keďže niekedy na jar mi povedala niečo v štýle – „Boha, zlato, ty ale riadne chľastáš, a ja ako chúďatko sa len smutne musím pozerať a tíško závidieť“ – vstúpil som si teda do svedomia a odmietol som – „Nie, láska, naozaj nebudem piť. A navyše nie sám.“

„Vieš, Filip,“ povedala Andy priam s učiteľským výrazom v tvári, „ale keby si si nalial, poriadne sa napil a potom mi dal pusu, bolo by to ako keby som pila s tebou.“

„Andy, láska, naozaj nemáš problém s alkoholom?“

„Ja? Nie. Prečo? Chutí mi všetok, nie som prieberčivá.“

Zasmial som sa a ona pokračovala – „Vieš, ale to bábätko prišlo tak nečakane, nemala som čas povedať si – ešte si naposledy vypijem, dám si detox a potom to skúsime.“

Keďže som vedel, že v tejto diskusii má argumentačnú prevahu, prudko som zmenil tému osvedčenou diskusnou taktikou – „Donesiem ti koláčik?“

Andy sa automaticky prepla a povedala „Áno, prosím.“

Posledné 2 mesiace spolu nevedieme nejaké extra hĺbavé témy, najčastejšie diskutujeme o jedle, nápojoch, sexe a všetkom, čo nemôže. Existuje ešte sťažovacia forma jej nálad, vtedy radšej nediskutujem (najradšej by som v takých chvíľach nebol ani doma).

Žiaľ, v tejto našej idylke osamote doma, som musel zavítať aj do práce, lebo šéf na tom trval – hoci tvrdil, že to bude rýchlo, hodinka, nanajvýš dve, odprezentujem čo mám, podpíšeme zmluvy a idem domov.

Keď som ráno odchádzal, na otázku mojej drahej kedy sa vrátim, vravím – „Má to byť hodinku, nanajvýš dve, takže predpokladám, že okolo...“

„Okolo štvrtej si doma?“ prerušila ma Andy.

„Chcel som povedať o piatej, ale vidím, že si optimistickejšie naladená ako ja.“

Rozlúčili sme sa a okolo jedenástej mi prišla správa – Vidíš ako prší? No môže mi teraz volať zubár, aby som prišla?“

Výborne! Hneď som vedel, že dnes to vyzerá na sťažovaciu náladu a bude veselo. Aby nebolo toho málo a bolo mi veselšie, zo všetkých všetkých niekoľko tisíc podnikov si musela na obed vybrať presne ten, kde sme mali rokovanie. Keď som ju tam videl vchádzať, jej nasraný výraz tváre mi velil ostať sedieť a ticho dúfať, že si ma nevšimne.

Môj šéf, o ktorom si myslím, že je viac ako len hlúpy, mi poslal naozaj veľmi nenápadne správu – Je tu tvoja manželka. Nezavoláš ju k nám? Úsmev na jednu stranu, na druhú stranu, pár vtipov ako to ona vie, podpis a ideme domov?

Odpoveď – To nie je dobrý nápad. Ak teraz Andy zavolám, garantujem, že do polhodiny s ňou sedím v aute na ceste domov...

On – To je predsa výborne! Tak tu neseď, choď po ženu a do polhodiny sedíme v autách na ceste domov všetci. Aj ja sa ponáhľam.

Ja – Nechápeš to. Dnes nemá náladu.

On – Napísal si, že pôjdeme predsa do polhodiny domov s podpísanou zmluvou.

Ja – Napísal som, že ja pôjdem domov so ženou. Nič o podpise zmluvy.

On – Takže tým chceš povedať, že tie papiere nepodpíšu?

Je hlúpy, hlúpy, hlúpy. A keď nahradíte slovo hlúpy za jebnutý, tak viete ako veľmi.

Andy som nakoniec šiel aspoň pozdraviť, zaplatil jej účet (teda oznámiť, že šéf jej platí účet a kázal som jej nechať si zabaliť jedlo aj domov.

Vôbec sa z toho netešila. Len s takým ohňom v očiach na mňa pozrela a vraví mi – „Ešte som aj tú, tú ŽENU musela stretnúť.“

Tento výstižný opis mi nestačil, tak som sa s miernou obavou v hlase spýtal – „Ktorú?“

„No predsa tú hroznú z Miminej škôlky, čo ma stále núti na stretnutie a bola samé ahoj, jééééj, kávička sem, kávička tam a ja krava sprostá nasraná som od toho rozčúlenia aj áno povedala, len nech konečne drží hubu.“

Bolo to smiešne, ale bál som sa zasmiať, keď v tom Andy s naozaj zúfalým výrazom tváre vraví – „Filip, keď ja som si to takto nepredstavovala. Ale to ťa asi nezaujíma.“

Nuž, ani ja som si to takto nepredstavoval. Navyše som stále nevedel odkiaľ slovné spojenie „ale to ťa asi nezaujíma“ má, ale nemal som čas sa v tú chvíľu pýtať. Ten hlupák (= šéf) tam predsa len sedel s tými ľuďmi sám a predsa len, nechať ich pridlho vystavovať jeho vplyvu mohlo znamenať, že tie papiere naozaj nepodíšu. Tak som sa rozlúčil a nechal som ju s jej „trápením“ osamote.

Keď som konečne prišiel o pol piatej domov, našiel som Andy na terase ako sa snaží ošetriť a zalepiť krvácajúce kolená dvojčatám (deti od susedov). Boli vážne špinavé od blata a okrem krvácajúceho kolena malo každé z nich na hlave aj veľkú hrču.

V duchu som si povedal – „No do piče, Kika nás zabije.“ A pomohol jej ich dať do poriadku. Keď doznelo všetko to ich – au, ja si to nedám takto ošetriť, lebo jeho to bolelo a podobne – pokračovali v behaní po daždi. Zapozeral som sa na Andy a hľadal tie správne slová.

Skríkla na mňa – „Nepozeraj sa tak, ja za to nemôžem. Ja som si to tiež takto nepredstavovala.“

Ja – „Prepáč, to netvrdím. Len si kladiem otázku ako je možné, že 2 týždne čo sme sa o nich starali sa im nič nestalo a teraz ich máš – koľko? Hodinu? A akí sú dotlčení! A čo vlastne u nás robia? Kde je vlastne Kristína a prečo ťa vôbec zaťažuje starostlivosťou o nich?“

„To je dobré, to si zapamätaj. Aj ten rozhorčený výraz, keď sa vráti. To nám môže pomôcť od scény.“

Po tejto vete som sa cítil ako z filmu, ale keďže Kika je na svoje deti naozaj háklivá, vravím si, že to by aj mohla byť cesta. „A kde vlastne je?“ zopakoval som otázku.

„Na pohotovosti s Kimi. Strčila si do nosa guličku,“ povedala Andrea a položila si hlavu na stôl.

„Tak to sme v piči,“ povedal som a posadil sa.

„Viem,“ odpovedala Andrea.

Fakt sa tak trochu „bojíme“ Kikinho hnevu, lebo tie jej scény sú občas fakt dlhé, teatrálne a zbytočne prehnané. A potom, čo raz Andy poznamenala, že si predstavuje ako počas nich rozpráva po španielsky, je mi veľmi smiešne a tiež si predstavujem, že počas toho hovorí španielsky. Ale smiať sa v takej chvíli nie je dobré, lebo to sa vie ešte aj Marek uraziť a naposledy odchádzal s vetou – „Tak vám ďakujem pekne.“

Plus momentálne máme zlé body navyše za to, že sme počas ich 2týždňovej uzmierovacej cesty, kedy sme im s Andy strážili 4!!! deti som sa tak trochu vykašľal na jej príkaz dohliadnuť, aby dvojčatá hrali aspoň hodinu denne na klavíri. Zvládol som to asi len 3krát, lebo všetko musia robiť spolu a narovnako a to znamená, tá istá skladba krát dva a keď naposledy Andy s očami na čele povedala, že vyskočí z okna, ak to bude počuť ešte raz. Zmohol som sa len na odpoveď – „Nesťažuj sa, to ja sedím priamo pri zdroji.“

Na naše veľké počudovanie Kika len mávla rukou a poznamenala, že aspoň s nimi netreba ísť na pohotovosť. Takže to dopadlo oveľa lepšie ako sme si predstavovali. Zvyšok dňa sme prežili tak ako si Andy predstavovala – ležiac na terase zakrytí dekami a pozerajúci sa ako prší. Aspoň tak to povedala...

Žiaľ, na druhý deň som musel ísť znovu do práce a Andy čakala tá káva, s tou, tou ženou , ktorej sa tak dlho vyhýbala. Je to taký ten typ šialenej „biomatky“, ktorej navyše záleží na tom čo si o nej druhý myslia, v čom ju a jej deti uvidia a navyše je presvedčená, že všetko vie najlepšie, lebo to čítala na internete, prípadne pozná mamičku, ktorá mamičku, ktorá to má odskúšané a vie, že to funguje.

„Možno bude milá a možno budeš mať nové kamarátky,“ snažil som sa Andy povzbudiť.

„Ja mám kamarátov a kamarátok dosť! Dokonca toľko, že keby som s každým z nich chcela ísť von osamote aspoň 2krát ročne, tak mi ani rok na to nebude stačiť,“ skríkla na mňa nahnevane.

„Tak si nemala súhlasiť,“ povedal som jej.

„Nechcela som, prekvapila ma. A bola som hladná, veľmi hladná, tak som sa ponáhľala. A chcela som sa jej zbaviť a „áno“ sa mi videlo ako najrýchlejšia cesta k jedlu. A navyše, keby som ju ešte raz odmietla, nepozvú nám Mimu na väčšinu detských osláv. A ver, že nasranú Mimu doma nechceš ani ty,“ skríkla na mňa.

„Tak vidíš, predsa len si na tom našla niečo pozitívne,“ snažil som sa ju opäť povzbudiť.

„Filip, choď už prosím ťa, choď, lebo ak povieš ešte slovo, budem ti musieť povedať niečo veľmi škaredé a poslať ťa tam, odkiaľ sa ťažko vracia.“

Zasmial som, dal som jej pusu a vravím – „Aj ja teba, Andy.“

„Vypadni už,“ skríkla na mňa s úsmevom.

Večer som sa vrátil dokonca skôr ako ona. Začal som teda chystať jej obľúbenú večeru a čakal som, kedy sa vráti.

Prišla s dosť zúfalým výrazom tváre. Sadla si na barovú stoličku, pritiahla k sebe misu so šalátom, začala z nej vyjedať veľké kusy rukami a vraví mi – „Schatzi, my nie sme vôbec pripravení.“

„Pripravení na čo?“ spýtal som sa.

„Na bábätko. My nie sme pripravení na bábätko,“ povedala zúfalo Andy a pokračovala – „Ja sa vzhľadom na to ako nie sme pripravení vlastne čudujem, že sa Mima pri nás dožila tak vysokého veku.“

„To je veľmi trúfalé konštatovanie. Veď okrem Mimy máme ešte 2 deti a Filipko ide dokonca na druhý stupeň ZŠ, takže to nerobíme asi až tak zle.“

Andy ma však nepočúvala a išla si ďalej svoje – „Filip, a navyše, my ešte vôbec nevieme čo urobíme s placentou.“

„S placentou? Urobíme?!“ spýtal som sa veľmi, naozaj veľmi nechápavo.

„Áno, s placentou. Vieš, jedna z tých žien z nej kúsok zjedla, ďalšia si z nej dala vyrobiť nejaké výživné tabletky či čo, ľudia si to sadia do záhrad pod stromy, no a my? My ani nevieme, že sa toto dá. Čo s ňou urobíme?“

„Vieš čo Andy, nič. Proste z pôrodnice priveziem len teba a bábätko a nič viac. Žiadne časti a výlučky tvojho tela si nebudeme nosiť domov, jesť a ani sadiť pod stromy.“

„Naozaj?! Podaj mi horčicu.“

„Naozaj,“ zopakoval som a podal som jej horčicu.

„Vieš, ale potom to znamená, že nevyužívame všetky dostupné zdroje, ktoré máme,“ povedala a namáčala si šalátové listy do horčice.

„Vieš, ja bez tohto zdroja dokážem celkom spokojne žiť aj ďalej,“ povedal som a napriek všetkému čo som ju videl jesť za posledné mesiace som sa nemohol ubrániť pocitu, že ma pri pohľade na to ako si máča syr do horčice a zajedá to naraz spolu s ananásom a melónom napína.

„Naozaj?“ spýtala sa a dala si ďalší kúsok do úst.

„Naozaj. Andy, prosím ťa, to ti vážne takto chutí?“ zariskoval som s touto otázkou.

„Hmmm, aj chutí, ale niečo tomu ešte chýba. Kávu by som si dala. Uvaríš mi? Môžem?“

Asi som sa zatváril veľmi blbo, lebo hneď sa pustila do vysvetľovania – „Vieš, lebo to síce bolo pozvanie na kávu, ale tú som nedostala. Vraj nemôžem ani jednu bezkofeínovú týždenne, ani mäso nemôžem a o pôvode tohto šalátu vlastne tiež nič neviem a som strašne hladná a smädná a vraj ak obyčajná čistá voda spôsobuje vodný kameň na nádobách, čo tak asi robí s telom?“

„To si kde prosím ťa vlastne bola?“

„Neviem Filip, neviem. Bolo to ako výlet na inú čudnú planétu, plnú divných žien a jedine čo mi šlo hlavou bolo len to Peťove – „To ste vážne piče?“ – keď sa mi minule sťažoval na myšlienkové pochody nejakých žien od neho z práce. A ako som tam tak sedela a počúvala to, celý čas som si opakovala – „Áno, Peťo, sme piče, sme. A zrazu som pochopila prečo odjakživa preferujem mužský kolektív a zo žien si tak starostlivo vyberám. Idem do sprchy, prosím ťa, uvar mi kávu a sprav avokádové patte a také tie kuracie tyčinky v orechoch k tomu, lebo ma asi jebne,“ povedala a dala sa na odchod z kuchyne.

„Lososa so špenátom nebudeš?“ zakričal som za ňou.

„Budem, ale až na večeru,“ zakričala mi z chodby.

Pozrel som sa na hodinky – 18,56 – a pýtal som sa sám seba, kedy to chce vlastne večerať. Pre pokoj v rodine som sa však pustil do plnenia jej želania bez akýchkoľvek otázok vyslovených nahlas.

Keď vyšla zo sprchy, pôsobila už o niečo pokojnejšie a uvoľnenejšie. Keď zjedla všetko čo sa dalo, pozrela sa na mňa vraví – „Musíme zmeniť Mime škôlku. Tie deti môžu byť veľmi podobné svojim rodičom...“

Poznamenal som, že by sme mali, ale len ak s tým bude Mima súhlasiť. Pochválil som ju ako to super zvládla a že by sa mala na ďalší deň odmeniť niečím príjemným. Súhlasila.

Zavolali sme ešte rodičom, lebo sme chceli vidieť deti. Takto spätne, neviem či to bol dobrý nápad.

Mima sa s tým nebabrala a miesto pozdravu Andy vraví – „Nevyzeráš dobre. Si v poriadku?“

Andy jej vraví – „Som len unavená, miláčik, mala som ťažký deň.“

„Bledá si, naozaj nevyzeráš dobre. Čo si robila?“

„Vieš bola som na výlete. Ďaleko, tak ďaleko, akoby som až v inom vesmíre bola,“ odpovedala jej mierne podráždene.

„A ešte máš aj čudné reči, nerozumiem tomu, otoč to na tatinka, či je on v poriadku.“

„Ahoj Mimi, áno, ja som v poriadku,“ vravím jej.

„Veď ty aj dobre vyzeráš,“ pochválila ma, čo ma potešilo, ale Andy si len povzdychla, že asi ešte z toho iného vesmíru nedocestovala späť

Tak snáď zajtra sa vrátiš, pomyslel som si, ale je mi jasné, že to ešte nejaký ten týždeň potrvá... 

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu