O krídlach víly Šťastenky, škodlivosti prehnaného užívania "Červeného buldoga" a iných zaujímavých zisteniach...

Je u nás na prázdninách moja 5-ročná neterka Laura... inak veľmi zlaté dieťa, ako zisťujem, absolútne po matke, taká milučká papuľka skoro ako moja šibnutá sestra...

Dnes poobede som jej šupil ovocie a ona sa na mňa pozerala a začala si pod bradou klopať prstíkmi (myslím, že tento pohyb máme zakódovaný v génoch) a ja som už tušil, že otázka čo vyjde z jej úst, bude opäť klenot... Tak som sa na ňu pozrel a ona – „Strýko Filip? “
Ja – „Áno? Niečo si prosíš? “
Ona – „Nič si neprosím. Ja sa ťa chcem niečo spýtať. Je to strašne dôležité.“
Ja – „Tak sa spýtaj.“
Ona – „A nebudeš mi klamať ako o týždeň s tou včielkou a diamantom? “
Ja – „Ty myslíš pred týždňom... no sľubujem, že ti nebudem klamať...“
Ona – „Keď spapáme všetko toto ovocie, nedostaneme tú hyperglutamániu? “

Musím sa priznať, že taký záchvat smiechu aký ma pochytil v tom momente, som už dávno nemal. Neviem koľko to trvalo, ale nemohol som sa prestať smiať. Laurinka na mňa vyjavene pozerala, drobec sa smial tiež a vraví je – „Z toho pledsa rastieš. To vedia všetky detičky. To povedal osinko.“

Utrel som si slzy z očí, pozrel sa na ňu, už nervózne klačala na stoličke s vystrčeným zadkom a klopala si po stole a škaredo sa na mňa pozerala a tak som sa jej spýtal – „Môžeš mi prosím ťa vysvetliť čo to tá hyper, hyperglu...“
Ona – „Hyperglutamánia...“
Ja – „Áno, ďakujem, takže môžeš mi vysvetliť, čo to tá hyperglutamánia je a kde si to počula? “
Ona – „No to mi mamička povedala, zajtra, keď sme sa rozprávali v obchode a ja som chcela, aby mi kúpila „Červeného buldoga“ a potom mi ona povedala, že to...“
Ja – „Stop... nadýchni sa pomalšie... takže mamička ti povedala o hyperglutamánii... minule keď ste boli v obchode a kupovali „Červeného buldoga“...“
Ona – „Nieeee, nekupovali sme ho. Len som chcela, aby mi ho kúpila... Ty ma vôbec nepočúvaš, strýko Filip...“
Ja – „A ty mi tak vzácne pripomínaš tvoju drahú mamičku...“
Ona – „To je tá arogancia toto? “
Ja – „Nie to bola irónia. To odkiaľ poznáš také slovo.“
Ona – „Mamička povedala, že si nie je istá, či k tebe môžem ísť, pretože si prehnane ironický pajác, ktorý jej, toto slovo nemôžem povedať, lebo mi Ježiško na Vianoce nič nedonesie, nervy... a keď som sa jej spýtala, ako zistím, kedy taký si, povedala, že určite povieš – tvoja drahá mamička – ja som si to zapamätala a tak to viem teraz...“ vyjachtala rýchlo zo seba.
S otvorenými ústami som na ňu pozeral a zmohol sa len na – „Vidíš a presne pre toto som ten, ako si to povedala? Prehnane ironický pajác...“
Ona – „No dobre, ale nemôžem dostať z toho ovocia hyperglutamániu? “
Ja – „A vieš mi vysvetliť čo to je? “
Ona – „No to je taká choroba, ktorú detičky ako ja môžu dostať z Červeného buldoga.“
Ja – „To sú nejaké cukríky? “
Ona (buchne sa po čele) – „Nieeee, veď to je taký nápoj predsa. On ti dáva krídla predsa. Ako v tej reklame predsa...“
Ja – „Ty myslíš Redbull? “
Ona – „Áno, ale keď si to preložíš, tak red je červený a bull je skratka od buldoga predsa. To mi povedala Majka XYová, ktorej to povedal jej brat Jožko a on to vie od svojho spolužiaka...“
Ja – „Ferka? “
Ona – „Nieeee, Miška.“
Ja – „Aha no dobre. A vy prekladáte cudzie názvy do slovenčiny.“
Ona – „No, je to sranda.“
Ja – „A tú hyperglutamániu dostaneš teda z Redbull, hej? “
Ona – „Presne tak, keď to ja vypijem, tak áno a keď toho veľa vypijú veľkí, tak potom aj oni, ale vraj to prejde potom, len z toho môže bolieť hlavička. A ja nechcem aby ma bolela dnes hlavička, lebo večer budú v televízore tancovať a ja sa chcem pozerať.“
Ja – „Ja aj tak neviem čo to je...“
Nadinka – „Hyperglykémia! ! ! Hyperglykémia! To dieťa sa ťa 10 minút pýta, či sa jej dočasne zdvihne hladina cukru v krvi, keď zje veľa ovocia! ! ! “
Ja – „Jaj, jasné... no ja si myslím, že toľko ovocia by si nedokázala zjesť, aby sa ti to stalo...“
Ona – „Tak potom si na to prosím aj šlahačku...“ postavila sa, skočila zo stoličky a išla do obývačky...
Nadinka – „Vedela som, že ste divná rodina, ale že až takto...“ a odišla za ňou.
Ja – „Naďka, fakt, keď budem piť veľa Redbullu naraz, dostanem hyperglykémiu? “
Nadinka – „Čo som doktor? Zavolaj sestre.“

Drobec si len povzdychol a pozeral na mňa. Tak som sa na neho pozrel a keďže s radami do života nie je nikdy skoro začať, tak mu vravím – „So ženami je to ťažké... vyhýbaj sa im ako dlho to len pôjde, jasné? “
On – „Čo? “
Ja – „Nič, poviem ti to tak o 5 rokov? “
On – „Pôjdem dovtedy veľa spinkať? “
Ja – „Aspoň tak 3000krát..“
On – „To je veľa? “
Ja – „Hrozne veľa...“
On – „Idem spinkať. Doblú nocku...“
Ja – „Počkaj, čo to ovocie? “
On – „Dáš mi aj kakav..., ka..., kakave...“
Ja – „No už ti to ide , otvor pekne pusu, jazyk dopredu a povedz – ka – ka – ve – noc – ko.“
On – „Ka – ka – ocko. Ďakujeeeem.“

A tak ma nechali samého v kuchyni. Došupil som im to ovocie, dal tam šlahačku, posypal grankom a doniesol na tácke. A drobec spustil plač, že on si prosil iné, také do pohárika. Ja to nechápem najbližšie 3 hodiny sa nedialo nič zaujímavé a keď som o siedmej šiel za Laurinkou do izby, aby si nachystala vecičky a šla za tetou Naďkou, aby ju okúpala, tak ona si hneď otvorila skrinku, vytiahla z nej svoj kufrík, otvorila ho a zrazu na celú izbu také hlasné – „O ou...“ (asi aj toto citoslovce máme zakódované v génoch).

Ja – „Čo sa stalo? “
Ona – „Nič, “ a rýchlo ho zavrela a šupla späť do skrinky.
Ja – „No tak mladá dáma, čo tam máš? Poďme, ukáž mi, čo si našla.“
Ona – „Ale nebudeš sa hnevať? “
Ja – „Hneval som sa na teba niekedy? “
Ona – „Nie, ale ja na teba áno a čo keď mi to budeš chcieť vrátiť teraz? “
Ja – „Tak toto je príliš zložitá konšpirácia na nedeľný večer.“
Ona – „Čo je to kronšpirácia? “
Ja – „Konšpirácia, nie kronšpirácia, ale to je jedno. Čo máš v tom kufríku? “
Ona (vytiahne kufrík, otvorí ho, vyberie, veľkú bielu obálku) – „To ti posiela mamička. Mala som ti to dať hneď keď prídeme.“
Ja (vezmem si od nej obálku) – „A čo by si s tým spravila, keby si mi to teraz nedala? “
Ona – „Dala by som ti to pod vankúšik a akože by si zabudol, že som ti to dala. Chááápeš strýko Filip? “
Ja – „Chápem. A chápem tiež, že ty raz budeš majsterka v konšpiračných teóriách a napíšeš zrejme veľa detektívok.“
Ona – „Detektívka to je to, to sú tí Traja pátrači? “
Ja – „Áno napríklad to. Vy už doma čítate takéto knižky? “
Ona – „Áno, mamička povedala, že...“
Ja – „Dobre, to mi dopovieš potom, zatiaľ mi toho – mamička povedala – stačilo. Bežkaj sa umyť...“
Ona – „Tak ja idem. Donesieš mi župan, lebo ja si to všetko nevládzem sama odniesť, vieš? “
Ja – „Viem.“ A tak som jej pomohol so šampónikmi, županom, krémikmi, gumičkami, voňavkami s tvárami barbie a vlastne robil čokoľvek iné, len aby som nemusel otvoriť tú obálku od mojej drahej sestričky...

Lenže všeko raz skončí, každá rozprávka má svoj koniec, ešte aj ten krpatý musel extra rýchlo zaspať a tak som šiel do obývačky, sadol si, otvoril tú obálku a začali mi tiecť slzy od smiechu. V tej obálke boli krídla víly Šťastenky, ktoré som robil Laurinke na karneval do školy a kopa vytlačených fotiek. So zdesením som pozeral na tie fotky, kde sedím u sestry v obývačke na zemi, moje lesklé oči hľadia každé do inej strany, tvár ma neprítomný výraz, nad plecami vidno kúsok z tých krídel, o očných tieňoch a rúži pomlčím, okolo mňa je plno fliaš, vedľa sedí moja drahá sestrička s roztečenou špirálou po tvári, tiež ma dosť neprítomný výraz tváre a tiež sedí vedľa mňa na zemi, na ďalšej foto sedí pri nás už aj jej kamarátka, psychologička Klaudia v nočnej košieľke opojená rovnakou alkoholickou náladou ako my dvaja a ešte zopár takých vtipných fotiek a na konci bol lístok – „Pre môjho bračeka Šťastenka, ktorý ma vie v každej chvíli rozveseliť....“

Dnes som sa bavil už druhýkrát a hneď som si spomenul na ten príšerný deň, kedy som sa proti všetkým svojím prisahám, ktoré som zložil už ako 5ročný, nechal opäť raz nalíčiť od mojej drahej sestry. Nedalo mi nespomenúť si ako ma ako malého nútila s jej kamarátkami sedieť u nej v izbe a robili si zo mňa živú bábiku a ja som stále s plačom utekal za maminkou, že Viky mi zasa robí zle a núti ma nosiť dievčenské šaty a maľuje ma...
A mamina mi vždy povedala, nech si ju nevšímam a odídem preč. Aj tak tie jej rady nepomáhali a musel som sa zamykať. A keď ju pred rokom opustil na čas manžel, v zúfalstve ma nenapadlo nič lepšie, len na seba natiahnuť tylovú sukničku a zobrať si tie krídelka a potešiť tu moju drahú sestru, ktorá si musela vziať takého debila... a keďže jej krídla víly Šťastenky a tá sukňa nestačili a chcela ma aj nalíčiť, tak som sa nechal... nikto vo vás nevyvolá také pocity hanby, keď niekoho rozveseľujete ako moja sestra... a ešte si k tomu pozve kamarátku Klaudiu, ktorá si zo mňa rada robí srandu a ako som dnes zistil, tak si to aj nafotí a má toľko drzosti poslať mi to...

Ale keď už nič iné, tak som si aspoň uvedomil, že keby som bol žena, tak by som bol celkom pekná žena =D

 Denník

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu