O mojich zvláštnych predstávach a Bohu alebo o tom, že nič sa nedeje len tak....

Zbláznil som sa... alebo mi to najbližšie dni reálne hrozí... neviem či to je z tej práce, z toho že je Nadinke zle alebo ako povedala Kika – „To ti len predčasne šibe z Veľkej noci...“

Ale čo sa mi dnes stalo... keďže som sa včera stal, teda moje milované autíčko sa skoro stalo obeťou dopravnej nehody a skoro mi ho oškrel nejaký vypatlaný doslova že sedlák (ospravedlňujem sa všetkým obyvateľom nášho inak celkom pekného hlavného mesta, ktorí sa považujú za patriotov), horší ako nejaký starý deduško z Kysúc, ktorí nikdy nevidel obchodný dom, a že – „To kam sa pozeráš ty jebo...“

To ako na mňa! ! ! ! Vtedy som pochopil tých týpkov z akčných filmov čo nosia v aute zbraň... Tak som na neho začal kričať aj ja, pretože som pochopil, že v Bratislave platí – „Pravdu má ten, kto vie hlasnejšie kričať...“

Počas kričania som nešetril ani tými krásnymi vulgarizmami, ktoré robia našu slovenčinu ľubozvučnejšiu a výsledkom tej hádky bolo, že mladý TAKMER 18-ročný ako s obľubou hovorí, že sedlák po spomenutí našich drahých ochrancov zákona uznal, že pochybil, nešetril čarovnými slovíčkami typu prosím a z toho jeho pozérstva nezostalo nič... a tak som domov došiel na jednej strane šťastný, že som vyhral túto slovnú bitku a môjmu miláčikovi sa nič nestalo, a na strane druhej som sa rozhodol, že doslova jebem na dopravnú situáciu a zajtra (ako dnes) idem metrom...

Aha, ale kde sa hrabeme na západné kultúry, keďže metro nemáme a že idem mhd alebo električkou... síce po poslednej ceste električkou som mal ja traumu a drobec sa tešil, ale to je od veci... Tak som dnes vstal, na zástavke nadával, že musím čakať, v električke uvažoval o tom, že mám sociofóbiu z čudných ľudí, zabudol vystúpiť na prestupnej zástavke a ledva stihol prísť na čas do práce, v ktorej sa stresoval zo SO a bolo mi až zle pri predstave, že cestou domov pôjdem zasa tak otrasne a v tom som sa pozrel z okna a na celú kanceláriu zaznelo pre mňa samého – „Jeeejoooo, taxík.“

A tak som si zistil číslo na nejakú taxislužbu, povedal si kedy ho chcem pred firmou a celý šťastný išiel domov. Som si tak spokojne sadol dozadu, povedal adresu a taxikár sa tak milo a nevtieravo spýtal, či nechcem ísť dopredu. Tak som mu vysvetlil, že rád sedím vzadu, keď nešoférujem.

A akosi sme sa dali do reči a tak som mu povedal ako včera skoro niekto oškrel moje milované autíčko a že som šťastný, že sa mu nič nestalo ale že som pochopil, že je to len vec, ktorá sa dá nahradiť... a on sa vtedy na mňa začal tak čudne pozerať cez zrkadielko a že či som naozaj šťastný a spokojný... vtedy sa mi to prestalo páčiť a spomenul som si na iné akčné filmy, v ktorých úbohí hrdinovia sediaci na zadných sedadlách len zúfalo zahlásili – „Chcem vystúpiť...“

Kým som však prikročil k takémuto radikálnemu rozhodnutiu, len som odpovedal – „Áno, odhliadnuc od okolností, ktoré sa udiali, môžem povedať, že v konečnom dôsledku som šťastný...“
Taxikár sa len pousmial a nepovedal ani slovo... tak som sa na neho lepšie zadíval a rozmýšľal, či som ho už niekde nestretol. A vtedy mi to došlo – ten muž ktorého som stretol vtedy v Chicagu v metre čo ma pýtal ten dolár...

Tak som sa posadil a lepšie sa na neho začal pozerať... zjavne si to všimol, ale absolútne ho to nevykoľajilo... zato ja som bol čoraz viac nervóznejší... rozmýšľal som, či ho stihnem za tých približne zvyšných 15 minút nachytať a donútiť priznať sa a hlavne zistiť, prečo mi to preboha robí...

Tak som začal o počasí, ako je krásne a že pred rokom o takomto čase som bol v NY a že tam bolo úplne úžasne. On sa len usmial a vraj – „Amerika je krásna zem...“

Ja – „Bol ste tam? “
On – „Ako sa to vezme...“
Ja – „Takže áno? “
On – „V NY som nikdy nebol...“
Ja – „Nepýtal som na NY, ale tak všeobecne... Chicago poznáte? “
On – „Tak ako sa vezme, že poznám. Viete, že hoci sa o Bostone hovorí ako o najveternejšom meste v USA, tak...“
Ja – „Chicago je oveľa veternejšie? Viem, viem... každé leto sa o tom presviedčam...“

Taxikár sa opäť tajuplne pousmial a nepokračoval v rozhovore, ale tak som vedel, že ak ostanem aj ja ticho, tak sa to nikdy nedozviem a tak som sa ho spýtal – „A v Chicagu ste bol? “
Lišiacky taxikár odvetil – „Myslíte, aby som zistil, či je naozaj veternejšie ako Boston? “
Ja – „Napríklad...“
On – „Tak v takom prípade nebol...“
Ja – „Veľa cestujete? “
On – „Teraz už nie...“
Ja – „Tak zasa s takouto prácou a pamäťou na mapy sa môžete príležitostne zamestnať všade...“
On – „Môžem, ale nechcem... teraz som šťastný tu...“
Ja – „Aj spokojný? “
On – „Aj spokojný...“
Ja – „Tak je dobre...“
On – „A vy? Ste šťastný a spokojný? “
Ja – „Už ste sa ma pýtal.“
On – „Prepáčte občas zabúdam...“
Ja – „To je v poriadku, áno som šťastný...“
On – „A spokojný? “
Ja – „Aj spokojný...“

Chvíľu sme obaja mlčali... po chvíli som to nevydržal a spýtal sa ho či má deti...
On – „Mal som syna, ale už nemám...“
Ja – „Tak to ma mrzí...“
On – „To je v poriadku, rozhodol som sa tak...“
Ja – „Ako to myslíte? “
On – „Nijako, len som vám, chcel naznačiť, že sa nemusíte báť, vaše deti budú také zdravé a šťastné ako veľmi budete vy sám chcieť...“
Ja – „To je zaujímavá myšlienka...“

Taxikár bol opäť ticho... a ja tiež.. akosi som zrazu prestal mať chuť zistiť, kto tento tajomný muž je a či som ho už niekedy stretol... len som sa mlčky pozeral z okna a rozmýšľal nad mojimi rodičmi a nad tým, prečo som ako dieťa takmer zomrel, ale nakoniec sa uzdravil... a v tom som len začul – „Nemáte prosím vás dolár? Len jeden, prosím...“
Ja – „Prepáčte, hovoril ste niečo.“
Taxikár – „Áno, sme na mieste.“
Ja – „Koľko som dlžný? “
Taxikár – „21 eur“

V peňaženke som ale žiadne drobné nemal a keďže mi je hlúpe nechávať si v taxíkoch vydávať tak som mu dal 25 so slovami.
Taxikár – „Prepáčte, ale ja vám nemám vydať, posledné drobné som...“
Ja – „Ďakujem, ale to je v poriadku...“
On – „Ale ja som chcel len dolár... Nikto nie je odkázaný na vaše 4 zvyšné...“
Taxikár – „Ale to máte aj tak priveľa, to nemôžem...“
Ja – „Už môžete, dnes už naozaj môžete... očividne ich už nepotrebujem...“
On – „Máš pravdu Filip, dnes ich už naozaj nepotrebuješ. Dnes si prišiel tam, kam si sa celý život tak veľmi hnal. Pokoj, ktorý tak márne hľadáš, je takmer na dosah a preto – si už naozaj šťastný? “
Ja – „Napriek všetkému čo sa udialo, som naozaj šťastný... aj keď sa bojím...“
On – „Všetko, čo sa ti stalo, sa ti prihodilo z nejakého dôvodu...“
Ja – „A budú moje...“
On – „Tvoje deti budú také zdravé ako veľmi budeš chcieť...“
Ja – „Ďakujem.“
On – „To ja ďakujem tebe... ale už musím ísť.. ďalší klient čaká...“
Ja – „Počkaj ešte chvíľu a ak môžeš tak mi odpovedz – stretli sme sa vtedy v Chicagu? “
On – „No tak Filip, musím už naozaj ísť a ty sám predsa vieš, že sme sa stretli už oveľa, ale oveľa skôr...“
Ja – „Ešte raz ďakujem...“
Taxikár – „Aj nabudúce, dovidenia.“

A tak som chvíľu stál pred bránou a cesta od brány k vchodovým dverám mi pripadala neskutočne dlhá a ja som sa celý ten čas bál, pretože som vedel, že ako náhle vojdem dnu, tak sa v mojom živote niečo zmení a už nikdy nič nebude také ako pred tým...

Sedel som ešte veľmi dlho na gauči a zbieral dosť odvahy na to, aby som konečne spravil ten posledný krok k dosiahnutiu vytúženého pokoja... ale najskôr som musel zavolať Marekovi...
Marek – „Čaweno, čo máš hovado? “
Ja – „Musím ti niečo povedať...“
Marek – „O Lubošovi a Meryl? To už viem? Čo budeme s tým jebom robiť? “
Ja – „Nič, je dospelý... ide o mňa...“
Marek – „Stalo sa niečo Naďke? “
Ja – „Nie...“
Marek – „Babätku? “
Ja – „Nie, to bude zdravé tak veľmi ako budem chcieť...“
Marek – „Aha... a čo sa stalo? Si divný, vieš to? “
Ja – „Mávam občas také predstavy...“
Marek (smiech) – „Tak tie mávame všetci. Ver mi...“
Ja – „Nie také predstavy... ja mám také iné predstavy... s jedným mužom...“
Marek (ticho)
Ja – „Si tam? “
Marek – „Ak mi chceš aj ty povedať, že si tiež homosexuál, tak ti len poviem, že si na to mal...“
Ja – „Nie som homosexuál! ! ! A nehovorím o takých predstavách! ! ! Mne sa v nich prihovára jeden muž... ja neviem či sa mi to deje naozaj alebo či je to len v mojej hlave ale ja neviem čo si o tom myslieť... je to také reálne...“
Marek – „Tá predstava od teba aj niečo chce? “
Ja – „Áno aj nie... skôr ma priviedla do cieľa...“
Marek – „A ty si myslíš, že to ti spravil zase Boh? “
Ja – „Zase? “
Marek – „Ježin Filip zase... veď v prvej triede si mi raz povedal, že sa rozprávaš s Bohom a že ti povedal, že sa uzdravíš a že všetko čo sa stalo má svoju príčinu, alebo niečo podobné...“
Ja – „Ty si to pamätáš? A ty si mi to veril? “
Marek – „Si môj najlepší priateľ... uveril by som ti aj keby si povedal, že máš v skrini E.T.eho ako to tvrdila Sima a mali sme 7... urob čo ti poradil a zajtra pokecáme... dnes ťa nechám už tak. Držím palce. A nezabudni – veril som ti vtedy a verím ti aj dnes...“

Fakt som neveril, že Marek si bude pamätať ako som mu rozprával, že za mnou Boh chodí v noci do nemocnice a rozpráva sa so mnou o tom ako sa uzdravím, keď príde ten správny čas. A už vôbec som nedúfal, že mi to Marek verí. Nikdy som tu tému už nenačal, lebo som sa bál, že sa mi bude smiať a on mi celý ten čas veril...

To mi dosť pomohlo a tak som vytočil ďalšie číslo a čakal... po treťom zazvonení sa ozvalo – „Ahoj miláčik. Ako sa dnes máš?
Ja – „Musím sa ťa niečo spýtať...“
Ona – „Čo sa deje miláčik? “
Ja – „Mamina ja musím vedieť či si si želala aby som zomrel, keď som bol malý...“

Nastálo ticho... hlboké ticho na oboch stranách, ktoré o malú chvíľu prehlušil strašný plač...
Ja – „Mami, ja proste musím vedieť či si si želala aby som zomrel...“
Ona – „Filipko môj, toto mi nerob...“
Ja – „Musím to vedieť...“
Ona – „Nie, nie a ešte raz nie! ! ! Nechcem sa vracať do minulosti! ! ! “
Ja – „Ja to ale musím vedieť! Naozaj to nechápeš, že to musím vedieť! “

Chvíľu ešte plakala a keď prestala a ja som povedal prosím a ona akoby pokojne odpovedala – „Nie neželala... Modlila som sa každý deň tvojej choroby, aby si zomrel a aby sme sa nemuseli pozerať ako sa trápiš...“
Ja – „Ako sa trápim ja alebo ty? “
Mamina – „Čo ešte chceš Filip, čo ešte chceš počuť? Že si bol len niečo čo ma nasilu držalo pri tvojom otcovi a pohľad na teba v tej nemocnici bol trest za to, že som ťa nikdy skutočne nechcela? “
Ja – „Milovala si ma vôbec niekedy? “
Mamina – „Každý jeden deň tvojho života... nikdy som ťa nechcela a neplánovala, ale milovala... milovala natoľko, že som ostala pri vás... pri tebe... Milovala som ťa natoľko, že som prosila o to, aby si zomrel, len aby si viac netrpel... a ja som mohla ostať tu a až do svojej smrti trpieť za to, že som ťa nikdy nechcela a túžila opustiť práve tým, že ty si opustil mňa. Milujem ťa viac ako čokoľvek... rozumieš mi Filip?

Je to zvláštne, ale ja jej rozumiem a ľúbim ju...

 Denník

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu