Osudová žena, alebo žeby dnes len bývala číslo 3?

Osudová žena. Moja osudová žena. Tento typ ženy akým bola Veronika, nestretnete každý deň.....

Pred rokom by som túto vetu vyslovil s obdivom, s určitou až božskou pokorou. Vea to bola bohyňa. Moja bohyňa.... kedysi... dnes vetu – tento typ ženy akým bola Veronika, nestretnete každý deň – vyslovujem s opovrhnutím, nenávisťou a poriadnou dávkou odporu....

Veroniku som spoznal asi rok aj pol po Romankinom odchode do Londýna... Bol to klasický, romantický tínedžerský vzťah. Aj tak začal. Spoznali sme sa na diske. Bolo to po Vianociach na Štefana. Pamätám si, že sa mi vtedy ale vôbec nikam nechcelo ísť, ale Marek s Kikou ma vtedy ukecali, že bude sranda a isto neoľutujem, že som s nimi šiel....

Vtedy som neoľutoval... a myslím, že napriek všetkému dnes v konečnom dôsledku neľutujem tiež. Spoznal som tam pre mňa úžasne dievča. Na pohľad bola dokonalá. Krásne dlhé havranie vlasy, modré očká s podmanivým pohľadom, perfektná postava, no proste nádherná baba.

Vzal som si do hlavy, že ju musím osloviť. Marek tvrdil, že som bez šance, pretože je evidentne staršia. To aj bola. O tri roky... ale ja som sa rozhodol riskovať. Vtedy by som bol dal čokoľvek za jeden tanec s ňou.

Po hodine zbierania odvahy som za ňou prišiel, či by mi jeden tanec nevenovala. Na moje prekvapenie povedala áno. A po tom tanci prišiel ešte jeden, a ďalší, a potom DJ pustil niečo rýchle, tak sme si šli sadnúť. Kecali sme až do rána a ja som vedel, že ak s ňou chcem kecať ešte niekedy, musím klamať. A tak som na jej otázku, či maturujem tiež tento rok odpovedal – „No jasné, teda vlastne, vieš, teraz by som ti mohol klamať, ale nie, ja maturujem až o rok.“ A hodil som na ňu psí pohľad a v duchu si povedal – až o dva kamarát, presnejšie o dva a pol.... ale tak ja som sa bál, že by odišla a už nikdy by som ju nevidel.

A vtedy bolo mojím hlavným cieľom spraviť všetko preto, aby som ju ešte niekedy uvidel a mohol sa s ňou rozprávať. Ona sa len usmiala a povedala, že to nevadí, že som o rok mladší. A po prekecanej noci, som domov spokojne kráčal s jej telefónnym číslom vo vrecku. Stretli sme sa hneď v nasledujúce popoludnie. Dobre sa mi s ňou kecalo. Zistil som, že máme veľa spoločného – hudbu, filmy, názory na život, dokonca sme obaja stále neprekonali sklamanie z predchádzajúceho vzťahu....

Po veľmi dlhom čase som sa s niekým opäť cítil veľmi dobre. Ale.... klamal som jej viac ako mesiac. Keď sme koncom januára začali oficiálne tvoriť pár, vedel som, že musím s pravdou von. Hnevala sa a veľmi. Týždeň mi nedvíhala telefón a potom mi zdvihla so slovami – „Si normálny, ja budem mať 19! 19! Ja nemôžem randiť s deckom. Prepáč.“

Vedel som, že si zato môžem sám, ale zozbieral som všetku odvahu čo som mal, zabalil darček na Valentína, čo som jej kúpil a šiel k nim... Sedel som vo februári!!! na schodoch pred ich panelákom a čakal, kedy sa vráti domov. Našťastie mi jedna ich suseda otvorila vchodové dvere a nezamrzol som tam skôr, ako by som sa aspoň stý raz ospravedlnil....

Asi po 7 hodinách vytrvalostného čakania na rohožke pred ich dvermi sa mojej drahej Veronike uráčilo prísť domov. Bol som veľmi rád, že ju vidím, pretože už pol hodinu som bojoval s myšlienkou, že by som zaklopal tej ich susede oproti s požiadavkou, či sa môžem u nich vycikať, lebo z toho sedenia na studenej zemi sa mi fakt dalo. Inak bola to veľmi milá staršia pani, ktorá mi dokonca priniesla pár salóniek a dve figúrky z kolekcie z práve obratého stromčeka. Keď som tie sladkosti jedol, mal som pocit, že sú staršie ako ona sama a tak som zdvorilo odmietol, že počkám Veu u nej, lebo som sa bál, že by ma ponúkla ešte raz....

No ale to som zasa odbočil. Veronika na mňa vyjavené zízala a spýtala sa ma čo tam robím a či viem, že sú tri hodiny ráno. Polorozospato som jej odvetil, že na ňu už niekoľko hodín čakám a priniesol som jej darček na Valentína a list, v ktorom sa ospravedlňujem a vysvetľujem prečo som jej klamal, ale že som jej to chcel dať osobne, pretože ona mi zato čakanie stojí. To ju dojalo a pozvala ma dnu.

Samozrejme som bol hneď upozornený, že sa nemám absolútne o nič pokúšať, spím na gauči a aj to len preto, lebo je jej ľúto poslať ma do tej zimy vonku... A tak som dostal príležitosť do 6 ráno ju presviedčať o tom, že ak mi dá šancu, už nikdy jej nebudem klamať a nesklamem ju. A na tom gauči zaspinkala pri mne

Zo začiatku náš vzťah nebrala vážne, myslela si, že to nevydrží ani do maturity, ale ja som bol presvedčený o tom, že je to navždy. Keď zmaturovala a vzali ju na výšku aj do Blavy, aj blízko nášho mesta, chcel som, aby brala Blavu. Rozhodla sa však ostať blízko pri mne. Zrazu som pochopil, že pre ňu už aj ja znamenám veľa. Pochopil som, že aj ona začala brať náš vzťah vážne. A bol som rád, strašne rád.

Chcel som svoje tradičné leto u tety v Chicagu vymeniť za leto s ňou – za leto plné výletov, zážitkov, zábavy, za leto s mojou láskou. Vtedy prišla s návrhom, či by nemohla ísť so mnou, vraj vždy chcela ísť do USA. A tak to tatino vybavil a ja som prežil do najúžasnejšie leto v Amerike zo všetkých.

Boli to proste perfektné dva mesiace môjho života. Boli dokonalé. Strávili sme spolu strašne veľa času, chodili sme na výlety, pikniky, koncerty, zažili sme toho veľa. Dnes mi na tieto chvíle ostali spomienky v troch krabiciach od topánok a na 4 DVD plných fotiek.

Po lete sme žiaľ museli vrátiť. Keď nastúpila na výšku, bál som sa, že sa niečo zmení. A zmenilo sa. Boli sme si ešte bližší. Čas neskutočne plynul a zrazu tu boli Vianoce, prežili sme prvé spoločné výročie, Valentín, ďalšie spoločné leto v Štátoch a potom opäť školský rok a moja stužková.

Tá bola senzačná. Všetci chalani mi závideli staršiu babu, druháčku na výške. Dokonca aj náš nový mladý telocvikár si potom neodpustil poznámku, že ak by sme sa náhodou rozišli, či by som jej nedal jeho kontakt. Keby nebol profesor, poslal by som ho niekam.... No ale tak treba jej uznať, že vedela očariť každého hoci manželka nášho pána riaditeľa ňou veľmi nadšená nebola to viete, nedokázala sa preniesť cez to, že s ňou netancoval, ale Veroniku o jeden tanec požiadal.

Kým som sa v nasledujúcich mesiacoch pripravoval na maturu, boli sme spolu akosi menej. Vždy niečo mala. Pomáhala všetkým okolo. Viem, znie to sebecky, že som žiarlil na starých a chorých ľudí, bolo záslužné čo robila, ako všetkým obetavo pomáhala. Miloval som ju preto. Preto aká bola. Nikdy nepovedala nikomu nie, každý kto ju požiadal o pomoc, tak mu pomohla. Často na úkor seba, nás, nášho vzťahu....

Leto sme už spolu netrávili. Kamarátka zo strednej ju požiadala, či by cez leto nemohla opatrovať jej starkého, pretože už nemôže byť sám. Ja som sa kvôli ne vrátil už po 6 týždňoch. Aby sme boli spolu...

Nečakala ma na letisku ako mi sľúbila. Na miesto jej šťastnej tváre, som prišiel k nej domov a našiel ju utrápenú a v slzách. Ten starký, o ktorého sa starala zomrel a ona sa s tým nedokázala vyrovnať. Plakala, že mu nemohla pomôcť, že nespravila dosť. Utešoval som ju tým, že nikdy nemôže nikto zachrániť všetkých. A to ani taká super žena ako ona. Vtedy sa na mňa usmiala. Bola taká bezbranná a ja som sa cítil tak bezmocne, že jej proste nedokážem pomôcť.

Nevedel som čo mám urobiť, aby jej bolo lepšie. A tak som jej hodiny rozprával, prečo si ju vážim, prečo ju mám rád. Hovoril som jej , ako nikdy nezabudnem na chvíľu, keď mi najviac pomohla. Keď stála pri mne a pomohla mi preniesť sa cez skutočnosť, že nikdy sa zo mňa nestane futbalová legenda. Pomohla mi vyrovnať sa s tým, že nikdy sa futbalu nebudem môcť venovať profesionálne. Ona sa na mňa vtedy pozrela a povedala – „Tebe som pomohla, zachránila ťa, prečo nemôžem zachrániť všetkých? Prečo?“

„Pretože sa to nedá. Nikto nezmení svet bez toho, aby niekoho neopustil. Nenechal ho bez pomoci, pretože sa nedá pomôcť všetkým. Jeden človek to ani pri najväčšej vôli nedokáže. Nespasí svet, nevráti život mŕtvym, nevylieči smrteľné chorých, nezbaví svet zla a chorôb. Veronka moja, aj ty si len človek a robíš všetko čo môžeš, niekedy robíš dokonca ešte aj viac akoby si mala. Keby som bol ja na mieste toho pána, umrel by som šťastný, že som posledné chvíle strávil s niekým tak obetavým a dobrým ako si ty a on určite vedel, že robíš všetko čo môžeš. Ale nesmieš si to takto brať, pretože so smrťou sa budeš stretávať celý život a ak sa cez to nebudeš vedieť preniesť, zblázniš sa mi z toho. Musíš sa naučiť aj oddychovať a robiť veci aj pre seba. Začni myslieť viac na seba, rob veci čo ťa bavia a uvidíš, budeš sa cítiť lepšie, budeš šťastnejšia a potom to pôjde ľahšie...“

„Myslieť viac na seba, asi nikdy som nespravila nič, čo by som chcela naozaj ja. Možno máš pravdu, možno by sme mali stráviť viac času spolu a venovať sa jeden druhému, ja som ťa dosť zanedbávala, sľubujem, že sa to zmení, že od teraz to bude iné, budem mať viac času na nás a hlavne na seba. Ostaň pri mne, kým nezaspím a povedz, že ma miluješ a nikdy neopustíš....“

„Milujem ťa a nikdy ťa neopustím,“ povedal som jej a hladkal ju po vlasoch až kým nezaspala. A ešte dlho po tom. Povedala mi slová, ktoré som chcel počuť, sľúbila mi, že si na mňa, na nás nájde čas. Bol som spokojný, šťastný.

Nasledujúce dni sme boli skoro stále spolu. Chvíľu som mal pocit, že je to také ako keď sme sa spoznali. Mal som konečne po 18-ke a rozhodli sme sa ísť na spoločnú dovolenku k moru. Nechal som ju vybrať akékoľvek miesto len chce s tým ,že ona si zaslúži len to najlepšie. Vybrala si.... Nebola to zrovna najskromnejšia voľba, ale bolo mi to absolútne jedno.

Počas dovolenky sa začala meniť. Každé dopoludnie sme sa vláčili po rôznych miestnych trhoch a obchodíkoch a stále dookola – „Aké je tamto tam pekné, nekúpil by si mi to? A to, ešte to a to a tamto tiež.“ A tak sme sa naspäť trepali miesto jedného kufra, s troma, ktoré sme samozrejme tiež museli kúpiť. Teda skôr ja...

Keď sme sa vrátili, nastúpil som konečne na výšku a vtedy sa to ešte len začalo. Slečnu dovtedyobetavú zrazu nebavilo chodiť každý deň pol hodiny do školy busom a večer zasa pol hodina naspäť. Tak som ju začal každý deň voziť. Samozrejme cestou späť sme sa museli väčšinou zastaviť v nejakom butiku s oblečením. Ale nevadilo mi to.... spravil by som pre ňu čokoľvek.

Zrazu som bol ja ten, ktorý jej nedokázal povedať nie. A ona zatiaľ hovorila nie stále a všetkým... Vyčítala i dokonca aj to, že som jej raz povedal, že s ňou nemôžem ísť na nákupy, lebo som sľúbil bratovi, že mu postrážim syna, aby mohol ísť aj on konečne so švagrinou niekam von... Myslel som, že bude mať radosť, deti mala rada, ale miesto toho sa rozčúlila, urazila a odišla.

Nehovorila so mnou týždeň, dokonca ani do školy nepotrebovala odviesť. Tak som šiel do zlatníctva, kúpil náramok, ktorý sa jej páčil a obdivovala ho vo výklade a po jeho zhliadnutí sa mi celá natešená hodila do náručia. Nasledujúcich pár dní bolo všetko v poriadku...

Do školy som ju samozrejme teraz už voziť nemusel, že ona pôjde autobusom, nech si nerobím starosti. Raz som ju chcel prekvapiť a zobrať na romantický víkend do jedného hotela. Prišiel som pred školu a čakal kedy vyjde. Videl som tam pár jej kamošiek, s ktorými ma zoznámila a tak som sa šiel jednej spýtať, kde je Veronika a či jej to bude ešte dlho trvať. Ona na mňa vyjavene zízala a po chvíli sa na mňa pozrela a povedala – „Vieš ja neviem, či by som ti to mala povedať práve ja, ale Veronika sa tu už dávnejšie neukázala. Ona to proste nechala tak.“

Zmohol som sa len na – „Čo prosím? To teraz sranduješ, že? No tak neblbni a povedz mi, kde je.“

„Nesrandujem. Ona nechala školu, vraj ju to nebaví či čo a že chce robiť niečo, čo by ju tešilo. Bola taká zvláštna. Od začiatku tohto roka bola taká čudná, akoby to ani nebola ona. Prepáč, rada by som pokecala, ale ja už musím ísť. Niekto na mňa totiž čaká. Tak sa maj a pozdrav Veroniku. Pa.“

Neviem ako som prišiel domov, ale bol som v šoku. A keď som konečne dorazil, sedela u nás usmiata na gauči, popíjala džús a s úsmevom neviniatka povedala – „Čau láska, kde si toľko? Čakám tu na teba a počula som, že máš pre mňa nejaké prekvapenie.“

„To mám a asi aj ty pre mňa. Čo škola? Ako bolo?“

„Poznáš to, sama nuda a len písanie a písanie.“

„Rozprával som sa dnes s jednou tvojou spolužiačkou, taká kučeravá, myslím, že sa volá Zuzana. Vraj ťa v škole už dávno nevidela a povedala mi novinku, že si s tým vraj sekla a ideš robiť niečo, čo ťa spraví šťastnou.“

„Filip prepáč, ja som ti to chcela povedať, len ja som proste nevedela ako. Ty si bol strašne pyšný na to, ako zo mňa bude doktorka, aká som úžasná bezchybná, proste všetko. Ale zaujímalo ťa vôbec niekedy, či som šťastná. Šťastná tak ako žijem? Ja som si jednoducho uvedomila, že ja to robiť nechcem, ja som to robila len preto, lebo to odo mňa všetci chceli – naši, ty, rodina, priatelia. Mňa to v podstate nebavilo, robila som to preto, aby boli všetci spokojní. Nemyslela som na seba....“

„A čo to bude nabudúce? Nebudem ťa baviť ja, zistíš, že nie si pri mne šťastná a tiež ma necháš tak, lebo ťa nudím? Chcem byť teraz sám, nechaj ma prosím ťa.“

Nasledujúce chvíle boli strašné. Volala každých 5 minút, písala mi sms, ale nechcel som s ňou hovoriť. Bol som strašne sklamaný z nej, z toho čo sa stalo, zo seba. Uvedomil som si, že som ju ja v konečnom dôsledku donútil zmeniť sa. Spravil som z nej egoistickú beštiu, čo klamala a ubližovala druhým, ale napriek všetkému som ju MILOVAL.... a to strašne. Ešte v ten večer som prišiel k nim a ospravedlnil sa, že som na ňu vybehol a že je to jej rozhodnutie, jej život a ja budem rešpektovať každé jej rozhodnutie a podporovať ju v čomkoľvek.

Na znak vďačnosti sa so mnou vyspala a nasledujúcich pár dní trávila stále so mnou. Až to o pár dní s pretvarovaním už nevydržala a vyrukovala so svojím novým výmyslom – ide robiť stevardku na akúsi loď kamsi do Karibiku, či kde. Vraj budeme spolu v kontakte a nič sa nezmení, že teraz by chcela cestovať, spoznávať svet a rozširovať si obzory....

Ale dobre, po pár hodinovom presviedčaní, uisťovaní, že si dá na seba pozor som súhlasil. Spýtal som sa, že kedy letí a to jej “v sobotu“ ma zarazilo. Ale samozrejme akékoľvek moje pochybnosti zmietla s tým, že sa o tom kedysi dávno rozprávala s jednou známou a že jej teraz nečakane zavolala, že ak chce môže ísť. A ja debil som jej veril.

Zo začiatku mi písala každý deň, potom každý druhý deň, tak raz týždenne a potom som písal už len ja a ona odpovedala len keď sa jej chcelo. Zatiaľ čo ja som doma plakal, strachoval sa a smútil za svojou láskou, ona si užívala život na výletnej lodi, párty a spoločnosť. Tešil som sa na jej návrat, sľúbila mi, že ostane pri mne a už sa nevráti. Potom mi zavolala, že ju požiadali aby sa ešte vrátila a že teraz nemôže prísť. Tak som čakal znova.... ako taký verný pes....

Po pár mesiacoch konečne prišla. Bola iná. Taká zmenená. Letmá pusa, žiadne objatie, dokonca mi nedovolila, aby som ju chytil za ruku. Rozprával som jej aký som rad, že je konečne naspäť, ako som sa na ňu tešil a ona mi na to povedala, či by som nemohol byť ticho, lebo ju z letu bolí hlava....

Ešte v ten večer mi povedala, že prišla len preto, lebo jej bolo hlúpe po 3 rokoch sa so mnou rozísť cez sms. Myslel som si, že je to nejaký vtip, lebo som absolútne nerozumel prečo by niečo také robila. Rozplakal som sa a ona sa na mňa pozrela a povedala – „Sorry, tu máš vreckovku, ja musím ísť za našimi, dávno som s nimi nebola a na budúci týždeň sa vraciam späť.“

Vyjachtal som zo seba – „Prečo? Prečo mi to robíš? Ja ťa tak strašne milujem, ja by som pre teba aj zomrel, ty ma nemôžem opustiť. Prosím ťa nerob o , ja bez teba neviem žiť. Chápeš, že ťa milujem viac ako čokoľvek?“

Ona absolútne chladne – „Filip, prepáč, ale ja už takto ďalej nevládzem, náš vzťah ma ubíja, ničí, ja sa proste nedokážem pretvarovať. Nevládzem byť ďalej s tebou. Potrebujem si na istý čas oddýchnuť, ale môžeme ostať priatelia. Ako priateľa, kamaráta, ťa mám stále rada. Ak ma miluješ, tak ma necháš teraz ísť.“

A potom odišla. A mne sa vtedy zrútil celý môj svet. Bol som taký zúfalý a plakal tak strašne, že ta čašníčka v kaviarni ma nechala odísť bez zaplatenia. V najbližšom supermarkete som si kúpil fľašu, auto nechal na parkovisku a túlal sa sám nočným mestom. Bezcieľne som kráčal ulicami sám s fľašou v ruke a opíjal sa.... Ani neviem ako som sa dostal na sídlisko, kde Veronika bývala a ako ten najväčší chudák tam uprostred noci začal vykrikovať z plného hrdla – „Veronikaaaaaa!!!!! Prečo? Prečo si ma opustila. Ja ťa milujem Veronika, ja ťa strašne milujem a neviem bez teba žiť.“

Susedia na mňa začali vyzapovať z okna a vyhrážali sa, že ak okamžite neodídem, tak na mňa zavolajú mestskú políciu a tak ma nejaký mladý začínajúci feťák, ktorý ma už dlhšiu chvíľu pozoroval odtiahol kamsi nabok a ja som sa mu vyžaloval, vyplakal a ona ma na znak spolupatričnosti ponúkol akýmsi vraj vínom z papierovej krabice...

Domov som prišiel za bieleho dňa, opitý, špinavý, smrdel som a bolo mi úplne jedno, že som sa v takom stave hodil do perín a chcel zomrieť. Prvýkrát po rokoch, vlastne v celom svojom živote, som prosil o smrť. Milujem život a vážim si ho, ale v tej chvíli, som túžil len potom, aby som nebol, aby som zomrel a cítil sa lepšie.

Naši nevedeli ako mi majú pomôcť, nevedeli ako ma majú utešiť, dokonca prišla aj Romanka z Londýna a snažila sa ma rozveseliť, ale nemal som náladu na nič. Veronika ignorovala moje telefonáty, smsky, maily, proste absolútne som pre ňu prestal existovať. Cítil som sa ako taká živí mŕtvola, aj som vyzeral ako taký zombie. Nič ma nebavilo, nič sa mi nechcelo, túžil som len zomrieť.

Zahrával som sa s myšlienkou na samovraždu. Sedel som doma na zemi v kúte a ako taký psychopat držal v ruke balenie liekov a zbieral odvahu postaviť sa a ísť zapiť všetky tie tabletky... ale prišiel môj anjel s menom Nika, objala ma a držala ma tak celú noc a ja som len plakal a chcel byť s Veronikou, ktorá medzičasom znova odišla.

Asi po mesiaci som bol schopný vyjsť sám medzi ľudí. Podržali ma priatelia a rodina. Opäť som hrával futbal, ale len tak pre zábavu a kúpil si psa, môjho Huga. A prestal som sa cítiť tak sám. Aj keď som mal stále v hlave len Veroniku, nezniesol som, keď niekto v mojej prítomnosti o nej povedal niečo škaredé, napriek všetkému som ju bránil a v mojich očiach to bola stále dokonalá a úžasná osoba, proste bohyňa.

Začal som sa po nociach prechádzať po vonku so psom. Spoznal som pri tom fajn ľudí, ktorí si prežili niečo podobné a aj horšie a pomohlo mi to. Aj im venujem raz blog, pretože si ho zaslúžia. Po pár mesiacov som bol ok, päť veselý, šťastný, ale na Veroniku som nezabudol.

Stretol som ju takmer po roku, keď bola opäť doma a dali sme sa do rečí. Skočili na kávu, dali si pohárik, jeden, druhý, tretí a skončili sme u kamoša v byte a ja som sa zobudil do rána plného nádejí, že možno mi dá šancu. Začal som ju opäť prosiť, na kolenách so slzami v očiach, stratil som akékoľvek zábrany a ona mi len povedala, že to bola chyba, že sa to nemalo stať, že vidí, že nemôžeme byť ani priateľmi a odišla.

Pochopil som, že ak ju chcem aspoň občas vidieť, nesmiem ju viac prosiť. A tak som aspoň pre chvíľkové pocity šťastia, že s ňou môžem hovoriť, písať, nerozprával o tom, že ju milujem. Občas mi napísala a ja som bol celý šťastný. Niekde hlboko v svojom vnútri som dúfal, že možno raz....

A potom mi zrazu napadlo, že čo keby som za ňou šiel, na tú loď a skúsil žiť tak bláznivo ako ona. No ja by som to nedokázal. Došlo mi, že hoc ju milujem viac ako seba, tak že proste len láska nestačí. A ostal som doma. Žil ďalej normálne, chodil na párty a rozhodol sa, že je čas na ďalší vzťah. S Nikou som občas spával, ale povedal som si, že ona ma miluje, raz mi to povedala, keď si viac vypila a ja ju mám tiež strašne rád a tak som ju chcel urobiť šťastnou.

A vtedy, keď som mal už mesiac nový vzťah a fakt bol spokojný, dokonca sa vzdal akejkoľvek nádeje, že raz sa Veronika vráti, tak mi napísala. Vraj je na ceste domov a musí mi niečo dôležité povedať. Týždeň pochybností, zmätkov a bezmocnosti kým prišla. Nika sa ma pýtala či ju opustím a ja som si uvedomil, že hoci Veu milujem, ona ma opäť opustí a tak som jej povedal, že ostanem s ňou, aj keď by chcela opäť vzťah. Miloval som ju, ale veriť som jej už nemohol.

Chvíľa, keď zazvonila a ja som otvoril dvere, tak to mi navždy zmenilo život. Ona tam stála s malým bábätkom a ja som si pripadal ako z nejakej telenovely, keď začala hovoriť. Ona to vraj zistila vo chvíli, keď bolo na potrat už neskoro a že nevedela ako mi to má povedať, že proste jej bolo hlúpe mi to zavolať a že ona už teraz nedokáže pracovať a aj sa o to malé starať, že ona má kvôli nemu, je to chlapček, volá sa Filipko, že má kvôli nemu problémy a musím sa o neho postarať ja.

Navrhol som jej svadbu, že pre ňu spravím čokoľvek, splním jej čo jej na očiach uvidím, že môžeme žiť ako rodina, ale ona odmietla, vraj si chce ešte užiť život, ale s tým malým na krku jej to nejde. A že teraz je rad na mne postarať sa o neho. Že na druhý deň mi ho prinesie a môžem si ho nechať.

Bol som tak zmätený ako ešte nikdy, ja som ešte dva dni pred tým bol na party, zabával sa a zrazu sa objaví žena, ktorá tvrdí, že spolu máme dieťa. Povedal som to našim, keď prišli z práce a vtedy ma prvýkrát v živote otec udrel a povedal mi niečo, čo zmenilo môj pohľad na život. Vtedy som si uvedomil, že ma vlastne celý život v kútiku duše nenávidel.

Mal som chuť ísť sa opiť, alebo opäť sa zabiť, ale keď som siahol po poháriku, zrazu som uvidel pred sebou tvár toho malého drobca, ktorý mal byť môj. Radšej som sa obliekol a šiel za Nikou, aj tak mi nechala už aspoň 20 neprijatých hovor, že čo chcela Vea.

Vtedy mi došlo ako veľmi ma miluje. Vtedy, keď som jej povedal, čo sa stalo a ona povedala, že ak je ten malý naozaj môj a ja si ho nechám, tak že mi pomôže, dokonca aj nechá školu ak to bude potrebné. Po toľkých rokoch bolo pekné zistiť, že som vlastne celý ten čas mal pri sebe niekoho kto ma mal rád. Bolo však smutné, že som si to nikdy nevšimol....

Malého mi predsa len dala. Ostala v meste dovtedy, kým sme nevybavili všetky potrebné papiere na to, aby som sa o neho mohol starať. Samozrejme, že som si dal spraviť aj testy, ale vedela som, že nech je Veronika akákoľvek, nie je hlúpa, aby mi nechávala cudzie dieťa. Bol môj. A zmenil mi celý život.

Viete ale čo? Keď sa na to spätne pozriem, tak tá chvíľa, keď som si ho vzal prvýkrát na ruky a on sa ma na bábätko tak silne chytil a oprel si o mňa hlavičku, tak mi došlo, že ja už nikdy nebudem sám a budem mať niekoho, koho môžem spraviť šťastným. Keď ho naši uvideli prvýkrát, prestali sa hnevať a zmierili sa s tým. Trvalo mu chvíľočku, kým sa stál miláčikom celej rodiny.

Veronika opäť odišla a ja som ostal zasa sám. Vlastne nie sám, ostal mi krásny synček a mal som po svojom boku konečne dievča, ktoré má ľúbilo. Napriek všetkému.

Ale žiarlivosť je sviňa. Veronikine zrazu pravidelné 3-mesačné návštevy spôsobili veľa hádok, pre ktoré náš vzťah nevydržal. Ale nebolo to len preto. Veronika prišla vždy maximálne len na týždeň a za tento čas som s ňou musel stráviť dve popoludnia a aj s malinkým, pretože s ním nechcela byť sama. Nechcela si ho ani len vziať na ruky, nepohladkala ho a on plakal vždy, keď ju uvidel a mal taký vystrašený pohľad ako keď som si ho prvýkrát priniesol domov.

Počas týchto „povinných stretnutí“ som si zrazu uvedomil, že na Veronike nevidím nič to „božské“, to dokonalé, nevidím nič, čo som na nej miloval. Zrazu som nechápal, čo som na tej žene miloval.

Hovorí sa, že od lásky k nenávistí je len na skok. No ja si myslím, že je to na milimeter. Nenávidieť som ju začal ani nie pred pol rokom. Proste, keď zistila, že zrazu som si našiel novú partnerku, s ktorou sme šťastný, plánujeme budúcnosť, svadbu, začala robiť problémy. Veľké problémy. Odmietla mi podpísať splnomocnenie, že s malým smie v lete do USA. Vraj sa dohodneme, keď príde....

Keď prišla, drobec k nej nechcel ísť. Plakal, ona kričala, že proti nej štvem vlastné dieťa, že ona ho porodila a aj ho proti nej štvem. Naštvala ma a keďže som nestál o scény na verejnosti, odišiel som. Napísala mi, že to nepodpíše, že ten papier aj tak roztrhala. Nakoniec sme sa dohodli, že prídem k nim a porozprávame sa.

Bol som ako nepríčetný. Šiel som tam asi s 50 kópiami toho papiera, doma povedal, že ak by ma večer videli v správach tak to preto, lebo som ju zabil a nesnažil sa ukryť mŕtvolu a cestou k nej mi v hlave skrsol úžasný nápad. Zastavil som pri bankomate a vybrala všetko čo sa len dalo, kúpil v novinovom stánku obálku, peniaze vložil do nej a šiel k „zrazumatke“ môjho drobca.

Po hodinovej hádke, výčitkách, kriku, v miestnosti, kde bolo plno roztrhaných papierov, som to nevydržal a spýtal sa – „Koľko?“

„Čo prosím?“ spýtala sa dosť prekvapene.

„Koľko ma bude stáť, aby si to podpísala?“ odvetil som úplne chladne a pozeral na ňu čo urobí. Aby pochopila, že to myslím, vážne hodil som pred ňu obálku s peniazmi a povedal – „Viac som na účte nemal, ale cez týždeň vyberiem všetko čo mám na knižke a dám ti ich, ja si požičiam od našich koľko si povieš a zaplatím, ja ale teraz nemám viac.“

„Snáď si o mne nemyslíš, že predám vlastné dieťa.“

„Vieš čo Veronika, o tebe si nemyslím už vôbec nič....“

Po tejto vete schytila obálku, otvorila ju, pohľadom zrátala peniaze a povedala – „To bude stačiť,“ podpísala papier a podala mi ho.

Odišiel som a neveril tomu, čo spravila. Neveril som tomu, čo som spravil ja. Uvedomil som si, že to čo z nej je, som z nej spravil ja. Ja som ju naviedol na to, aby bola egoistická a bezcitná a v prvom rade myslela na seba. Vtedy som pochopil, čo znamená, že človek v rukách človeka, ktorý s ním nevie narábať sa stane tou najnebezpečnejšou zbraňou. Došlo mi, že ja som nechcel, aby bola viac egoistická kvôli sebe, ale kvôli mne, aby som ju mal viac pre seba. Bohovsky sa mi to vypomstilo. Nemám ju ani ja, ani náš synček.

Vedel som však jedno, že u viac už nechcem vidieť. Túžil som ju vymazať zo svojho života. Ale vedel som, že kvôli malému to nepôjde. Mýlil som sa. Prvýkrát sa mi môj sen o mne a Veronike vyplnil. Ani nie o týždeň som si v schránke našiel obálku s peniazmi čo som jej dal, s listom, že sa vzdáva svojich práv na malého a bola tam retiazka s medailónikom čo som jej dal vtedy dávno. Otvoril som ho a miesto našej spoločnej fotky, ktorú tam vždy nosila, tam bol vložený malinký papierik so slovami – Prepáč mi...

Jaj jej prepáčim.... Odpustím jej všetko to, čo mi spravila, aby som mohol ísť ďalej. Asi preto som to napísal ,aby som sa konečne pohol ďalej. A toto „vypísanie sa“ mi dosť pomohlo. Dvere s nápisom – Veronika, matka môjho syna – sa konečne zavreli a ja sa zobudím do rána, v ktorom budem zasa o niečo spokojnejší.

Napriek všetkému, o nás Veronika, slovami Válka – „Túžieval, čakal, dočkal sa, odišla, nepozná ju...“ po všetkých tých rokoch, ťa naozaj nepoznám....

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu