Fliper: So this is Christmas... alebo posledné zbohom minulému roku... alebo vitaj skurvený nový rok...

Tohtoročné Vianoce pre mňa veľa znamenali... dovolím si tvrdiť, že to boli tie najúžasnejšie Vianoce aké som kedy zažil... Moje prvé Vianoce s mojou nádhernou ženuškou v našom novom domove.

Nikdy som nechápal ľudí, ktorí nemajú radi Vianoce. No a čo že všetci tvrdia, že Vianoce sú len komerčné a dávno stratili svoju pravú podstatu. Pre mňa boli a sú Vianoce stále niečo viac... je to čas, ktorý môžem stráviť s niekým koho mám rád, s ľuďmi, na ktorých mi záleží.... tieto Vianoce mi to naozaj vyšlo...

Prišli všetci, ktorých sme pozvali... teda s výnimkou mojich starých rodičov, pretože tí povedali, že potrebujú stráviť sviatky v pokoji a nie s toľkými ľuďmi... veď v konečnom dôsledku je 20 ľudí v jednom dome viac ako dosť. Ale aj napriek tomuto relatívne vysokému číslu mi absolútne nevadilo, že niečo ako súkromie u nás neexistovalo.

Šlo tam skôr o ten pocit, že môžeme byť spolu. Šťastní, zdraví, usmiatí ako lečo a hrajúci sa na niečo čím nie sme...

Presne tak – miloval som Vianoce, ale už vlani mi malo dôjsť, že tieto sviatky si už zrejme nikdy neužijem... keď som písal blog o Nike, spomínal som vetu, čo mi povedala a ktorá vo mne niečo zlomila... Vtedy u nás v obývačke stála a v návale zlosti víťazoslávne prehlásila – „Si len obyčajný chorý krypel, ktorý keby nemal peniaze a nevyzeral dobre, tak žiadna ženská by oň nestála...“ ublížilo mi to strašne... obzvlášť z jej úst... zlomilo to vo mne aj posledný kúsok zdravého sebavedomia, za ktorý som sa snažil skryť svoju chorobu... odpustil som jej slová, no nedokázal na ne zabudnúť... stále na ne myslím... vždy keď ju vidím, vždy keď sme spolu, keď a zhovárame, dokonca aj keď mi na Štedrý deň volala z Paríža, že sa mi chce poďakovať za všetko to čo sa za posledný rok stalo, pretože vďaka mojim rozhodnutiam je teraz tá najšťastnejšia žena na svete...

Dokonca aj vtedy som v pozadí počul aj tú druhú vetu... ale chcel som si užiť Vianoce, dokázať si, že to, že vlani boli príšerné, neznamená, že aj tento rok také budú... Ich začiatok vyzeral nádejne a to čo mi povedala Nika, napriek tým škaredým minulým spomienkam, pre mňa veľa znamenalo... Nika vedela, že u nás doma máme vo zvyku pred štedrou večerou povedať za čo sme naozaj vďační...
Daný večer dotiahla do dokonalosti moja drahá polovička... keď pred všetkými prehlásila, že by chcela poďakovať mojim rodičom, za to že zo mňa vychovali tak úžasného človeka a potom povedala ešte kopec krásnych vecí o mne a ja som tam sedel ako taký debil a plakal od dojatia, pretože toľko pekných vecí o mne ešte nikdy nikto nepovedal...

V tej chvíli som mal pocit, že som najšťastnejší na svete... keď sa za tým tak spätne obhliadnem, tak som bol asi naivný... naivný v tom, že som veril, že si zaslúžim byť šťastný... veď celý ten deň, bol až príliš ideálny. Marek odišiel s Kikou na chatu na celé sviatky, dokonca sa chcú brať.... a pre mňa bolo najkrajším vyvrcholeným dňa, keď mi Nadinka povedala, že je veľmi pravdepodobné, že budeme mať bábo...

Fakt ideálne sviatky , ideálny, nie dokonalý deň... dokonalé sviatky... až do dnes... Moja žena chce strašne to dieťa... a ja sa strašne bojím, čo sa stane, keď jej v piatok lekár povie, že žiadne bábo nebude... ona už niekoľko dní nespí, keď zaspí, strháva sa na nočné mory a ja už nevládzem... dnes ráno to bol vrchol, takú hysterickú som ju ešte nezažil... v snahe, aby naše manželstvo nedopadlo tak ako jej predchádzajúci vzťah, navrhol som psychológa... zhoršil som to... a naučil som sa, že nikdy žene, ktorá vyzerá akoby sa práve zbláznila nenavrhujte, že pôjdete spolu k psychológovi...

Myslím, že sme tam mali ísť už pred svadbou... aspoň by sme sa vyhli tomu štádiu, v ktorom sme dnes... ale o to by nešlo... najhoršie bolo, keď zahlásila, že odchádza a ja som sa spýtal – „A čo malý?“ ktorý stál oblečený vo dverách a točil sa tam dokola... a Nadia vtedy vykríkla – „Je to tvoje dieťa, tak sa staraj...“ drobec ku mne okamžite pribehol a pozeral sa rovnako ako vtedy keď som od neho chcel odísť... teda aspoň myslel na odchod... a neverím v niečo také, že deti si zážitky z ranného detstva nepamätajú... určite v nich ten pocit z toho zážitku ostane.. až sa začínam báť, čo z neho po tomto všetkom vyrastie...

Cítim sa ešte horšie ako po vete čo mi povedala Nika... toto síce Nadia nekričala pre mojimi rodičmi, ale bolelo to oveľa viac... myslel som, že je to naše dieťa... moje a jej, hoc ho neporodila... asi som sa opäť pomýlil... ten jej previnilý výraz tváre a okamžite – „Ja som to tak nemyslela....“ na tom nič nezmení... mám teóriu, že v opitosti a návale zlosti ľudia vravia to, čo naozaj cítia...

Tak som vzal malého so sebou... na skúšku... našťastie som ukecal Kiku, aby prišla pred školu a počkali ma spolu v reštike... prišla dokonca nenamaľovaná... v tom stave som ju nevidel pekných pár rokov... ale kvôli mne jej to bolo jedno a predsa prišla... aj napriek tomu, že som jej povedal, že tá jej svadba je doslova tá najväčšia p.čovina čo robí... a našla si čas, aby vypočula aj mňa... a snažila sa ma utešiť, ale aj tak som v pozadí počul iba jej slová, čo mi povedala ako gratuláciu ku svadbe – „Ty si to zaslúžiš...“

Mala pravdu – zaslúžim... za všetky zlé veci čo som kedy spravil, si toto zaslúžim... ale príde mi vrcholne nespravodlivé, aby trpel aj môj zlatý chlapček a aby sa ma ešte niekedy musel spýtať, či aj maminka od nás odíde ako mamička Nika...
Bojím sa, že ak jej lekár povie, že nie je tehotná, tak odíde... a bojím sa, že ak tehotná bude a ostane, tak môj chlapček aj tak ostane bez maminky...

Vianoce boli moje najobľúbenejšie sviatky v roku... znamenali pre mňa možnosť byť s rodinou a blízkymi... mal som ich rád, ale začínam pomaly chápať, že síce začnú úžasne, ale skončia príšerne... naozaj som bol príliš naivný, keď som veril, že aj ja si zaslúžim byť aspoň trochu šťastný....

Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

So this is Christmas... alebo posledné zbohom minulému roku... alebo vitaj skurvený nový rok...

3 komenty k blogu

Horúce!