Vraj láska nebeská alebo bývala číslo jeden.....

Bola odo mňa o 3 mesiace mladšia a chodila do vedľajšej triedy... Volala sa Romana. Hovoril som jej Romy, viete ako tá herečka Rommy Schneiderova. Mala tiež rovnako krásne dlhé gaštanové vlasy a krásny úsmev. Vždy sa smiala, že je to to jediné, čím sú si tie dve podobné. Zvykla hovoriť, že je tučná. Ja som jej zvykol hovoriť, že ju je začo chytiť

Zaujíma vás či bola v skutočnosti tučná? Áno bola, ale na nej mi to nikdy nevadilo.... Ona bola iná ako všetky baby, ktoré som po nej spoznal. Vlastne aj pred tým.... Ona si z toho zvykla robiť srandu, nikdy si nerobila ťažkú hlavu z toho ako vyzerá. Mala nejaké zdravotné problémy a po liekoch pribrala, taktiež to mala z časti aj dedičné, ale vždy to bolo také krásne usmiate slniečko.

Síce v škole bola ukríknutá, nenápadná, pretože sa práve prisťahovali a navyše sa jej decká smiali, veď to poznáte. Mali sme asi 13-násť. Začal som ju stretávať na chodbách v škole, vždy sa na mňa usmiala a chalani sa mi smiali, že ide po mne tučibomba. A smiali sa aj jej... Bolo mi jej strašne ľúto.

Pamätám si na deň, keď sme sa prvýkrát rozprávali. Bol koniec októbra a vonku pršalo. Bolo strašne chladno. Sedela na zástavke blízko pri škole a bola smutná. Pozdravil som ju a ona sa na mňa pozrela so slzami v očiach a spýtala sa, či som si aj ja prišiel z nej robiť srandu a že kde mám kamošov.

Snažil som sa jej vysvetliť, že ja si srandu z ľudí nerobím a spýtal som sa jej prečo plače. Povedala mi ako sa jej decká v škole smiali a ako jej hodili čiapku do kaluže. Povedal som, že viem aké to je, keď ma okolie neberie. Usmiala sa a povedala, že ma pozná a viem, že má poznajú všetky baby na škole a sú do mňa zbláznené a ako so mnou všetci chcú kamošiť, ako každý hovorí o tom, že hrám perfektne futbal a že ja určite neviem aké to je, keď ma niekto neberie...

Povedal som jej, že síce dnes to je už inak, ale že nie vždy to takto bolo a že ak mi povie ako sa volá, raz jej o tom možno porozprávam ak bude chcieť. Usmiala sa a povedala, že sa volá Romanka. Spýtal som sa jej, či chodí do hudobnej, keď má so sebou husle. Vraj tam práve čaká na MHDčku, ale bojí sa že to nestihne a nevie ako sa tam pešo dostane.

Povedal som jej, že ju rád odprevadím, lebo ja mávam utorky klavír a navyše ako miestny poznám aj skratku. Tak sme sa v tom daždi vybrali do hudobnej... Nejako takto začalo naše kamarátstvo.

Rád som s ňou trávil čas, čakala ma kým som mal tréningy, chodili sme spolu na hudobnú, do knižnice, do kina, divadla, dokonca sme zašli aj do múzea, prechádzali sa spolu a dlho dlho rozprávali. Boli to úžasne chvíle. Bola iná ako všetky moje kamarátky....

Ešte v ten rok som od nej dostal na Vianoce snehovú guľu. Tú, ktorú mám dodnes na nočnom stolíku a vždy keď sa s ňou hrám, spomínam na všetky tie krásne chvíle, ktoré sme spolu strávili.

Na Valentína som jej potajomky poslal Valentínku so slovami – Si krásna, pretože ona krásna naozaj bola.... So všetkými tými jej kilami navyše, z ktorých si tí hlúpi idioti robili srandu. Keď si to tak vezmete, je to odporné, ako ľudia povyšujú výzor nad to, aký ten človek naozaj je. Viete, ona bola jedna úžasná bytosť, ktorá má vždy pochopila. S ňou to nebolo také ako s inými babami.

Proste aj keď sme išli večer von, v pohode si dala pizzu, alebo bagetu, alebo sme si dali hranolčeky a vyprážaný syr, jednoducho ma nikdy neodbila s tým, že drží diétu, aj keď sa o ne mnohokrát pokúšala. Dokázala si robiť srandu sama zo seba, nikdy to nebrala príliš vážne.

Ako pár sme sa dali dokopy po koncoročnom triednom večierku. Leto som strávil v USA a každý deň sme si písali listy, aj také papierové a potom, keď som sa vrátil, som jej ich dal a ona mi dala tie svoje. Bolo to tak krásne romantické

Prežili sme spolu úžasný rok ako pár. Prežili sme spolu úžasné dva roky ako priatelia. Keď sa na to tak spätne pozerám, bolo to príliš ideálne na to, aby to vydržalo. Možno si teraz pomyslíte, boli ste deti, dalo sa to čakať, ale ja si myslím, že sme boli deti, ktoré postavili pred hotovú vec a museli sa stým vyrovnať....

Jej tatino mal prácu, ktorá si vyžadovala časté sťahovanie. Síce ho po tých dvoch rokoch už ani nikto nečakal, ale predsa len, povýšili ho a mali sa sťahovať do Londýna. Jednoducho sme sa museli rozlúčiť. Nemali sme na výber. O necelý mesiac to bude 7 rokov....

Posledný týždeň sme trávili stále spolu.... Celý deň, aj noc. Boli sme taká nerozlučná dvojica. Chceli sme zažiť toho veľa. Chceli sme zažiť toho toľko, aby sme mali stále načo spomínať. Dokonca sme sa milovali.... Bola moja prvá a bolo to neopísateľné. Chcel som, aby tá chvíľa trvala večne. Nanešťastie sme sa zobudili. Zobudili do rána, ktoré bolo našim prvým a zároveň aj posledným spoločným ránom.

Keď sme sa naposledy lúčili, mala slzy v očiach. Chcel som, aby sa na mňa poslednýkrát usmiala, aby som poslednýkrát videl moju krásnu Romanku, moje usmiate slniečko. Usmiala sa, poslednýkrát ma objala a pošepkala mi do ucha dva verše. Posledný bozk.. posledný bozk dvoch ľudí, ktorí sú pár. Pustí ma. Pomaly a bojazlivo. Končeky prstov sa nám ešte letmo dotýkali a začal som tiež plakať.

Navždy ma pustila a nastúpila do auta. Začala znova plakať a potom sa otočila naspäť ku mne a ja som pod tou ofinkou tých krásnych gaštanových vlasov videl to malé dievčatko sediace na zástavke MHD.

Do Londýna s ňou odišiel aj kúsok zo mňa. A kúsok z nej ostal navždy ukrytý v mojej snežnej guli....

Pre teba Romanka – Koľko ráz v noci májovej hľadeli do Mesiaca, no máj im malo šťastia dal a krátke bolo leto, len jeseň, tá vie o všetkom a jeseň, tá nepovie to.... (Válek)

 Vyznanie

0 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu