Fliper: Život je vážne kurva.... a vypýta si od vás naozaj veľa.....

Zvláštne.... vždy som si myslel, že svoj život si riadim sám. Asi len z toho prostého dôvodu, že je to môj život.... nikdy som nezneužíval to, kto je môj tatino, to čo robí moja mamina, ale snažil som sa sám dosiahnuť to čo som chcel....

Naši mi nikdy nekázali choď tam a tam, rob to a a to. Vždy sa spýtali čo by som chcel robiť ja. Chcel som ísť na umeleckú, tak som šiel. Chcel som hrať futbal, tak som hral. Chcel som chodiť na jazykovku, tak som chodil. A zatiaľ čo všetky decka pred hodinou klavíra nariekali, že chcú ísť domov a rodičia ich nútia, ja som bol rád, že tam vôbec sedím a že tam môžem byť...

Myslím, že som ich nikdy nechápal ako sa im tam nemôže páčiť, ako ich to nemôže baviť a prečo ich do toho nútia.... veď to bola zabáva...

Nechali na mňa rozhodnutie kam chcem ísť na strednú, vysokú.... dokonca 10ročné dieťa nechali rozhodnúť či chce, alebo nechce ísť na 8-ročný gympel.... vzali v pohode to, že som sa odjakživa chcel stať profesionálnym futbalistom.... a robil všetko preto, aby som ním bol. A bol som dobrý, nie bol som skvelý....

Ale toto mi pokazil osud..... Choroba, zranenie a doktorova správa, že buď prestanem alebo v 25-ke sa horko-ťažko postavím, ak sa vôbec postavím.... tak som prestal a hľadal niečo iné čo by som chcel robiť....

Musím uznať, že som sa hľadal veľmi dlho. Posledné leto na strednej som doma sústavne rozmýšľal kam pôjdem a čo budem študovať. Zvažoval som právo, medicínu – jedine odbor psychiatria, tam by som zapadol, chcel som ísť na telovýchovu, pod nátlakom Kiky si dať prihlášku na VŠMU, ale to by ma bavilo, alebo študovať jazyky, veď tie mi vlastne vždy šli a odísť na nejaký zahraničný výmenný program, alebo ísť na psychológiu, proste stále som sa rozhodoval sám a naši mi do toho nezasahovali....

Zasiahli až vo chvíli, keď som prehlásil, že asi sa zo mňa stane pustovník a vtedy prišli s návrhom, že čo keby som študoval u nás v meste niečo s pc, že veď tie ma bavia a mne to prišlo ako fajn nápad, lebo niečo podobné som naozaj chcel robiť a fakt ma tá škola bavila, ani som nevedel ako som tie 3 roky študoval, ušlo mi to hrozne rýchlo a ľahko. Všetko bolo fajn a chcel som pokračovať ďalej, vlastne stále chcel, v USA mám skvelú prácu, ktorá ma baví a robím to čo som študoval a niečo navyše a strašne som to chcel po úplnom skončení štúdia, začať robiť aj na Slovensku, ale proste zrazu už nemôžem povedať ako budem svoj život žiť....

Dnes mi oznámili, že začínam študovať popri tom čo chcem externe manažment a riadenie podniku.... pretože niekto musí prevziať podnik manželkinho starkého. Ale prečo kurva ja? Mňa niečo také nebaví, ja nechcem riadiť ani tatinov podnik..... robil som to 3 týždne keď bol na dovolenke a keď brácho nemal čas a jeho asistentka mi povedala, že nech sa nehnevám, ale ak by som tam mal byť ešte o deň dlhšie, väčšina zamestnancov, s ktorými som prišiel do styku , by hromadne odišla......

Pretože zrazu sa im nepáčilo, že som s nimi nesrandoval, nemal čas smiať sa ale sedel na nejakých nudných poradách, mal kopu vybavovačiek a v podstate som zistil, že tam absolútne nič nerobia pod mojim vedením.... jednoducho sa im nepáčilo, že zrazu sa z kamaráta stal šéf.... a rozprávali niečo o tom, že k ľuďom sa mám správať stále rovnako a nie meniť svoj postoj podľa toho kto som.... mal som pocit, že majiteľov syn som tak či tak.... ale keď ho zastupujem som šéf a nemalo by to predsa znamenať, že hoc je niekto môj kamarát budem mu akceptovať to, že nič nerobí... pretože aj ja som v práci a tou mojou bolo okrem všetkých tých p*čovín dohliadnuť na to, ako kto pracuje. A potom, po pracovnej dobe môžeme byť naďalej kamaráti.... proste nechcel som aby mi zrazu tí ľudia vykali a po pracovnej dobe opäť tykali, jednoducho som chcel nech robia čo majú....

A nie že ja zrazu zistím, že sa nám niekto napichol na server a drahý bezpečnostný technik si balí čašníčku v reštike oproti dve hodiny po obednej prestávke....

Jednoducho takáto práca nie je pre mňa.... a to že si manželkin starý otec zmyslí, že ide na dôchodok a my, ako ja a ona, to máme prevziať nie je riešenie.... pretože vie, čo robí ona a že ja sa podobným veciam venovať nechcem....

Ale tak rozhodli za mňa iní – moji rodičia, manželka, svokrovci, manželkini starí rodičia a ten kurevsky osud.....

Až dnes som pochopil, že decká čo majú povedzme si to otvorene zazobaných fotrovcov, to vážne nemajú až také ľahké.... no a čo tak majú peniaze, ale tie predsa nie sú všetko.... pre mňa osobne sú to kusy papiera, pretože je to papier, nie obyčajný kancelársky akýsi mierne vylepšený, potlačený farebnými obrázkami a ktosi dávno pred nami si zmyslel, že podľa nich nielenže budeme stanovať ceny jedla, vecí a všeličoho iného, ale aj cenu človeka.....

Mám veľa priateľov, áno mám hlavne nechutne bohatých priateľov a proste nikdy som nechápal, prečo niekedy baby nezavolali chalanovi, ktorého balili 3 týždne na diske a po prvom stretku s ním boli nadšené, ale viac sa mu už neozvali.... pochopil som, prečo si väčšina kamošov hľadala partnerku, znie to kruto – ale - z rovnakých sociálnych pomerov.

Nerobia to len kvôli rodičom, že si to neprajú, ale väčšina z nich to robila kvôli sebe..... boli naučení na život v pohodlí a niekto z tej „nižšej sociálnej vrstvy“ by ich síce možno spravil neskutočne šťastnými, ale pohodlie, na ktoré sú naučení, by skončilo.....

Mám kamošku, je to skvelá baba, osobnosť, ona nikdy nerobila rozdiely medzi ľuďmi, pomáhala komu sa len dalo, mala fajn vzťah s úplne dobrým chalanom, ktorý k nám zapadol do partie, mal ju rád, snažil sa jej splniť všetko čo jej na očiach uvidel, ale učil sa za murára. Rodičia sa jej raz spýtali, či si myslí, že ju uživí a ona vedela, že nie a rozišla sa s ním. Vyčítal som jej, že ako môže byť práve ona taká povrchná, pretože vôbec nie je zlá a ona sa na mňa pozrela a povedala mi len: „Mám rada svoj život. Mám rada luxus a pocit, keď si doprajem čo len chcem.... a naši mi ten pocit dopriali a ja im to dĺžim.... Nemôžem ignorovať kto som a aké sú moje povinnosti.... Raz to pochopíš.“

Dnes som to pochopil. Mal som pocit, že našim nedĺžim nič, pretože posledné roky som sa snažil o seba starať viac menej sám ale áno, dopriali mi skvelý život. A hoc si tú cenu zaň, nevypýtali oni, ale ten poj*ebaný život, nemôžem už ani ja ignorovať kto som a aké sú moje povinnosti.... je to smutné, ale je to tak...

Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

Život je vážne kurva.... a vypýta si od vás naozaj veľa.....

Komenty k blogu

Horúce!