\"Denník\"

26)



December 2005
„Máte niekedy pocit, že dni plynú jeden za druhým a všimneme si to až keď ubehne fakt dlhá doba a ste stále na tom istom mieste?
Ako keby čas išiel raz tak rýchlo a unikal mi pomedzi prsty ako piesok, alebo studená voda.
Je pár dní pred sviatkami, Vianocami, novým rokom a mňa chytá ta správna zimná nálada len okrajovo a veľmi ťažko.

Píšem aj sem menej, neviem, jednoducho skôr si ľahnem a počúvam hudbu, alebo jednoducho zaspím. Neviem čím to je, či na mňa vplýva toto počasie, kratšie dni a tak málo slnka, alebo jednoducho to, že ma trápi viac vecí.
Adam.
Čo viac k tomu povedať. Je to osoba, ktorá je už dlhšiu dobu súčasťou môjho života, ale zároveň mám pocit, že to nie je ono. Je to iné, ako predtým, ale zas to neznamená, že kvôli tomu, že máme nejakú krízu sa hneď na neho vykašlem. To by znamenalo, že ho nemilujem, lebo by som sa nesnažila zachrániť a udržať to pekné, čo medzi nami bolo a ja verím, že aj bude.
Neviem ako to vidí on, ale vidím na ňom, že sa snaží koľko sa dá, len niekedy sa chová divno a naštve ma. Keď mi večer zavolá a namiesto toho, aby som ho aspoň chvíľku počula, tak počujem hlasy a komentáre jeho spolubývajúcich a potom zloží s tým, že sa pôjde učiť o čom ja veľmi pochybujem.
Teraz má skúškové, má na mňa o to menej času, ale ja som vďačná aj za tých pár chvíľ keď sme spolu a je to zas fajn. Len...
Len jednoducho už to nie je také ako predtým, už tu nie je, keď ho potrebujem a ja nemám pocit, že stojím pri mne. Nemôžem mu povedať, keď ma niečo trápi.

A počula som našich minule večer, keď odniekiaľ prišli, strašne sa hádať. Nerozumela som prečo, bolo počuť len tlmené hlasy a výčitky, ale ani som to počuť nechcela, otec zrazu buchol dverami a bolo ticho. Mala som slzy v očiach a rýchlo som si dala sluchátka do uší, aby som už nič viac nepočula. A vtedy som si uvedomila, že som na to sama, nemala som sa komu vyrozprávať a jedine sem píšem o tom, nikto netuší, aké to mám doma blbé.

S Ivanom som čoraz častejšie a začínam sa báť...
Zvykám si na neho čoraz viac a preto keď zas zrazu z ničoho nič zmizne, už mi to nebude úplne jedno. Adama nepodvádzam, nerobím nič zlé, len Ivan mi dokáže zdvihnúť náladu a môžem mu povedať niektoré moje tajomstvá, sny a aj obavy a on ma pochopí. Mám pocit, že stále je nejaké puto medzi nami a jednoducho sme sa museli zas stretnúť a začať znova.

Laura s Tomášom patria stále medzi moje slniečka a som šťastná, keď ich vidím vyškerených, ako sa držia za ruky a už to je vlastne... Keď tak rozmýšľam je to už niečo cez 5 mesiacov čo sú spolu a Laura je zaľúbená. Vidím to na nej, chová sa inak a viem to aj podľa toho, že začala uvažovať, že Tomáš bude jej prvým chalanom... Vypytovala sa ma, aké to je, či sa neponáhľa a ja som ju uistila, aby nič neplánovala, keď to budú chcieť obaja, ono to príde a bude to čoraz lepšie a lepšie a hlavne aby to urobila bez pochybností, nech sa nebojí.
Nemá sa čoho báť a ona ma objala a len sa usmievala.

Ale ani netuší, aké mám ja problémy. Je až moc šťastná, aby bola schopná vnímať aj smútok...


Január 2006
„Sedela som doma nad knihami, bola už tma a nikto nebol doma. Ale aspoň bol pokoj, lebo naši sa v poslednej dobe často hádali. Nechcem o tom písať, nechcem na to ani myslieť. V tomto bude asi každý ešte stále to malé dieťa, ktorého dokáže rozplakať krik jeho rodičov...

Zapla som si rádio a hrali pesničku od Desmodu, ktorú v poslednej dobe počujem tak často...
A tak často sa ma dotkne, lebo v nej vidím kúsok pravdy, ktorá ma ubíja, mrzí a mám slzy v očiach.

„Chcem ti poslať niečo
Čo povedať som chcel
No vždy keď som ťa stretol
Hlas mi odišiel

Bojím sa, že niekto
Možno príde skôr a povie....

"To čo ťa trápi
To trápi mňa..."
Mám strach, že niekto ti to povie skôr než ja...“

Presne tak. „To čo ťa trápi, to trápi mňa...“ Potrebujem tú vetu počuť, lenže mám pocit, že tu nie je nikto, koho by zaujímalo, čo sa vo mne deje. Cítim sa na všetko sama, aj keď by to tak nemalo byť.“


Január 2006
„Ešte som sem nestihla napísať ako dopadol Silvester, nemala som moc dobrú náladu. Je to teraz také divné, raz sa mám dobre a o pár sekúnd nemám ďaleko k slzám a vyhodím desiatu, lebo nemám vôbec na nič čas...
Na Silvestra sme išli na chatu. Nečakala som to, neplánovala, ale asi týždeň pred sviatkami mi volal Adam, že či viem o tom, že sa má ísť na chatu. Jasné, že som o tom vedela, Laura aj baby o tom rozprávali, ale nevedela som, ako bude chcieť Adam a tak som im odpovedala stále to isté na otázku či pôjdem: „Neviem“. Preto ma aj potešilo, keď sme ráno na Silvestra išli na chatu, bol už sneh a ja som išla v aute s Adamom, púšťala som nahlas moje obľúbené pesničky a on sa smial, že akú mám dobrú náladu. Mala som super náladu, lebo sa zas zdalo, že je všetko v pohode a budú to super tri dni na chate s mojimi kamarátmi a s Adamom
Večer sme sa guľovali a dovnútra som prišla úplne premočená, hneď som išla pod sprchu a ďakovala som šťastiu, že sme na chate, kde ide normálne teplá voda a ešte tomu, že sme boli na izbe len ja a Adam

Pred polnocou sme vyšli všetci von s fľašami, foťákmi a chalani robili ohňostroj, hrala nám hudba, aj na chatách okolo boli ľudia vonku, bolo tam viac snehu ako dole v meste a ja som zas dostala pusu na nový rok od Adama.
Ráno som sa zobudila v jeho objatí, on ešte spal, bol strapatý a tak krásny, ja som sa dala k nemu ešte bližšie a spala som ďalej.
Ako na nový rok, tak po celý rok, veď to poznáte...

A ráno som si našla sms od Ivana, na mobil som celý večer ani nepozerala a tak som si ju prečítala až keď som vstala. Bola naozaj pekná, žiadna básnička z netu, ale niečo, čo ma potešilo a vedela som, že bola písaná len pre mňa.
Ako na nový rok, tak po celý rok...“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu