" Úsmev a plač "

10)
Vyšli spolu von zo školy, bol piatok a konečne ich čakal víkend. Sadli si v meste na lavičku a Veronika zrazu Kláru objala. „Ja som teraz taká šťastná! Prepáč, že som ti to nepovedala hneď, ale nemala som kedy. Zrazu všetko ide tak rýchlo. Vieš, ja som to nečakala, nechcela som si to pripustiť, ale... Ale ja som sa zaľúbila.“ Keď sa Klára pozrela na svoju kamarátku, videla tam niečo, čo dovtedy nemala v pohľade. Ale nevšimla si, že aj ona sama má taký istý pohľad. „Neviem, asi si si to všimla, ale chodím s Petrom.“ Tú poslednú vetu túžila Veronika vysloviť tak dlho. Klára sa na ňu usmiala a bola šťastná, že obaja konečne dostali rozum a povedali si navzájom čo k sebe cítia. Veronika jej porozprávala, ako sa to všetko stalo a zrazu akoby sa v spomienkach vrátila do toho dňa, keď to tak nečakane prišlo. „A ty ako s tým tvojím tajomným? Vôbec nič o ňom nevieme. A to sme aj s Júliou tvoje kamarátky.“ „Ja ani sama neviem, mám v tom zmätok. Nepoznám ho ešte dlho, ale keď sme spolu, sme spolu dlho a stále sa rozprávame, takže už viem o ňom veľa. A je mi s ním dobre. Veľmi dobre. A....“ Na chvíľku sa odmlčí. „A včera keď sme boli zas spolu, ma prekvapil, sme pozorovali hviezdy, ležali na deke a zrazu ma pobozkal. Nečakala som to, lebo som nevedela, že by mal o mňa záujem. Ale, potešilo ma to.“ „ Oooo, to bude nejaký romantik:“ Usmiala sa Veronika a bola rada, že aj Klára má konečne niekoho. „Takže spolu chodíte? Ste spolu?“ Klára zaváhala, lebo ani sama nevedela. „Vážne, neviem. Ale sme spolu každý deň a aj to tak plánujeme ďalej. To je pre mňa hlavné.“ „Takže, kamarátka moja, budeme mať tuším super leto. Ešte pre Júliu niekoho normálneho nájsť a bude to skvelé.“ Veronika naschvál dodala, že niekoho normálneho, lebo si boli isté, že rozchod s tým idiotom, čo s ním chodila, bolo to najlepšie čo ju mohlo stretnúť. Aj keď pred ňou nič nevraveli, priali jej to, ale vedeli, že ona má na niekoho lepšieho. Nemala podľa nich strácať čas s chalanom, čo vidí len seba a vždy zo všetkého vinil len Júliu. „Teraz ale poďme už za Júliou, aspoň ju prekvapíme, bude rada.“

Júlia zatiaľ sedela v izbe, na zemi a pozerala na lieky čo držala v ruke pred sebou. Tak veľmi chcela mať už pokoj, neplakať a netrápiť sa toľko. Nemyslela na nič iné, iba na to, že už dlho nevydrží. Jej život bol už len o tom, ako sa pred každým musela tváriť, že je v pohode a strašne ju to vyčerpávalo. Keď prišla domov, bola tak unavená, že si ľahla, ale zaspať nedokázala. Spávala málo. Ešte menej jedla. Na jedlo si ani nezmyslela, nemala vôbec na nič chuť a keď jej mama urobila večeru, musela trochu pre ňou zjesť. To bolo asi jej jediné jedlo za deň a keby ju mama nekontrolovala, nezjedla by ani toľko.
Pozerala pred seba a zrazu sa rozplakala, zahnala sa a lieky celou silou hodila na zem, pred seba. „Som chudera!!! Nemám ani dosť síl skončiť s tým všetkým! Aj keď to je jediné po čom túžim. Som na nič a slabá. Nedokážem ani urobiť poriadok so svojím životom!!“ Lieky sa kotúľali po dlážke a ona sa strašne rozplakala. Mala v sebe tak veľmi veľa beznádeje a utrpenia. Chcela to urobiť, ale nemala na to dosť síl. Bola si istá, že to zvládne. Zrazu sa len pozrela pred seba prestala plakať. Pozeral niekde do diaľky a nič nevnímala. Mechanicky lieky zdvihla a vložila do zásuvky čo mala v stole. Ľahla si na posteľ a objala svojho veľkého maca. Bol jej jediný spoločník. Zas sa rozplakala, slzy jej tíško tiekli v prúdoch po tvári, ktorá bola predtým tak veselá a usmiata. Ale pred čím...? Cítila sa hrozne, mala pocit, že sklamala už aj seba samú, lebo sa nedokázala vyslobodiť. Vyslobodiť z toho tmavého sveta.

„Dobrý deň dievčatá, idete za Júliou?“ Júliina mama práve vyberala poštu zo schránky keď uvidela ísť do ich vchodu Kláru s Veronikou. „Dobrý deň. Ideme ju pozrieť a nesieme aj úlohy. Vieme ako ju štve, keď niečo zamešká.“ „Ste milé, ráno vyzerala hrozne, nechala som ju doma, aby si odpočinula. Poteší sa, keď vás uvidí, bude to prekvapenie.“ Usmeje sa na nich jej mama. „Je to milá žena a aj veľmi pekná.“ Pomyslí si vo výťahu Klára. „Ale ja by som takto žiť nechcela, keď budem „veľká“. Je vidieť, že sa o seba stará. Možno až príliš. Má lepší make up, ako ona, alebo Júlia.“ Z myšlienok ju preruší až Júliina mama, keď potichu otvára dvere do ich bytu a vraví im, aby išli potichu, keby náhodou spala. A tak keď Veronika s Klárou vojdú do izby, vidia, že Júlia nespí. Ona ich nepočula prísť a tak si nestihla automaticky utrieť slzy. Ale jej kamarátky videli o čo ide. Aj keď bola otočená k nim chrbtom, videli, ako je schúlená a celá sa trasie. Nielen od plaču. Pozreli na seba a nevedeli čo majú urobiť. Či niečo povedať, alebo urobiť. „Ahoj Júlia.“ Povedala zrazu Veronika. Júlia sa zrazu pozrela pred seba a bola prekvapená čo robia v jej izbe. Rýchlo si utrela slzy a otočila sa k nim. Ale keď sa na ne pozrela, uvedomila si, že už je neskoro. Videli ju, odhalili ju. „Toto sa nemalo stať! Nikto to nemal vedieť.“ Prebehlo jej hlavou. Nevedela sa im poriadne pozrieť do očí. Cítila sa ako malé dievča, keď rodičia zistia, že urobila niečo zlé. Zrazu sa hanbila za svoje slzy. Nechcela, aby to niekto vedel, nechcela aby všetci vedeli aká je slabá a nechce nikoho otravovať.
Klára k nej rýchlo prišla a silno ju objala. „Čo sa stalo? Sme tu, prišli sme za tebou, lebo nám na tebe záleží.“ Veronika ju tiež objala a Júlia sa zas rozplakala. „Ja neviem čo mi je ,čo sa deje. Ale nechcem to!“

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu