Bola šťastná, že rodičia ju napriek všetkému podporujú. Aj keď ich sklamala a tak veľmi im ublížila, sedeli tam s ňou a Lukášovými rodičmi. Nikto z nich nepovedal ani slovo, lebo nemali na to silu, odvahu. Lukáša previezli a hneď museli operovať, lebo vnútorné zranenia sa zhoršili. Najskôr plakala, potichu ale dlho a mala tvár ukrytú v dlaniach ale potom už len sedela, pozerala do diaľky tmavej chodby a čakala. Nevedela na čo. Bol večer a vonku svietili svetlá, bolo rušno a celkom teplá noc. Pozerala chvíľku von z okna a ľudia čo dole sedeli vo svojich autách vôbec netušili, že niekto môže prežívať práve také dačo ako ona a Lukáš. Jednoducho každý žije svoj život a nevie čo iné sa môže diať v niekoho inom svete... Vrátila sa v spomienkach do minulosti. Pred rokom len sedela v lavici a snívala. Teraz sa musí prebudiť a na snívanie už nie je čas. Tak rýchlo to ušlo a v jej svete sa toľko zmenilo. A hlavne sa zmenila ona. Zmenil ju Lukáš, zážitky, láska...
Sedela tam a ako keby mala pred očami plátno a všetko čo spolu prežili bolo tak jasné a farebné. Pamätala si ako keby to bolo len včera, keď si za ňou sadol v meste na lavičku a videli sa prvýkrát na tej diskotéke a ona ho ani nezaregistrovala. A ako sa spolu stretávali a postupne zistila, že ten vyškerený chalan má niečo v sebe. Niečo čo ju lákalo a keď jej pustil pesničku od Coldplay a ona sa do nej započúvala... Prebehol jej mráz po chrbte. Po prvýkrát.... Od toho momentu nevedela dostať jeho pohľad z hlavy a kedykoľvek počula nejakú pesničku od Coldplay, zmyslela si na neho. Na ich spoločnú hviezdu sa pozerá ešte dodnes, keď nie je s ňou a jej je smutno. Mala toľko spomienok a zážitkov s ním a ešte pred sebou. Čakala ich spoločné dieťa a keď je už cez deň pekne ide sa prejsť na lúku a teraz je všetko rozkvitnuté a ona čoraz viac verí tomu, že všetko bude dobré. Teda....Začínala tomu veriť, kým tak rýchlo sa nestali tieto veci. Behom sekundy sa jej zmenil život. Veľmi sa bojí o Lukáša a to čakanie je pre ňu neznesiteľné.
Veronika sedela na posteli a snažila sa natlačiť si do hlavy nemčinu. Nemala ju moc rada, ale pre ňu stále lepšie ako angličtina a tak si na maturitu vybrala práve nemčinu. Niekto zazvonil, ale jej sa nechcelo ísť otvoriť. „Mami, mne sa nechce musím sa učiť, choď tam ty!!“ „Hej ty lenivec, skoro som tvoju mamu privítal pusou.“ Usmial sa na ňu Peter a vošiel do jej izby. „Netvrdila si mi pred sekundou, že sa musíš nutne veľa učiť?“ Nakukla do jej izby mama a usmiala sa na ňu. Už si zvykla na Petrove návštevy a verila svojej dcére že a tak ich normálne nechávala samých.
Peter konečne pobozkal Veroniku. Tá vôbec netušila čo práve prežíva Klára, lebo nemala čas zavolať ani jednej zo svojich kamarátiek, hneď išli s rodičmi do nemocnice. Peter videl na jej posteli rozloženú nemčinu a zasmial sa. „Prosím ťa, nestresuj. Kto je tak dobrý v nemine ako ty?“ Veronika sa na sekundu zamyslela. „Iba jeden rypáčik čo sedí vedľa mňa.“ A pobozkala ho. „Wie gehts heute, liebe Fräulein?“ Ona sa rozosmiala. „Nemachruj tu s nemčinou pre začiatočníkov.“ „Tak dobre, poviem niečo fakt zložité.“ „No to som zvedavá ty nemčinár.“ „Ich liebe dich, meine Liebe.“ Ona zavrela knihu z nemčiny a dala ju preč z postele. „Toto už dnes potrebovať nebudeme, dorozumieme sa aj tak.“ Pobozkala ho a pomaly potom ako zamkla dvere do jej izby ich oboch prikryla dekou.
Júlia zas sedela sama v izbe a po dosť dlhom čase mala blbú náladu. Vedľa postele mala vysokú kopu kníh a keď sa na ne pozrela mala pocit, že nič nevie. Zas toho na seba navalila veľa a pravidelne chodila spávať neskoro a v taške mala desiatu od včera, ktorú plánovala vyhodiť. Vlastne ako aj tu minulú a tú predtým... Nejako si sama neuvedomovala, že sa zas zamotáva do problémov a samoty. Síce nebola sama, boli tu kamaráti a on. Ale ona už automaticky odmietala pomoc, len kládla na seba veľké nároky. Zaspala nad dejepisom celkom hladná...
Klára sedela a nad ničím nepremýšľala, len sa sem tam prešla a pozrela von z okna a zas sedela a bola unavená. V tom prišiel doktor a všetci sa postavili s očakávaním v očiach. „Vy ste rodina Lukáša?“ pýtal sa ich a ten moment ticha bol pre nich ako celá večnosť...
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
wigorous
2. 4.apríla 2007 18:13
jej,dávam ako prvý komentár,vážim si toho pekné,mne sa to páči a verím,že nie som jediný
Napíš svoj komentár