„Koniec“

23)

Je moc prehnané vravieť, že niečomu je koniec. Lebo aj keď si povieme, že končíme, nie je to pravda. Nikdy nič úplne nekončí, všetko má svoje pokračovanie, súvislosti... A preto aj tu je koniec silné slovo

Všetci sa postavili a čakali čo im doktor oznámi. „Vy ste rodina Lukáša?“ Ešte raz sa opýtal, ale sám vedel, že je to zbytočná otázka, lebo v ich netrpezlivých pohľadoch videl všetko. „Lukáš mal veľmi ťažké zranenia a snažili sme sa ako sa najviac dalo. Ale musím vám bohužiaľ oznámiť, že aj keď bol Lukáš silný a snažilo sa jeho telo vyhrať, nepodarilo sa to. Je mi to ľúto, ale vnútorné zranenia boli moc veľké a nastali komplikácie.“

To ticho čo nastalo trvalo hádam večnosť, aj keď iba pár sekúnd kým sa Klára strašne nerozplakala a sadla si na kreslo, kde presedela niekoľko hodín. Neverila tomu, nevedela si uvedomiť následky. Jej rodičia pozerali na svoju dcéru a nevedeli čo povedať, ako zareagovať. Lukášova mama si tiež sadla a objali sa s otcom. To ticho prerušil až Klárin neistý a tichý hlas. „Môžem ho vidieť? Naposledy?“ To slovo skoro nevyslovila, dalo jej to strašnú námahu. Lekár len kývol hlavou a pustil do izby. Bol to hrozný pohľad, ale ona mu chytila ešte jeho ruku a vtedy sa veľmi rozplakala.
„Prečo??! Sľúbil si mi, že ma tu nenecháš samú! Povedal si, že ma miluješ a neopustíš nás. Nemôžeš to urobiť!!“ Neuvedomovala si, že už je neskoro... Vtedy do izby vošli jej rodičia s doktorom a Kláru zobrali preč, aby sa upokojila. Vonku na chodbe si to začala pomaly čoraz viac uvedomovať. Už ho nikdy neuvidí, jeho úsmev, oči. Zostala sama a on už nikdy nepríde a nepohladí ju po vlasoch, ako to robieval keď jej bolo zle. Vtedy bola čoraz viac presvedčená, že už nemá nič zmysel, bez Lukáša nie.

Ležala na posteli a mama vošla do izby. „Klára nesiem ti obed, položím ti ho na stôl, dobre?“ Vedela ale, že je to zbytočné, lebo odkedy sa vrátili z nemocnice, tak Klára nekomunikovala s nikým. Jedla, lebo vedela, že musí v tomto období. Jediné čo robila, bolo, že ležala a pozerala do diaľky. Neplakala, na otázky ani nereagovala.

Keď sa to dozvedela Júlia a Veronika, boli zarazené a ten šok neprekonali. Hneď išli ku Kláre domov, ale jej mama im povedala, ako na tom Klára je a keď boli za ňou v izbe, práve spala. Sedeli pri nej a obe ju chytili za ruky. „Neopustíme ťa. nikdy.“ Mysleli si, že spí a nepočuje ich, ale Klára nespala. Len nechcela aby ju ľutovali, chcela byť sama a tak ich nechala odísť.

Raz večer sa išla konečne prejsť. Bol to deň pred pohrebom, ktorý nevedela ako zvládne. Bolo už teplo a jasná noc. Automaticky ju nohy a jemný večerný vánok zaviedli na lúku, kam s Lukášom chodili. Bola tam dlho, sadla si do trávy veľmi sa rozplakala. Dusila v sebe toho veľa a nevedela ako von z toho tmavého tunela, v ktorom sa práve nachádza. Sedela tam a pozrela na oblohu. Uvidela „ich hviezdu“. Spomenula si na jeho slová a počula ich, ako keby zas sedel pri nej. „To bude naša spoločná. Keď sa na ňu pozriem, spomeniem si na teba a ty zas na mňa.“ V ten večer mali ešte všetko pred sebou a začínali, no ona verila, že môže Lukášovi veriť.... Teraz však zostala sama. Sama vlastne nie. Bol s ňou smútok a slzy...

Sedela tam a pozerala na tú hviezdu. „Milujem ťa.“ A uvedomila si, že to všetko nemôže ukončiť. Čaká ich spoločné dieťa a v ňom bude Lukáš stále s ňou. Nemôže si vziať život, lebo už nemôže myslieť len na seba, ale aj na to malé, čo sa každú chvíľu narodí. Vtedy si uvedomila, že keď snežilo si priala, aby nikdy neľutovala svoje rozhodnutie dieťa si nechať. A v ten večer, keď uplakaná sedela v tráve a mala chuť skončiť, si uvedomila, že nemôže kvôli malému. Keby ho nemala, už ju nič nedrží na tomto svete, ale teraz má pre koho žiť. Nevedela ako to zvládne, ale vedela, že Lukáš bude pri nich stále a ona urobí všetko preto, aby bol na ňu hrdý. Jej rozhodnutie nechať si dieťa jej teraz zachránilo život....

„Nenecháme ťa samú. Lebo si nezostala sama.“ Povedala jej Júlia a pobozkala ju na čelo a obe ju aj s Veronikou objali. Všetky boli v čiernom a išli na pohreb. Chytili obe Kláru za ruku, vedeli ako ťažké to pre ňu musí byť a chceli aspoň trošku pomôcť. Na pohrebe bolo veľa ľudí, Klára poznala minimum z nich. Len jeho rodičov, jeho brata a jeho spolužiakov z vysokej. Vzadu stálo to pekné dievča, ktoré stretla Klára v nemocnici. Ich pohľady sa stretli, ale nerozprávali sa. Klára ju nepoznala a ona si zas čoraz viac uvedomovala, že skončila ešte dobre. Aj keď Lukáša stále ľúbila, nebola na tom najhoršie. Bolo jej Kláry ľúto, aj keď ju na začiatku neznášala. Bolo jej jasné, že Klára nevedela, ako ju Lukáš podvádzal a doma mal ju. Chcela jej to vykričať do očí, toľko si to v hlave plánovala, ale nemôže. Bude to jej tajomstvo a to krehké dievča by to asi zlomilo, keby jej pokazila posledné pekné spomienky na Lukáša...

Celý obrad ju držali kamarátky za ruky a dodalo jej to silu. Celý čas bola myšlienkami niekde inde a keď vychádzali, začala hrať pesnička. Vtedy sa jej podlomili nohy a skoro padla. Začali hrať jeho obľúbenú pesničku a jeho kamaráti vedeli, že im ho bude vždy pripomínať. Začala hrať neuveriteľne smutná pesnička- Fix you.

Nikdy sa ešte necítila tak vyčerpaná a slabá ako v ten deň. Lukášovi rodičia ju objali a celý čas stála pri nich a ich rodine. Neodsunuli ju nabok a neskôr sa jeho mama na ňu pozrela, chytila jej dlane do jej rúk a povedala. „Som hrdá ja aj manžel, že Lukáš si vybral tak skvelé dievča ako si ty, Klára. A dúfam, že ti je jasné, že ti budeme všetci pomáhať ako sa bude dať. Patríš do rodiny tak isto ako bude patriť aj to dieťa.“ Klára sa rozplakala a objala ju. Obe stratili Lukáša, milovaného chlapca a chápali svoju bolesť. Pomaly, časom sa zbližovali čoraz viac a Klára v nej našla veľkú oporu.

Ľudia, hlavne v malom meste vedia o všetkom. A tak si na pohrebe všimli mladé krehké dievča, ktoré stálo v prednom rade s rodinou.... s bruchom. A toto dievča každý deň chodilo na hrob a nosilo kyticu lúčnych kvetov. Boli to presne tie, ktoré mala raz Klára vpletené vo vlasoch. Ale na čas prestalo chodiť....

Prišlo až po určitej dobe a s celou rodinou. Kláre sa narodilo dieťa. Bol to chlapec a ona bola rozhodnutá, ako sa bude volať. Hneď ako ho uvidela prvýkrát sa jej rozbúšilo srdce ako pri každej spomienke. „Bude sa volať Lukáš.“ Povedala a všetci ju chápali, videli v ňom kus toho chlapca, ktorý ich tak náhle opustil.

Klára chodila stále na lúku pozerať sa na hviezdy a prihovárala sa Lukášovi. Vedela, že sa na nich pozerá. Na ňu a aj na ich malého syna. Bol zdravý a ona vedela, že jej nikdy nedovolí zabudnúť na ich lásku... Zistila, že zas má pre koho žiť. Pre Lukáša...

Lásku nemeriame časom, ako dlho trvá, ale skutkami, spomienkami a silou....
Tá ich bola navždy....

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu