Veronika sedela vo svojej izbe. Premýšľala. Bola s Júliou a Klárou čoraz menej. Ako keby sa odcudzili. A malo to byť práve naopak, mali byť posledný spoločný rok na strednej spolu. Aj s Petrom je menej, viac je sama a vadí jej to. Ale nemôže za to. Chýbajú jej ich spoločné dni s kamarátkami. Ale uvedomuje si čoraz viac a viac, že už to tak nikdy nebude. Klára sa už rozhodla na isto, že si dieťa nechá a aj im povedala, že sa s Lukášom zasnúbili. Prekvapilo ju to, ale praje jej to. Veď predsa len, je to jej kamarátka už od prvej triedy na základnej, ale stráca ju. Kvôli nemu... Ale vie aj to, že sa na neho nemôže hnevať, veď s Klárou sa ľúbia. Niekto zaklopal a bol to Peter. „Ahoj. Poď ďalej.“ Pozdravila ho a len ju pobozkal na líce. Vlastne ako v poslednej dobe vždy. Uvedomovala si to, že to takto nemôže ísť ďalej, lebo je to začiatok konca, ale nevedela čo mu povedať, či aj on má ten pocit, alebo mu to takto vyhovuje. Mala pocit, že aj keď sú spolu každý deň v jednej triede niekoľko hodín, nie sú spolu vôbec. „Veronika, čo ti je? Zas máš ten neprítomný pohľad.“ Opýtal sa jej a sadol si v jej izbe na posteľ. „Vieš ja som sa chcel s tebou už dávnejšie porozprávať. Neviem či aj ty máš ten pocit, ale niečo sa deje. Sme spolu málo a keď aj áno, je to iné. A ja...“ Pozrela na neho, úplne ako keby jej čítal myšlienky. „Vieš Veronika, ja nechcem o teba prísť. Až moc ťa ľúbim aby som to chcel takto nechať a tváriť sa, že sa nič nedeje.“ Aj ona ho ľúbila. Moc a bol pri nej aj keď mala všelijaké nálady. „Ja som si to tiež všimla a vadí mi to. Ale teraz je to všetko také. Štve ma to celé s Klárou. Boli sme kamarátky tak dlho a teraz sa odcudzujeme, je toho na mňa veľa. Neviem čo mám robiť. Júlia sa zas menej smeje a ja sa bojím že zas padne do depresií ako predtým. Nevidel si ju v akom bola stave. Všetko ide dolu vodou...“ Rozplakala sa, aj keď plakala väčšinou minimálne.
„Ale máš mňa. Ja od teba neutečiem len preto, že je toho teraz viac, som predsa tvoj priateľ a chcem ti pomáhať a byť ti oporou. Nie ťa nechať v tom najhoršom samú.“ Utrel jej slzu čo jej išla po líci a usmial sa na ňu. „Nejako to všetko prežijeme. Klára je silná a má Lukáša. Ty máš zas mňa a ešte sa veľa nasmejeme všetci, neboj. A Júliu som dnes keď som išiel k tebe videl vonku a nevyzerala uplakane. Bola s tým chalanom čo chodí vedľa do triedy, neviem ako sa volá. Len to musíš brať aj inak než z tej horšej stránky. Musíme si na terajšiu situáciu zvyknúť a Kláre pomáhať. Aj tomu malému.“
Za oknami už bola tma a zima. Počasie bolo zo dňa na deň chladnejšie a Klára radšej zostávala doma. Už cítila v bruchu nejaké pohyby a bola šťastná, že Lukáš sa snaží ako sa dá. Rozveseľuje ju, vždy keď sa dá príde za ňou aj keď už je december a je zima. Teraz ležali na jej posteli a on mal hlavu na jej bruchu. „Myslíš, čo to bude?“ „Ja neviem, ešte som sa nad tým nezamýšľala, je to ešte skoro. Ale chcela by som sa nechať prekvapiť. Podľa mňa je to najväčšie prekvapenie v živote, keď porodíš dieťa a doktor ti povie čo to je.“ Usmiala sa na neho. „Hlavne aby to bolo zdravé a pekné po tebe.“ Povedal Lukáš o nežne ju pobozkal na nos.
Láska má jednu krásnu vlastnosť. Budúcnosť vidí ružovú a svetlú. ..
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
miruska89
11. 3.marca 2007 21:07
pekne pekne ako vzdy Flleur
Napíš svoj komentár