„Ľudia rozoberajú problémy druhých, aby nikto neodhalil tie ich.“

20)

Vraví sa že keď sneží prvýkrát v roku a ty si niečo praješ, malo by sa to splniť. Ľudia sa snažia všelijako si privolať šťastie a tak existujú rôzne povery. Klára bola poverčivá a keď pozrela von z okna, vonku bola tma a videla padať na zem chumáčiky snehu. Postavila sa a podišla k oknu. Lukáš ju videl, prišiel k nej a objal ju zozadu a dal si hlavu na jej plece. „Priala si si niečo, že?“ „Áno, uvidím či sa to splní, nemôžem ti to povedať.“ Bolo pár dní pred Vianocami a Kláre bolo už vidieť viac brucho a cítila malé v ňom. Vedela, že je to ťažká situácia, ale tešila sa na dieťa. Priala si jednu vec, aby jej rozhodnutie nikdy neoľutovala a aby bolo jej dieťa zdravé.

Začal sa nový rok a všetko bolo zasnežené. Klára prežila sviatky s Lukášom a bola šťastná, keď bol pri nej ako keby bolo všetko ľahšie a cítila sa silnejšia. Horšie to bolo keď išla v škole po chodbe a začínalo sa šuškať, aj keď ešte nikto nevedel, čo je na tých rečiach pravda. Reakcie okolia boli pre ňu horšie ako čakala. Myslela si, že bude odolná, ale pohľady vedia ubližovať niekedy ešte viac ako slová. Cítila, že hneď ako sa otočí chrbtom, je hlavnou témou. Veronika už viackrát vynadala niekomu a povedala, nech nerozširujú nezmysli, ale vedeli, že to nezmysel nie je a prevalí sa to každú chvíľu.

Júlia išla zo školy a zrazu jej niekto hodil snehovú guľu do hlavy. Otočila sa a videla ho za sebou vyškereného. „Chcel som ťa prebudiť, lebo si vyzerala zasnívaná. Cez deň sa nemá snívať.“ „Ahoj, niekedy sa zasním a toto bolo účinné prebudenie. Aj vy ste dnes už skončili?“ Pridal sa k nej a išli spolu zo školy. Stretávali sa takto už dlho a nič viac ako rozprávanie a prechádzanie v tom nebolo. Júlia sa cítila už dobre, ale nechcela zas trpieť a tak si bola vedomá, že si drží trochu odstup, ale jemu to vôbec nevadilo. Musel sa viac snažiť a to ho bavilo.

„Nechám ťa tu týždeň samú, musím ísť aj domov. Mám po skúškach. Vydržíš to tu.“ Pozrel sa na Kláru a objal ju. „Veď budem musieť, ale budeš mi chýbať, som si zvykla, že sme spolu každý deň. Obom nám budeš chýbať.“ Usmiala sa na neho a nežne si pohladila brucho.

Lukáš bol už doma a šiel sa na chvíľku prejsť. Mal málo času na to, aby bol chvíľku sám a bol rád. Zrazu uvidel pred sebou známu postavu. Dlho ju nevidel. Venčila svojho psa a ešte si ho nevšimla. Keď prišla bližšie, jej pes sa k nemu hneď rozbehol ,ešte si ho pamätá. „Ahoj. Ako sa máš?“ Opýtala so ho bez náznaku akéhokoľvek citu. „Ahoj, celkom sa to dá, také...“ „Počula som čo sa stalo. Prosím ťa, tu sa nič neudrží. Ona je fakt tehotná?“ „Áno, čakáme dieťa. Tu nemajú ľudia o čom rozprávať tak musia ohovárať a klebetiť, čo?!“ „Lukáš, neviem čo sa rozčuľuješ, spôsobil si si to sám. Len dúfam, že ona ťa tak skoro neomrzí ako ja...“ Povedala mu to a odišla, ani sa po ňom neotočila. Vedela, že najlepšie čo môže urobiť je konečne na neho zabudnúť a bola šťastná, že sa toto nestalo jej a nepokazil jej takto život...

Už končila zima. Tak rýchlo im to všetkým ubehlo. Veronika s Petrom boli stále spolu a ani oni dvaja tomu neverili na začiatku, že by to vydržalo tak dlho. Rozumeli si a pomohlo im aj to, že sa poznali predtým a nerozhodil ich hneď prvý problém. Júlia sa smiala a bola šťastná, že má za sebou blbé nálady kvôli chalanovi, ktorého už odvtedy nevidela a bola rada. Po ničom inom netúžila tak veľmi ako byť už stále v pohode a smiať sa. Aj s Veronikou vedeli, že musia byť pri Kláre, lebo je toho na ňu veľa a už všetci vedia, že čaká dieťa. Bolo to na nej vidieť a rozčuľovali ich pohľady smerujúce na ich kamarátku, alebo klebety na babských záchodoch. Ale vedeli, že s tým nič neurobia.
Ľudia majú takú vlastnosť. Rozoberajú problémy druhých, aby nikto neodhalil tie ich. Bojíme sa, aby niekto nezistil, že nemáme tak super život ako prezentujeme....

Lukáš bol rád že je už teplejšie a vytiahol svoju motorku, keď mohol doma jazdiť, cítil sa aspoň na chvíľku voľný a prečistil si hlavu. Čoraz viac si bol vedomý toho, ako veľmi sa zmení jeho život, ale aj vedel čoraz viac, že sa na dieťa teší a Klára je tá pravá. Jeho myšlienky patrili jej, ako veľmi ju miluje, keď zrazu počul len ticho a bola tma...

Kláre zazvonil telefón a volalo neznáme číslo. „Prosím?“ Zdvihla s neistotou v hlase, vždy to robila, keď nevedela kto jej volá. Ozval sa dievčenský a veľmi čudný hlas. „Ahoj Klára, ja som ti musela zavolať. Lukáš mal haváriu na motorke a teraz leží nemocnici, jeho rodičia ti asi volať nebudú, hneď tam bežali. Mala by si prísť. Ahoj.“ Volala jej Lukášova bývala priateľka a dlho zvažovala či jej to povie. Ale spomenula si na jednu vetu, ktorú jej predtým Lukáš povedal, keď opravoval tú jeho blbú motorku. „Máš ma naozaj tak rada ako vravíš? Tak ma nechaj, aby som bol šťastný.“ Tie slová si pamätala a vedela, že Lukáš by to tak chcel. Nevedela, čo je s ním, do nemocnice ju nepustili a nechcela sa pozerať na jeho rodičov.

Klára zostala stáť v izbe a nevedela či má tomu veriť. Ale nikto by si z toho srandu nerobil. Bála sa, jej prvé myšlienky patrili len tomu, aby sa Lukášovi nič vážne nestalo.
Strach o milovanú osobu je asi ten najhorší pocit. Lebo sa mieša zároveň so zúfalstvom a beznádejou a len málokto je tak silný, aby zvíťazil... Naša sila sa ukáže v kritických momentoch po ktorých zostane jazva...

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu