Sedeli spolu na lavičke. Len ona a on a šum stromov. Ľudia si väčšinou v tom čase pripravovali nedeľné spoločné raňajky a ona očami vnímala jeho tvár. Za tie roky už pozná ten jeho ešte rozospatý pohľad a spánkom rozstrapatené vlasy. Len sa nad tým pousmeje. Bolo pekne a obaja čakali na autobus domov. Rozprávali sa a ona bola rada, že po tom všetkom sa dokážu aj na seba usmiať. Spomenula si na tie dni, keď spolu presne na tej istej lavičke sedávali v objatí a čas išiel zrazu rýchlo. Lenže to jej len preblesklo hlavou...
Minulosť. Občas sa k nám vráti v podobe spomienok, ale prítomnosť je iná. Tak isto to bolo aj u nich dvoch.

Zrazu videla prichádzať autobus. On sa postavil, lebo to bol k nemu domov. Jej príde až o hodinu aj dačo... Otočil sa k nej, rozlúčili sa a daroval jej ešte posledný úsmev a zakýval... „Tak a zostala som sama.“ Na neho už nevidela, lebo stál za autobusom. Ľudia nastupovali a ona sa zahľadela do diaľky...
Pozrela na autobus, ten sa pohol a odkryl obraz, ktorý nečakala. Stál tam on a usmieval sa na ňu. Nenastúpil, nenechal ju samú a teraz ide práve k nej. Vstala a keď chcela niečo povedať, prerušil ju. „Nemohol som nastúpiť a nechať ťa tu.“ Pochopila ho a on ju objal. Ich pery si znova po dlhom čase našli k sebe cestu a silno a pevne ju objal. Aby ju zas nestratil a nepustil ako predtým. „Už nechcem nastúpiť nikam bez teba.“ Zdalo sa jej to tak dlho, čo ju naposledy nežne pohladil po vlasoch a pobozkal na čelo...

Zrazu jej zazvonil mobil a vzal jej ten jej neprítomný pohľad do diaľky. Vyrušil ju a sny sa jej odplavili do neznáma. Pozrela sa na mobil a potom smutným pohľadom na ten autobus, ktorý tam stále stál. Na mobile blikalo meno jej kamaráta. Zdvihla a utrela si slzu z oka.
„Ahoj, si ešte na stanici?“ Počula v telefóne. „Áno, ide mi bus až o hodinu aj dačo.“ „Nechal ťa tam samú?“ Počula hlas kamaráta. Ona pozrela a autobus práve odchádzal a zastávka zostala prázdna. Všetci nastúpili. „Áno, som tu sama.“ Povedala a v hlase mala sklamanie, prehru, stratené sny... „Hneď som tam, nebudeš predsa sama.“ Dotelefonovali a ona si uvedomila, že človek aj keď veľmi niečo chce, možno to nie je to správne.

Kamarát je ten, čo príde, keď všetci odišli... Zistila kto ju má rád a že spomienky by mali ísť do koša... Niekedy je ten pravý človek pri nás, aj keď túžime aby tam bol niekto iný...

 Skutočný príbeh
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
blazon  30. 4. 2007 22:57
Smutné..ale pekne napísané..ach, láska
2 
fotka
janulka3112  1. 5. 2007 09:57
je to velmi smutne moja pekna...ale na druhej strane si aspon zistila, co pri sebe mas...myslim toho tvojho kamarata...:o)...ked na to vsetko pojdes pomaly, budete krasny par...a myslim, ze nejedny oci a srdce budu stastne...:o)...ale poviem ti, ze si to krasne opisala...velmi rada citam tvoje blogy, je v nich tolko lasky...:o)
Napíš svoj komentár