„Tak a začína sa nám posledný ročník. Tak rýchlo nám to ubehlo. Nechcem ísť ďalej bez vás.“ Povedala Veronika, keď v prvý školský deň vychádzali zo školy. „Ale neboj, posledný rok si ešte užijeme a nemysli prosím ťa na to, čo bude po maturite. Treba ju najskôr prežiť. Teš sa z toho, čo je teraz.“ Klára to nebrala tak vážne, vlastne v poslednej dobe nič nebrala moc vážne a len sa usmievala. Nič iného nedokáže človeku zlepšiť náladu, ako to, keď je zaľúbený a vie, že niekde je človek, ktorý kým zaspí, jeho myšlienky patria vám.
„Júlia, ahoj!“ otočila sa a medzi ľuďmi čo tiež vychádzali zo školy sa k nej predieral chalan, čo chodil vedľa do triedy. „Tak ako prvý deň v maturitnom ročníku?“ „Ani mi to prosím ťa nespomínaj, ty si tak isto v poslednom ročníku, tak som na tom asi tak sito ako ty.“ Cez leto sa viackrát spolu stretli, vždy len náhodou. Nemala ani jeho telefónne číslo, nepísali si ani na internete, ale aj tak sa stretli a ju to potešilo. Nemusela pri ňom hľadať správne slová, nerozmýšľala čo môže povedať a čo nie. A to mala rada, mohla sa chovať prirodzene a aj tak jej s ním bolo fajn. Ale nič viac medzi nimi nebolo a to sa jej páčilo. Jej srdce a duša si ešte stále pamätali tú bolesť, ktorú jej spôsobila láska a nechcela nič podobné v blízkej dobe ako láska zažiť, cítiť.
Lukášovi začala škola až mesiac po Kláre a tak sa tešila, keď začal október a boli zas spolu každý deň. Oslávili spolu aj Klárine narodeniny, stala sa dospelou a ona bola šťastná, že ich oslávila medzi kamarátmi a ľuďmi čo má rada. Rodičia začali rešpektovať aj Lukáša, že je to chalan, ktorého má rada a nemohla si želať krajšie narodeniny.
On ešte pred koncom prázdnin urobil to, čo plánoval tak dlho. „Ja viem čo mi chceš povedať tak dôležitého.“ Povedala mu, keď jej zavolal aby sa stretli u neho. Pozeral do jej očí, ktoré tak dobre poznal. Veď chodili spolu vyše troch rokov ale on nedokázal udržiavať vzťah nasilu. „Asi si aj ty pocítila, že to nie je medzi nami také, ako to bolo predtým. Sme spolu moc dlho a ja.... Neviem či to má ešte cenu, či je to naozaj ešte láska, alebo len zvyk.“ Videl, že má slzy v očiach a jemu to spôsobovalo bolesť. „Nie, je to o niečom inom! Presviedčaš sám seba, aby si upokojil svoje svedomie, že sme sa odcudzili! Máš inú, nemusíš tu hrať predo mnou divadlo, ako veľmi ťa to mrzí a ako si o tom premýšľal. Našiel si si lepšiu, ja som ťa omrzela a snažíš sa sám seba omluviť tým, že sme spolu moc dlho. Ale ja ťa nebudem držať nasilu. Už nie!“ A poslednýkrát na neho pozrela. On videl v jej očiach chlad, aký tam dovtedy nikdy nevidel. Odišla a on nemal radosť z toho, že to konečne vyriešil. Bolelo to aj jeho, keď po takej dobe končí niečo, na čo bude mať vždy pekné spomienky. Ale vedel, že by sa obaja trápili, keby zostali spolu. A on ľúbil inú, bolo to tak ako to povedala ona....
Doma aj rodičom povedal, že sa rozišli a mame povedal, že je v jeho živote jedno dievča, ktoré moc ľúbi a chce im ju priviesť predstaviť. Mama mu povedala, aby bol hlavne on šťastný a robil to, čo je podľa neho správne. Síce si jeho už bývalú obľúbila, ale Lukáš bol jej syn a ona si priala jediné. Aby bol šťastný hlavne on.
Sedela v ordinácii jej doktorky, bola objednaná na nejakú obyčajnú prehliadku. Nemala rada doktorov, z krvi jej bolo vždy zle a bola rada, keď sa doktorom vyhýbala. Ale teraz, keď jej doktorka robila vyšetrenia, vypytoval sa na všeličo a ona zrazu zistila, že jej to mešká. U nej to nebolo nič nezvyčajné, zmierila sa s tým, že to tak je stále, ale doktorka jej urobila nejaké testy a poslal ju hneď na gynekológiu. Čakala, že jej predpíše nejaké lieky, aby sa jej to upravilo, ale doktorka na ňu pozrela prísnym pohľadom. „Mladá dáma, čo ste to preboha urobili?“ Strašne sa v tom momente zľakla. „Čo sa deje?“ Povedala tichým hláskom. „Ste tehotná, už asi mesiac, možno viac.“ Zostala nehybne sedieť a v hlave sa jej ozývalo len jediné. „Ste tehotná, tehotná, tehotná!!!!“ Nič iné v tom momente nevnímala. „Som tehotná!“ Povedala najtichšie ako sa len dalo. Ešte dlho tam sedela a ani poriadne nevnímala čo jej doktorka vravela, len ju vyrušilo slovo interupcia.
Vyšla z ordinácie a vonku v čakárni sedeli dve ženy a mali so sebou kočíky, rozprávali sa a usmievali sa. Vyzerali spokojne. „Ale nemajú 18 ako ty!!!!“ Jej zrazu zaznelo v hlave a vedela, že je to tak. Dlho sa s prázdnym pohľadom prechádzala, rozmýšľala a kroky ju zaviedli do parku a sadla si na lavičku. A pozerala pred seba a mala v sebe zmätok. Čo urobí, ako to povie Lukášovi, kamarátkam, rodičom!! Zrazu jej pohľad padol na pieskovisko, kde sa hrali malé deti. Pozerala tam na ne strašne dlho a nevedela čo má urobiť. „Čo ak sa Lukáš zľakne? Opustí ma a ja zostanem na to sama?“ Zľakla sa čo sa stane. Ale už sa to nedalo vrátiť späť. Končí ešte len strednú, čaká ju maturita a ešte aj dieťa??? Vždy chcela mať deti, ale nie v osemnástke. Plánovala to inak, malo to byť inak!
„Si robíš srandu!!!“ Sedela v jej izbe s Júliou a Veronikou. Nikto iný ju ako prvý nenapadol. Bála sa Lukášovej reakcie, ale musela sa s nikým poradiť. „S takouto vecou by som nežartovala. Ja som to nečakala, som ešte stále v šoku, nikto to ešte nevie.“ „Čo chceš vlastne teraz robiť, uvedomuješ si vôbec čo ťa čaká?“ Veronika tomu nechcela veriť, veď mali ešte celý život pred sebou a nečakala, že by Klára urobila takú blbosť. „Pôjdeš na potrat, že?“ Opýtala sa jej. Klára pozerala do zeme a bola ticho. Rozplakala sa a pozrela na ne. Kamarátky čakali čo im povie a mali nedočkavosť v očiach. Zrazu sa ozvala Júlia, ktorá bola doteraz ticho. „Ty si to dieťa necháš, že?“ Klára pozrela nesmelo na ne a rozplakala sa ešte viac. Júlia ju rýchlo objala a Veronika len nechápavo na ňu pozerala. „Nemôžeš si takto kaziť život, Klára, mysli na budúcnosť!“
V tom momente si jej spolužiačka vyberala v obchode tričko. „Ktoré sa mi hodí viac, to biele, alebo modré?“ a pozerala sa do zrkadla. Susedka sa pýtala detí, čo má uvariť na obed a malé deti sa nevedeli dohodnúť či palacinky, alebo puding. Každú sekundu robíme rozhodnutia, od tých najprimitívnejších ako je to, čo si ráno oblečieme po také ktoré zmenia náš život. A následky musíme niesť vždy za svoje činy a konanie. Niekto sa rozhoduje srdcom, iný hlavou...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
michal88
9. 2.febuára 2007 21:52
POTRAT ! POTRAT ! POTRAT ! hehehehe , konecne to ma spad ten pribeh
2
jeziiiiis toto som necakala Flleur...sakra a ochrana co??? aaaa....
3
tak potrat urcite nie, kedze je to roman mal by koncit happyendom a tym myslim, ze vsetci by mali byt stastny a aj to nenarodene dieta, co zije pod srdcom Klary...lebo aj ono ma pravo na zivot tak ako kazdy iny z nas...
Napíš svoj komentár