„Sklamala si ma, tak veľmi.“

18)

„Mami, potrebujem sa s tebou porozprávať.“ Nikdy sa necítila tak nervózne. Sadla si za mamou za kuchynský stôl. Lukáš si sadol tiež. Vedeli, že to nemôžu odďaľovať. „Čo sa deje?!“ Jej mame bolo divné, že prišli obaja a Klára je tak bledá. Nadýchla sa a zas to išlo z nej tak ťažko, ako keď to oznamovala Lukášovi. Vedela, že to je jedna z viet, ktoré sa v jej živote vyslovujú najťažšie. „Ja som tehotná.“ Tá veta zostala znieť v tichu miestnosti. Lukáš ju chytil pod stolom za ruku a čakal výbuch. On to rodičom nepovedal, ale bál sa. Jeho mama je síce pokojná, nikdy na nich nekričala, ale toto nevedel odhadnúť ako zvládne. „Klára, koľko máš rokov?“ Opýtala sa jej mama tichým hlasom. „Čože?“ Nevedela, prečo sa jej mama pýta takú vec. „Pýtam sa ťa koľko máš rokov. Lebo asi ti to nie je jasné. Máš 18 a ešte si nezmaturovala!!! A ty mi tu ideš oznamovať, že si tehotná?! Keď si sa chcela hrať na dospelú, mala si si uvedomiť, aké následky to môže mať. Alebo si si myslela, že to za teba niekto vyrieši?!“ Jej mama sa postavila a začala kričať, čo Klára aj čakala, ale neudržala slzy v očiach a rozplakala sa. Lukáš ju držal pevne za ruku. „Len rev, máš kvôli čomu! Plač za svojím životom, ktorý si mohla mať! Počkaj, keď sa to dozvie otec! To ešte len budeš plakať. Čo ako plánujete urobiť ďalej?!!“ Prvýkrát pozrela aj na Lukáša. „Chceme niesť následky a to dieťa vychovať.“ „Jasné a ešte mi láskavo povedzte ako?? Lebo ty ešte vysokú skončenú nemáš a Klára ani strednú! Uvedomujete si čo vás čaká?!“ Chvíľku sa prechádzala po kuchyni a potom si sadla. Dala si tvár do dlaní a Klára s Lukášom ju pozorovali. Zas na nich pozrela a ten pohľad bolel ešte viac ako akékoľvek nadávky a výčitky. Bol plný bolesti a... „Sklamala si ma, tak strašne si ma sklamala.“ Bol plný bolesti a sklamania.
A pocit, že ste sklamali dakoho, kto vo vás veril, je bolestivejší, než čokoľvek iné. Keď sklamete niekoho, kto mál vo vás nádeje, cesta späť sa hľadá ťažko.

Sedeli tam dlho, ani jeden z nich nevnímal čas, len sa snažili niečo vyriešiť. Jej mama už nekričala, len sa na nich pozerala minimálne. A na brucho jej ani nepozrela. Ako keby sa bála, že čo i len pohľadom sa jej zrazu nafúkne a všetci budú vedieť, že jej dcéra je tehotná.

V noci, nemohla spať a manželovi ešte nič nepovedala. Išla si do kuchyne po pohár vody a Klára mala v izbe pootvorené dvere. Vošla potichu dovnútra a pozerala ako jej dcéra spí. Mala v posteli svojho obľúbeného plýšáka ešte z detstva. Pohladkala ju jemne po vlasoch. „Čo si to len urobila? Už nie si dieťa a cesta späť nie je. Ani nevieš akú chybu si urobila. Mala si zostať v tom bezstarostnom svete čo najdlhšie. Nie, teraz musíš rýchlo dospieť a pretrpieť si také veci o ktorých sa ti ani nesnívalo.“ Rozplakala sa a nevedela ako to bude ďalej. Neochránila ju, zlyhala aj ona ako matka...

Bolo už chladnejšie, dni začínali byť kratšie a počasie čoraz viac uplakané. Ona sa snažila plakať čo najmenej, aj keď začínala byť čoraz viac náladová. Vedela, že keď plače, škodí to nielen jej ale aj niekomu inému. Tomu malému čo rastie pod jej srdcom. Ale stále mala divný pocit. Síce niekedy cítila trochu pohyby v sebe, ale nepociťovala žiadnu radosť. Vôbec sa netešila, mala skôr veľký strach. Musela chodiť na kontroly k doktorke a nebolo jej zatiaľ vidieť brucho, tak ostatné ženy čo čakali s ňou v čakárni vôbec netušili prečo tam sedí aj ona. Ale časom to zistia, tak ako všetci v okolí a ona si bude musieť zvyknúť na pohľady a šuškanie v jej prítomnosti. Ale musí to vydržať a je presvedčená, že sa rozhodla aj s Lukášom správne. Na ruke mala prstienok od neho a prinášal jej silu, keď nemohla byť s ním. Mala ešte stále v hlave ako boli u Lukáša cez víkend.
Prvýkrát videla kde žije a kde vyrastal. Nebolo to také veľké mesto ako to v ktorom žije ona, ale pekné. Jeho rodičia ju privítali s úsmevom, aj Lukášov brat, ale to ešte netušili čo im chcú oznámiť. Povedali im to až na druhý deň. Bála sa ešte viac ako keď to vravela vlastným rodičom. Lukáš pôsobil síce silno, ale ona na ňom videla, že sa tak isto bojí. Mala pocit, že v ich rodine si dobre vychádzajú, jeho mama bola usmievavá a jeho otec síce tichší ale milý. Boli to dobrý ľudia a ona mala zrazu pocit, že im veľmi ublížila svojou prítomnosťou. Bála sa ich reakcie, že budú na ňu kričať a nesúhlasiť s ich rozhodnutím.... Jeho rodičia to zobrali inak ako jej. Boli prekvapení, veď ktorý rodič by nebol, ale nekričali. Jej mama jej povedala vetu, na ktorú musí stále myslieť. „Zlatko, si si vedomá, že to najťažšie ťa ešte len čaká? Moc skoro si sa rozhodla dospieť, ale za vaše rozhodnutia si budete niesť zodpovednosť len vy dvaja. Mne nepomôže keď budem na vás kričať, musíme ten problém vyriešiť.“ Lukášovi povedala, že je jej syn a ona ako prvoradé chce, aby bol spokojný on. Ale plakala a to Kláru veľmi bolelo. Nekričala na nich, nenadávala im, len plakala a vravela o tom, ako veľmi to budú mať ťažké.

Odkedy to povedal doma, je to iné. Rodičia sa s ním bavia minimálne, ako keby si nemali čo povedať a brat sa ho len stále niečo vypytuje. On nemá chuť niečo vysvetľovať. Kláru miluje, to rodičom aj povedal, keď jej dával pred nimi zásnubný prstienok. Ale keď sa boli aj s Klárou prejsť, stretli ju. Čakal, že mu urobí nejakú scénu, prezradí Kláre, že mal popri nej aj priateľku s ktorou chodil vyše troch rokov. Ale prekvapila ho, pozdravila ho a išla ďalej. Ale on videl v jej očiach bolesť a nenávisť. Keď sa dozvie, že sa s Klárou vezmú, netuší ako bude reagovať. Nechce aby niečo Kláre povedala, lebo by všetko pokazila. On už toho pokazil dosť a nechcel aby kvôli nemu ešte niekto trpel.
Ale to mi neovplyvníme vždy. Každý z nás už niekomu v živote ublížil. Ubližovať a milovať majú k sebe až moc blízko.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu