„Život nie je rozprávka s dobrým koncom.“

11)

Sedeli tam spolu, Klára s Veronikou nemali zrazu slov. Obom bolo hrozne, že nespoznali, že sa s ich kamarátkou niečo deje. Netušili o čo ide, čo jej je a prečo tak veľmi plače. Ale stačilo im, keď ju videli, ako sa trápi a nechceli, aby to pokračovalo. Klára sa zdvihla a išla do kuchyne za jej mamou. Vedeli, že by im nepomohlo, keby na to Júliina mama prišla. Práve vybaľovala nákup, ktorý priniesla. „Júlia sa určite potešila, že? Aspoň nie je celý deň sama, keď ja mám v práci toho teraz veľa. Nechám vás v pokoji sa porozprávať, idem do pracovne si robiť veci do práce.“ A zatvorila sa do izby.
Júlia sa trochu upokojila a nevedela, čo im povedať. „Sme tvoje kamarátky, nechceme, aby si plakala. Ak ťa čokoľvek trápi, môžeš nám to povedať. Toto som ti už povedala predtým, že aj o druhej ráno môžeš u mňa zazvoniť.“ Povedala jej Klára a bolelo ju, keď sa pozrela do tých uplakaných očí, ktoré boli predtým plné smiechu. „Ja vás nechcem otravovať. Myslela som si, že to zvládnem sama. Vlaste, na všetko som sama.“ Povedala po tichu Júlia. Ešte stále to nevedela zo seba poriadne dostať. „Čo sa deje? Nevedeli sme, že ťa niečo trápi.“ Opýtala sa jej Veronika a bolo to tak. Netušila, čo prežíva, nechápala to. „Ja neviem čo sa stalo, ale zrazu som zostala tak sama. A všetko keď sa dalo dokopy... Neviem to vysvetliť, ale ja nechcem už plakať... Zničil ma....“ Túto vetu mala v hlave stále a všetky vedeli o koho ide. „Jednoducho som sa naučila, že život nie je rozprávka s dobrým koncom. Teda aspoň pre mňa....“ Boli u nej dlho, rozprávali sa a snažili sa ju počúvať. Síce mali na neho názor, že je to idiot, ale Júlia to musela zo seba dostať von. Nečakali, že by tak tým trpela. Nebolo to len kvôli chalanovi. Júlia kládla na seba vysoké nároky vo všetkom a doma to tiež nemá ideálne. Veľa schudla a jej rodičia si to ani poriadne nevšimli. Odchádzali od nej až po tme a sľúbili jej, že na druhý deň za ňou zas prídu.
„Nemôžeme ju nechávať samú. To je to najhoršie pre ňu. Neviem presne čo jej je, ale ja verím, že sa z toho dostane.“ Povedala Veronika a nechcela aby jej kamarátka tak trpela.
Júlia si doma zas ľahla, ale neplakala. Rozmýšľala nad tým všetkým a nevedela ako ďalej. Má síce Kláru s Veronikou, ktoré má veľmi rada, ale koľko toho ešte znesie a vydrží?
Nechýbalo veľa a skončila by to. Našla by ju mama a jej kamarátky a nikto by netušil prečo to urobila. Nechápali by to....Veď bola taká veselá....Ale len podľa nich. Nikto netušil ako veľmi trpí vo svojom vnútri. Aká je strašne sama a mala pocit, že zlyhala, že ju nikto nemá rád a nevšíma si ju.

„Lukáš, poď sem, už ide ten film!“ Skríkla na neho z obývačky. On si vo svojej izbe ešte vybaľoval veci z internátu. Mali naplánovaný večer u neho doma s nejakým filmom. Zas. Ona to považovala za vrchol romantiky. Jeho to na začiatku tiež bavilo, pozerávať spolu nejaký dobrý film, mali pokoj a boli osamote. Ale už mal toho po krk, ale urobil to pre ňu, keď videl, že sa na to teší. Sadol si k nej pred telku a začal nejaký romantický film. Ona sa k nemu pritúlila. „Ľúbim ťa.“ Povedala mu a ani nečakala na jeho odpoveď. „Aaaa, už to ide.“ Lukáš zrazu nevedel, čo by jej povedal, keby čakala na odpoveď. Ľúbi ju ešte, alebo si to nahovára zo zvyku? Ktorú z nich ľúbi naozaj a ktoré z toho je iné.... Film vôbec nevnímal a nevedel ako z toho začarovaného kruhu. Spôsobil si to sám, ale nevedel sa vzdať toho, ako býval s Klárou. Boli spolu každý deň a on bol vtedy šťastný. Stále niečo robili, rozprávali sa a ona sa tak krásne smiala. Zrazu si predstavil tú jej vysmiatu tvár a rozbúchalo sa mu srdce. Mobil, čo mal položený ďalej na stolíku mu zazvonil. Niekto ho prezvonil a on vedel kto to asi tak bol... Na Kláru mal iné zvonenie ako na ostatných. „Miláčik, kto to bol??“ „Ako to mám vedieť, keď som sa ešte na ten mobil nepozrel?“ odpovedal jej a zdvihol sa. Pozrel sa na mobil a videl, že to bola Klára. „Je to spolužiak, mal ma prezvoniť, aby som nezabudol mu doniesť niečo na intrák.“ Lukáš si išiel pre minerálku do kuchyne a jeho priateľka zatiaľ rýchlo vzala do rúk jeho mobil a pozrela si neprijatý hovor. Spoznala na ňom, že jej nevravel pravdu. Našla neprijatý hovor a meno Klára.... Žiaden chalan. Rýchlo si opísala jej číslo do svojho mobilu a sadla si na svoje miesto, kde sedela predtým. Ešte nevedela, na čo jej to bude, ale pre istotu. Nevedela, či ju podvádza s niekým, alebo je to len nejaká pipka, čo ho otravuje. Ale plánovala zistiť to.

Bolo už teplo a leto sa hlásilo k slovu. V škole bolo toho viac, lebo bolo treba uzatvoriť známky a poopravovať čo sa dalo. Lukáš robil posledné skúšky a tešil sa, keď to bude mať za sebou. Ale aj tak si našli s Klárou každý deň aspoň chvíľku čas, aby boli spolu. Keď mal tesne pred nejakou skúškou, snažila sa mu pomáhať a skúšala ho z toho čo potreboval. Veď aj jej sa to niekedy zíde, keď bude robiť prijímačky na vysokú. Dokonca ich videla spolu aj jej mama, bolo jej už divné, kde Klára chodí a prečo sa vždy vráti domov s úsmevom.
Veronika s Petrom už nerobili tajnosti ani v triede a Veronika ešte nebola tak šťastná. Bol to jej kamarát a láska zároveň. Nikto ju nepoznal tak ako on. Veď boli dlho kamarátmi a vždy si mali čo povedať. Až sama neverila, že to môže byť tak pekné. Plánovali spolu, ako si užijú celé leto. Pre ňu bolo hlavné, aby boli spolu.
Júlia sa cítila stále sama, plakávala, ale kamarátky mala pri sebe. Snažili sa ju presvedčiť, že im neprekáža, keď sa potrebuje vyrozprávať, alebo vyplakať. Len aby to dostala všetko von. Bola veľmi vďačná za to, že sú pri nej a pomohlo jej to. Plakávala stále a nepribrala, ale boli chvíľky, keď sa zasmiala. A všetky si priali, aby ich bolo čoraz viac. Čakala na autobus domov a počúvala hudbu. Hrali jej zas pomalé pesničky. Júlia vedela ,že by ich počúvať nemala, lebo ešte viac prehlbujú tie jej depky, ale aspoň nič nevnímala, len hudbu. Pozerala pred seba a nevšímala si okolie. Zrazu ju niekto zozadu naľakal. Bol to on. „Ahoj, koho to tu nevidím?“ Bol sám a jej bolo jasné, prečo sa jej prihovoril. Rozprávali sa spolu, ale ona túžila po jedinom. „Vypadni!!! Chcem mať pokoj a kľud, aj tak, keby si tu mal kamarátov, ani si ma nevšimneš!“ Toto boli jej jediné myšlienky. Rozprával o maturách a ako sa chystá na vysokú a jej sa ani neopýtal ako sa má ona. Zrazu v diaľke uvidel kamošov. „Ja už idem, som rád, že sme pokecali.“ „Pokecal si si iba ty!“ Pomyslela si Júlia a zas si pustila hudbu. Videla ho, ako sa zdraví s kamošmi a niečo sa smejú. Vyhŕkli jej zas slzy. „Som pre teba vzduch... A vždy aj budem.“ Ale utrela si rýchlo slzy, lebo vedela, že sa to kvôli nemu neoplatí. On ani netušil čo ona prežíva. Vždy to tak bolo, že videl hlavne seba a zábavu. A ona bola tá komplikovaná a smutná. Nastúpila do autobusu a jeho a myšlienky na to všetko sa snažila nechať vonku.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu