Volajte si ho Boh, Allah alebo ako chcete. Spoznať sa ho dá rôznymi cestami. Najprv sa s vami zoznamuje nesmelo, cez iných, potom čaká kedy sa s ním budete chcieť bližšie spoznať vy. Zo začiatku je to nesmelé, obchádzate sa, sem tam sa stretneme zblízka a uhnete pohľadom. Nesmelo sa oťukávate a potom to príde, spoznávate sa, začínate sa vídať každodenne niekoľkokrát, niekedy máte až pocit, že vás prenasleduje, ale on je vždy pri vás, aj keď si myslíte, že nie je. Budujete priateľstvo, učíte sa rešpektovať sa, vlastne len vy sa učíte rešpektovať jeho. On vás to totiž donúti. Najprv sa rozprávate nesmelo, vykáte si, nevynechávaš oslovenia, držíš sa predpisov a pravidiel. A potom si podídete do súkromia a všetky pravidlá sa zboria. Ste už len dvaja a nikto vás nepočuje a nevidí. Uťahujete si zo seba, spoznávaš ho, on teba nemusí, on ťa už pozná.
Uvedomuješ si, že ťa má celkom rád a obľúbiš si ho. Sem-tam ti pomôže v najhoršom, inokedy chce vidieť, že si dokážeš pomôcť aj sám. Ale to k tomu patrí.
Čo ťa najviac zarazí je jeho sarkazmus a irónia. Kamarát mi raz povedal: „Irónia je boží dar na bôl sveta.“ Voloďa mal možno pravdu, ale odkedy mi to povedal začal som si to všímať aj na ňom. A zistil som, že On je sarkazmoholik. Týždne sa neozýva, len posiela odkazy, hľadáš riešenie na situáciu, prosíš ho a on nič, mlčí. A o minútu na to otvoríš stránku v knižke, kde je napísané presne to čo si prežil. Proste má rád iróniu. A keď sa ho opýtaš či to urobil naschvál odpovie nie. A nebol to náhodu sarkazmus sa pýtam? Niééééé . No prosím. Aký dôkaz ešte potrebujete? Je to vtipálek. Ale uťahuje si z vás len keď si to môže dovoliť. Napríklad, keď ste s dievčaťom, ktoré máte radi a aj ona vás, ale nevieš čo robiť. Alebo keď sa snažíš spraviť dojem. Proste si spraví srandu. Nevieš či si máš na obed dať kuracie soté s ryžou alebo rezeň s hranolkami. Konečne sa rozhodneš prídeš k okienku a povieš: „Kuracie soté s ryžou.“ A čašníčka ti odpovedá: „Bohužiaľ ryžu nemáme. Môže byť s hranolkami?“ Ta neporazí ťa? Cúvaš si s autom v dobrej nálade, pozeráš dozadu, nikde nič a zrazu hrozný zvuk. Vystúpiš a zistíš, že tam bol odrezaný stĺpik, ktorý trčal možno 10 cm zo zeme. Autu sa nič nestalo, len si kus šuchol výfuk, ale vystrašilo ťa akoby buchla bomba vedľa teba. Veď to auto ani nie je tvoje. Keby tam bolo niečo iné? Ale veď to by si bol videl. Taká náhoda. No vôbec to nebola náhoda. Vynadáš mu aby sklapol a prestal sa smiať a ideš ďalej.
Mnohí hovoria, že Biblia je vážna kniha, ale ešte aj v nej je poznať znaky sarkazmu. Väčšinou je tam Boh ako ten čo trestá a žehná, ale nájdeme tam aj skryté časti plné skrytého vtipu. Kniha Tobiáš je toho asi najlepším príkladom. Anjel Rafael odpovedá na otázku Tobita, „kto si?“ takto: "Ja som Azariáš, syn veľkého Ananiáša z tvojich bratov." Čo je na tom čudné si poviete. Anjel predstiera, že ním nie je aby ho nespoznali a predstavil sa vymysleným menom. Lenže počkať. Po hebrejsky to bolo písané. A tam meno Azariáš znamená Pomocník. A niekde sa miesto Ananiáša uvádza aj meno Chananiáš, čiže syn veľkého zľutovníka. Oni tomu rozumeli a predsa nevedeli, že si z nich niekto robí takú srandu. Možno vedeli, že si z nich robí jeleňa, ale nechali to tak, veď nech si vyberá iné meno, vtedy to bolo bežné. To sa čudujem, že im hneď neťuklo. Pomocník a ešte k tomu syn Veľkého zľutovníka.
On vie odpovede na všetky otázky. Spýtajte sa ho hocičo a on bude odpovedať otázkou. Aj keby si len chcel vedieť koľko je hodín, opýta sa: „A načo ti to bude?“ Hoci sa vám vybil mobil a neskoro ste z inťáku vyrazili na vlak, on si z vás bude aj uťahovať. Síce zariadi aby vlak meškal presne koľko potrebujete, ale čas nepovie. Cítite sa pri ňom ozaj bezpečne, lebo viete, že je všemocný, ale pritom často aj trápne. Veď on vie všetko a vy nič. A keď vám začne niečo vysvetľovať tak to aj tak nepochopíte. A on si len povzdychne a povie: „Raz je to už len tak, ľudia nemôžu pre svoju obmedzenosť na tomto svete pochopiť všetko.“ Ale pýtať sa môžeš. „Ako vidíš ty čas?,“ a on ti to začne tak vysvetľovať, že si myslíš, že konečne pochopíš. Počúvajte: „Je to ako keď opekáte na ohni s kamošmi. Zoberieš si ražeň, nastokneš plátok zemiaka, krúžok cibuľky, slaninku, paradajku. No a ty vidíš čas takto, pekne ako išlo celé v slede za sebou. Akoby som ti ražeň ukázal zboku. Vidíš poradie a vieš čo bolo skôr a čo potom. No a ja to vidím tak.“ Otočí ku mne ražeň tak, že vidím len veľký kus mäsa na konci. „Ale veď ja vidím len to mäso!“, nechápavo mu to vyčítam. „Ty hej, ale ja vidím všetko a cez všetko a všetko vidím naraz. Je to zložité však?“, smeje sa a mne neostáva nič iné len pozerať ako blbý. Nechápem ani princíp, síce možno ho chápem, ale predsa nie. Celé je to nepochopiteľné.
No proste môj život je jedna veľká zábava. Zabávame sa navzájom, štveme sa navzájom, ale proste irónia je soľou ubolených a sarkazmus zábavkou vyvolených. A verte mi, že mu ešte budete nadávať, ak ho spoznáte, ale stále pri tom budete mať úsmev v duši, lebo pochopíte, že to bolo nepodstatné, ale vy nepodstatný nie ste, veď ste partia. Snažíte sa uťahovať zo seba navzájom, len aby vás potom neomrzel stav 1:1 000 000. A keď vám povie, že aj tú jednu srandu vám dovolil on, tak je to ozaj na poriadny rehot.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár