„Kopačky?!“ donieslo sa z opačného konca ulice, kde však už nestála žiadna zmrzlináreň a tak chúďatká deti z toho nič nevyťažili.
„Jasná vec!“ zaškerila som sa na Kuba, ktorý sa nie práve najohľaduplnejšie predieral pomedzi masu ľudí sfanatizovaných sobotňajšími nákupmi.
„Ukáž,“ ťahal mi tašku z rúk. „Ja neverím! Ty si ich vážne kúpila!!!“ A rozrehotal sa uprostred chodníka, až jedna babka začala podozrivo poškuľovať k telefónnym búdkam, akoby zvažovala, či by nebolo múdre zavolať na psychiatriu alebo aspoň linku detskej dôvery. Ani som sa jej veľmi nečudovala. Totiž, viete, Kubov smiech je úplne fascinujúci. Zakloní sa dozadu, akoby sa práve chystal urobiť mostík zhora, a celý sa periodicky natriasa, pričom vydáva zvuky podobné trúbeniu mutujúceho slona.
„Na tom nie je nič smiešne!“ nazlostene som dupla nohou.
„Ja viem… ja viem… ty to myslíš… vážne…“ šepkal pomedzi jednotlivé záchvaty.
„Ak si nepamätáš, sľúbil si mi, že mi s tým pomôžeš,“ prebodla som ho tým najostrejším pohľadom, až som sa čudovala, že mu nezačala zo zasiahnutého miesta medzi očami striekať krv.
„Veď… veď hej,“ ešte stále predychával posledný záchvat. „Ale chápeš…“
„Nie, nechápem!“ skočila som mu do reči. „Nechápem, prečo si nemôžeme aj my vytvoriť futbalové družstvo! Nechápem, prečo nemôžeme hrať školskú ligu! Nechápem, načo je potom komu demokracia, keď my, ženy, sme tak očividne diskriminované!!!“
Skúmavo som si ho premeriavala. Vyzeral zaskočený mojim vrcholným prejavom, na ktorý som bola právom hrdá. Ale, pravdaže, iba vyzeral. Lebo vzápätí sa začal nebezpečne zakláňať dozadu a frekvencia otrasov sa závratnou rýchlosťou zvyšovala. Moje zlovestné vrčanie bolo vzápätí beznádejne prehlušené hromovým zatrúbením. Už spomínaná babka hodila štyri plné nákupné tašky, kabelku aj paličku, o ktorú sa opierala, na zem a so smrťou v očiach šprintovala k najbližšiemu telefónu, pričom jej kvietkovaná šatka skĺzla z hlavy a dlhé biele vlasy romanticky viali v teplom letnom vánku.
Vytrhla som mu z rúk LIDL tašku, schmatla ho za rukáv jeho najobľúbenejšieho trička (pôvodne bolo čisto biele, ale on si ho najprv zafarbil načerveno a potom si naňho nakreslil Supermana, ktorému obliekol tričko s Chuckom Norrisom, avšak keby mi tú nesmierne hlbokú myšlienku sám nevysvetlil, asi by som si myslela, že sa stal ďalším nádejným Pokémon-maniakom) a ťahala preč. Ktovie, koho proti nám tá sympatická starká poštve…
Keď sme konečne dobehli k nášmu sídlisku, usadila som ho na najbližšiu lavičku a čakala, kým sa upokojí a bude s ním normálna reč. To však nie je vôbec také jednoduché, ako sa zdá, pretože ešte počas procesu normalizovania ho chytia minimálne ďalšie štyri záchvaty. A tak som tam stála a stála a zrazu som si uvedomila, že ma z niečoho veľmi bolí hlava.
No jasné! Hip-hop!!!
V momente som si zapchala uši a prižmúrenými očami som znechutene hľadela na basketbalové ihrisko, kde sa beztrestne predvádzali takzvaní tanečníci. Akože, nič proti chalanom, tí sú namakaní, to sa musí uznať. Úprimne obdivujem všetky tie premety, saltá a ďalšie veci, ktoré ani neviem, ako sa volajú.
Čo ma však vrcholne vytáča, tak to sú predstaviteľky nášho pohlavia. Hanbím sa za ne. Nejde len o to, ako sa tam úboho natriasajú a snažia sa pôsobiť dôležito, keď si obujú gigantické biele topánky, ukazujú svetu čiarku na zadku a nahodia výraz: „Fúj, smrdíš!“. Štve ma to ostatné, to, čo robia s chalanmi po nociach a tak. Veci, o ktorých by sa nemalo rozprávať, a predsa sa rozpráva.
Najmä v súvislosti s Nitou a Ritou, ktoré sa v skutočnosti volajú Anita Vaňová a Róberta Nikitová, ale odkedy pred troma rokmi predviedli na biológii laboratórne cvičenie, ktorým verejne dokázali svoju príbuznosť ako jednovaječné dvojičky (nepýtajte sa ma, ako sa im to podarilo), je trestné volať ich inak ako Nita a Rita Rytmové. A chúďa naša milá triedna musí pre ne tlačiť špeciálne vysvedčenia, aby proti nej nespísali petíciu alebo na ňu nepoštvali rozzúrené orangutany, keďže Nitin otec je riaditeľ v ZOO.
No ale späť k veci. Obe sú zaryté hip-hoperky a obe už mali viac chalanov, než všetky ostatné dievčatá z našej triedy dokopy. A čo s nimi robia po nociach nie je žiadne tajomstvo, pretože Aďa s Táňou, ktoré sedia pred nimi a musia dennodenne počúvať ich hádky o tom, ktorý chalan to vie urobiť najlepšie, nám všetko poctivo referujú.
A keď si spomeniem, že ešte pred niekoľkými rokmi som bola Anitina (pardon, Nitina) najlepšia kamoška, dostávam závrat a vzápätí mi jej príde strašne ľúto. Aj keď vyzerá byť šťastná, zatiaľ čo ja sedím v lavici s najväčším bifľošom na celej škole, ktorému chutí jeho sopeľ a zároveň je stále hladný (čudujem sa, že mu to ešte nerozožralo sliznicu žalúdka, keď mne už len z toho pohľadu navierajú žalúdočné vredy), mojím jediným priateľom ostala futbalová lopta (ktorú som raz pri nepodarenom pokuse prekonať brata v koníčkoch odkopla k susedovi a ten ju nemilosrdne prepichol) a pyramídkový opasok sa mi predvčerom roztrhol (teraz nosím žltý s motýlikmi, čo vyzerá dosť zvláštne v kombinácii s čiernymi nohavicami preplnenými zicherkami, odznačikmi a nášivkami a čiernym tričkom s logom Green Day). Pretože Anita bola skvelé dievča, to len tí ostatní z nej urobili povrchnú, nafúkanú a skazenú Nitu. Ach, jaj...
„Gabča? Si tu?“ Kubov hlas ma prebral zo zamyslenia.
„Nie, ako by som tu mohla byť, keď tu stojím?“ spýtala som sa nevinne. Kubo prevrátil očami a uškrnul sa.
„Tak ako s tým futbalom? Už si si to premyslel?“ bojovne som si založila ruky vbok.
„Ty nedáš pokoj,“ vzdychol si.
„Ale veď vieš, že na to máme, videl si nás hrať už veľakrát,“ presviedčala som ho.
„Pravdu povediac, potrebovala by si ešte niekoho,“ povedal.
„Ako to myslíš – niekoho?“ nechápala som.
„Ty si veľmi dobrá a ostatné dievčatá, no, ujdú, ale potrebuješ niekoho ako ty, čo by vedel viesť loptu, tvoriť akcie a strieľať góly, pretože sama toho veľa nenarobíš a nebudeš vládať toľko behať,“ vysvetľoval Kubo.
Zamyslela som sa. V kútiku srdca som vedela, že má pravdu. Vedela som, že sa rozhodne nestaneme majsterkami sveta. Ale tu išlo o to, vyskúšať si to. Chodiť na zápasy a zažiť tú skvelú atmosféru, keď vás ľudia povzbudzujú a vy sa rútite na bránku a strieľate gól, pravý „angličák“. A mať oblečené dresy a obuté štucky, viete, to sú tie vysoké ponožky. Nemôžu mi vziať môj sen! Nie teraz, keď som už tak blízko!
„Ty sa netráp, ja niekoho zoženiem,“ vyhlásila som. „Ale aj keby nie, prosím, chcem dostať aspoň šancu. Dievčatá majú futbal rady a ja som im už sľúbila, že budeme hrať. Kubo, prosím.“
Hľadel na mňa hádam celú večnosť tými svojimi veľkými sivozelenými očami, za ktorými sa skrývalo množstvo mne neznámych myšlienok. Nechystal sa smiať, čo bolo dobrým znamením. Veľmi dobrým.
„Tak fajn, vybavím to,“ povedal nakoniec a na spečatenie svojho sľubu mi podal ruku. Triasla som mu ňou a srdce sa mi rozbúchalo. Asi od šťastia.
„Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďaku...“
„Stačí, nemusíš sa tu uďakovať na smrť,“ usmieval sa. „Poď si radšej zakopať. Aspoň vyskúšaš kopačky.“
„OK, idem sa prezuť, skoč zatiaľ po loptu.“
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár