Ale poďme pekne od začiatku. Cesta do Ameriky bola ako každá iná cesta, ktorú sme s M podnikali, akurát, že sme leteli dlhšie ako obvykle. Všetko bolo priam ideálne, cez kontrolu sme prešli ani nevieme ako, počasie nám prialo tiež a hneď na letisku sme mali vybavený odvoz až priamo na miesto určenia. Mohli sme tušiť, že keď nám všetko tak pekne vychádza tak niekde bude zrada, no myslím, že sme si to ani nechceli pripustiť až do chvíle kým sa ta zrada nezačala odhaľovať. Náš odvoz nás viezol po všelijakých bludných cestičkách až na miesto kde sme mali stráviť nasledujúce dva mesiace. Viezol nás do odľahlého detského tábora uprostred ničoho. Náš prvý dojem, aj napriek tomu, že sme vedeli, že ideme to tábora, bol šok. Nečakali sme, že to bude tak ďaleko od akejkoľvek civilizácie a tak hlboko v lete. Mala som pocit akoby som prišla do školy v prírode.
Po počiatočných rozpakoch zo situácie kde sme prišli a po konzultácii s našimi manažérmi sme si mysleli, že to už bude v poriadku. Opäť zlá dedukcia. Veď nie nadarmo sa hovorí, že keď sa darí tak sa darí. Najväčšie prekvapenie nás ešte len čakalo... naše ubytovanie. Ani neviem k čomu by som mala tie „domčeky“ prirovnať. Predstavte si letné horské chatky a potom si predstavte ešte niečo horšie. Nejako tak to tam vyzeralo. Kartónové steny, ktoré držala pokope lepiaca páska, dve železné postele s matracom, dve skrinky a smrad na odpadnutie. Kým sme to vyvetrali polovica mesiaca bola fuč. Nikdy som si nemyslela, že práve Amerika na mňa urobí takýto prvý dojem. Naozaj to zo začiatku vyzeralo tak, že sa otočíme na päte a odídeme preč. Veď kto b už chcel bývať v takom chlieve. No je pravda, že Slováci naozaj nie sú vyberaví národ a zvyknú si skoro na všetko.
Po príchode do kuchyne, ktorá bola naším pracoviskom sme sa zoznámili so všetkými Slovákmi, ktorí tu už boli. Bolo nás tam naozaj veľa a naše najlepšie leto sa pomaly ale isto stávalo naším najpracovnejším letom. Kuchyňa sa stala nie len naším pracoviskom ale aj centrom diania a najväčšej zábavy, keďže sme v nej trávili jedenásť hodín denne. Keď tak nad tým uvažujem bolo to neuveriteľné a nechápem ako je možné, že nám z toho nepreskočilo. Hoci niektoré profesne deformácie tam boli a aj sú doteraz. Celé naše leto sa točilo okolo kuchyne a ak sa aj výnimočne netočilo tak sme o kuchyni rozprávali. Po práci sme riešili problémy, ktoré v nej máme, počas voľna sme riešili ako je dobre, že nemusíme ísť do práce a čo asi teraz robia ľudia, ktorí v práci sú a dokonca aj po skončení práce a na dovolenke sme sa smiali s toho čo by sme asi tak robili kebyže sme teraz v práci.
Práca v kuchyni nám vzala veľa. Vzala nám kopec voľného času, ktorý sme mohli tráviť inak, vzala nám spánok keď sme museli vstávať na rannú šichtu o šiestej, vzala nám energiu keď sme museli plniť nezmyselné úlohy manažérov, ktorých tam bolo strašne veľa a vôbec sa nevedeli dohodnúť, vzala nám zdravie, pretože po štyroch hodinách krájania som si necítila ruku...
a mohla by som takto toho menovať ešte veľa, no sú veci, ktoré nám nedokázal zobrať nikto, ani práca a ani manažéri nech sa snažili ako chceli a to že sa snažili o tom niet pochýb. Nikdy nám nezobrali náš humor, ktorým sme sršali aj po troch hodinách stáleho umývania riadu, nezobrali nám náš tanečný krok keď sme veselo odchádzali po službe alebo keď sme si pri práci chceli tancovať, nezobrali nám našu ochotu pomôcť jeden druhému a naše priateľstvá, ktoré nás tam držali pokope. Aj keď sme boli jeden na druhého nahnevaný stále sme sa na seba mohli spoľahnúť, jeden druhého podporiť a ak nič iného mohli sme sa spoločne zašiť a nepracovať.
Počas pobytu v campe sme aspoň polovica z nás prišli na to aký sme. Niekto v sebe odhalil, že by už nikdy nemohol byť niekde takto izolovaný od civilizácie, pretože mu z toho pomaly ale isto začínalo preskakovať a my ostatní sme ho chtiac nechtiac museli tolerovať. Iný sa zase v tomto prírodnom svete doslova našli. S tichého chlapca sa stal rečník a s ľudí, s ktorými by som sa asi bežne do reči nedala, sa stali priatelia, ktorí mi teraz chýbajú najviac. Camp v nás odhalil naše vnútorné ja, ktoré v nás kdesi boli a teraz vyšli na povrch, pretože nie je možné byť s niekým skoro dvadsaťštyri hodín a pretvarovať sa.
Ako tu tak sedím, čítam si čo som napísala a premietam si v hlave celé leto, môžem povedať, že aj keď toto nebolo moje prvé leto strávené v zahraničí, mám pocit akoby bolo. Mám pocit akoby to bolo úplne iné leto ako všetky doteraz. Akoby mi práve toto leto pomohlo pochopiť kto naozaj som, prinajmenšom mi ukázalo kto nie som. Pomohlo mi odhaliť moje vnútorne ja, presvedčilo ma o tom, že nech si myslím čo chcem a nech sa snažím ako chcem život je veľmi vrtkavý a krátky nato aby hral stále podľa našich pravidiel. Občas má v rukáve skrytého nejedného žolíka a my ani len netušíme kedy ho použije, no môžem vám s vlastnej skúsenosti povedať, že keď sa život rozhodne toho žolíka použiť budete to vedieť. Svet sa vám otočí o milión stupňov a to čo vám bolo známe sa stane neznámym, to čomu ste rozumeli bude niečo úplne cudzie a to po čom ste túžili pre vás stratí akúkoľvek hodnotu. Možno budete chvíľu aj stratený a zmätený kým vám dôjde čo sa deje ale možno práve to človek potrebuje aby sa nakopol a začal viesť svoj život po ceste, ktorou chce aby sa uberal.
Takže s odstupom pár týždňov môžem povedať, že v agentúre neboli celkom vedľa keď tvrdili, že to bude naše najlepšie leto, pretože pre mňa to bolo bezpochyby minimálne najzaujímavejšie leto aké som doteraz zažila a som rada, že som mala tú možnosť tam byť...
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
phantasia
14. 10.októbra 2014 22:25
predposledný odstavec som si odžila v zahraničí aj ja kým človek nezažije niečo také, netuší, kým naozaj je.
Napíš svoj komentár