Pred pár rokmi som bol obyčajný chalan, ktorého mala gravitácia radšej ako ostatných... Vždy som bol presvedčený, že to ako žijem je správny a taktiež jediný možný spôsob. Hanblivý, dosť NEcieľavedomý, môj rebríček hodnôt vlastne asi ani neexistoval ... Jasné, mal som kamošov v škole, aj okolo seba a znamenali pre mňa naozaj veľa, ale neviem či som si ich dokázal vždy vážiť... Samozrejme musím uznať, že som bol decko, tak čo sa odo mňa dalo čakať? ...
Radikálna zmena nastala asi pred troma rokmi... Zaľúbil som sa... Bola to moja prvá láska a doteraz aj jediná skutočná... Sám som tomu spočiatku neveril, ale vtedy sa moja životná cesta zmenila. nepovedal by som, že o 180 stupňov, skôr o tých 90, nebol som predsa úplne na dne ... Postupne som si začal uvedomovať, že sa môj život mení a chcel som aby sa menil.... Všetko kvôli tej jedinej osobe. A potom prišlo to, o čom asi sníva každý kto na tomto svete "skutočne" žije... "Ľúbim ťa" - tieto slová, ktoré som počul, vo mne vyvolali niečo prekrásne... Bola to prvá chvíľa v mojom živote, kedy som bol skutočne ÚPLNE šťastný... Môj najkrajší splnený sen - láska... Odvtedy bolo tých "chvíľ splnených snov" naozaj veľa...
Láska síce nevydržala večne, ale povzbudený tým, že už som pre niekoho skutočne znamenal tak veľa, začal som prehodnocovať svoj doterajší život - výzor, správanie, návyky, hodnoty... Priatelia sa pre mňa stali najdôležitejšími ľuďmi v mojom živote, začal som si ich vážiť oveľa viac ako dovtedy a nikdy na nich nedám dopustiť. Mne môžu ubližovať, ale spravia niečo im - ja tam budem a zasiahnem...
Rozhodol som sa, že skúsim začať športovať - začal som futbalom, trénoval som, behal som, hrával s kamošmi a zlepšoval som sa... Mal som túžbu hrať za našu obec, čo sa mi ale nesplnilo a v konečnom dôsledku som za to vďačný. Našiel som niečo iné, šport/umenie presunu z bodu A do bodu B prostredníctvom prekonávania prekážok - Le Parkour... Zo začiatku som ho síce bral ako frajerinu, chcel som sa predvádzať pred kamošmi... To ma ale rýchlo omrzelo. Parkour ma začal meniť, naučil ma sústrediť sa na jedinú činnosť - niekedy som si totiž dával aj 3-hodinové tréningy, na ktorých nikto okrem mňa nebol. Postupom času som si začal všímať, že moje okolie vnímam inak, začal som vidieť cestu, tam kde som ju predtým nevidel, nabral som kondíciu... Prišli prvé JAMy = stretnutia parkouristov, kde som sa zoznámil s ostatnými parkouristami a postupne som s nimi začal trénovať. Dnes patrím do najväčšej parkourovej skupiny v Banskej Bystrici - SV_Gravity a z tých parkouristov sa stali moji priatelia a "učitelia"... My sme si vlastne učiteľmi navzájom. Už to nebol len presun z bodu A do bodu B, ale aj stal sa z neho šport, v ktorom niet víťazov ani porazených, v ktorom človek zápasí sám so sebou - svojim najsilnejším súperom. Na rozdiel od futbalu, tu ti nikto "nenadáva" pre chybu, tu si za chyby platíš sám a ostatní ti iba pomáhajú...
Všetko to mi pomohlo v splnení ďalších snov... Naučil som sa, že ľudské telo nemá hranice, pokiaľ ich človek dokáže prekonávať s rozvahou. Keď letíte, alebo padáte, nemyslíte na nič, je to pocit úplnej slobody. Navyše som sa naučil množstvo zaujímavých pohybov vaultov a flipov...
Raz večer som videl padať hviezdu a rozmýšľal som, čo si zaželám a naozaj ma už nič nenapadlo... Vtedy som pochopil, aký som šťastný človek. Nevedelo ma napadnúť čo by som si ešte mohol želať, keď moje sny sa už stali skutočnosťou. Vtedy ma napadlo, že najkrajšie čo si môže človek želať, je niečo pre druhých, ľudí ktorých má rád. Odvtedy som si pri padajúcej hviezde NIKDY nneželal nič pre seba... A vlastne ani hviezda nemusí padať, ja si aj tak vždy spomeniem na mojich najbliších... Človeka to napĺňa oveľa väčšou radosťou...
Samozrejme, nezanevrel som na sny a snažím sa snívať. Akurát, že teraz už verím, že je všetko možné, len treba skutočne chcieť, veriť, nájsť si správnu motiváciu... Môj rebríček hodnôt sa zmenil asi takto: 1.Láska, 2.Priatelia a rodina, 3.Parkour ... Zdravie a šťastie tu nie sú, lebo zdravie bez nich by mi nestálo za to a šťastím sú pre mňa oni...A ak hľadáte zmysel života... Jeden určite neexistuje, každý ho totiž nájde v niečom inom... človek si musí vedieť sám a správne vybrať. Snažte sa žiť nepredvídavo, nebojte sa zmeny a chráňte si svoju slbodu. Život treba brať vážne, ale nie tragicky. Ak v ňom narazíte na cestu bez prekážok, pravdepodobne nikam nevedie...
Ak ste sa dostali až sem, som veľmi rád... Ak potrebujete pomôcť, poradiť, alebo dodať sebadôveru, ozvite sa mi, určite odpíšem... Veď najkrajšie je v živote urobiť šťastným niekoho iného - to je zmyslom môjho života...
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
aio
13. 4.apríla 2008 19:46
chlapec, krasny blog... a inak tiez povazujem lasku za cislo jedna...
2
fiha jakub ,inak fiha je velke slovo odo mna..no tak pekne si to prezentoval ja sa tesim ze si stastny a rad
3
daco neskutocne krasne nie len tento clanok ale cely blog..ako welka poklona k twojim slowam a nazorom wazne..
Napíš svoj komentár