doteraz som to brala ako prirodzený vývoj v živote. každý sa uberá iným smerom, spoznáva nových ľudí a okolie sa mení.
keď sa mi to teraz stalo s niekým, o kom som si predstavovala, ako spolu zostarneme, raz za čas sa stretneme a budeme sa smiať na tom, akí sme starí a čo nás bolí a podobne... tak to nesiem veľmi ťažko. a aj keď sa človek snaží to vrátiť naspäť, to niečo nevypovedané tam furt bude visieť vo vzduchu.
vtedy podľa mňa pomôže iba niečo nové silnopocitové s tým človekom. bitka, veľká hádka, kričanie, plakanie, objímanie sa, stratenie sa, spievanie v kalužiach v daždi... k čomu sa ale dostať už nedá.
len tak pre doplnenie ... som introvert, sakra veľký a "do svojej hlavy" - pocity, emócie, spomienky, .... tam si veľmi ľudí nevpúšťam, presnejšie skoro vôbec .... ale tomu jednému človeku som to dovolila ... a zo dňa na deň akoby mu niekto vypumpoval mozog
nič, alebo sa jej ozvem a overím si či to fakt je akoby sme sa nepoznali
ja v podstate každý rok mením dosť zloženie ľudí medzi ktorými sa pohybujem a aj ľudí s ktorými si rozumiem a myslím si, že je to fajn, proste vďaka každému človeku sa mlžem niečo naučiť a posunúť ďalej
a pokiaľ sa s takým človekom nebavím pre nejakú konkrétnu príčinu, tak nerobím nič, pokiaľ to len prišlo časom a nikto nevie prečo, tak s ním nejak nadviažem komunikáciu.
väčšinou sa to stáva po tom, keď sa s osobou dlhší čas nevidím, a nejak tak vnútorne aj predpokladám že teda môže dôjsť k vzájomnému odcudzeniu sa, lebo naše životy sa od tej doby nejako prirodzene vyvýjali ďalej a už sa nenachádzame v tom časovom bode, kedy boli naše životy tak nejak viac prepletené, z čoho vychádzala vzájomná potreba potrebovať sa.
och ale to asi neni odpoveď na otázku a proste, sú osoby u ktorých mi je to tak povedzme že jedno a beriem to ako prirodzený vývoj, u niekoho ma to mrzí a potom mám sentimentálnodepresívne nálady, a riešim to tak, že sa snažím pohnúť ďalej a nájsť si iných ľudí. no a občas mi to robi/(lo) dosť veľké problémy, keďže som v tomto smere tak trochu retardovaná
ono to väčšinou nechodí tak, že sú si dvaja ľudia veľmi blízki a odrazu sek - akoby ste sa nepoznali. ak ti na tom veľmi záleží, niečo sa dá zachrániť ešte v prechodnej fáze, pokiaľ si uvedomíš, že práve prebieha.
takych ludi som mal niekolko mohol by som povedat... ale volako to ani neriesim, ale proste ked s niekym chces byt alebo s niekym chces sa kamaratit tak jedine tak ze mu zavolas/napises/ides za nim a nie len budes o tom rozpravat aky ste boli dobry kamarati pred XY rokmi a pritom mu o sebe nedas ani vediet ze existujes.
Som sa raz tak zo dňa na deň prestal baviť s kamošom.. a zrazu celá partia akoby ma nepoznala sa nikto nevedel z nich ani ozvať uplne jak keby som neexistoval. Po 5 mesiacoch som s tým kamošom opäť začal sa baviť ale vždy keď ma volal von som povedal že nejdem.. nemam naladu isť k ľuďom ktorý 5 mesiacov vôbec sa ani neozvali a odrazu pridem von a všetci jak keby nič.. a potom ešte na FB jeden mi začne tam písať že čo nechodím von že som závislý na PC a neviem čo ešte..
Od toho okamžiku som zakaždým keď ma zavolali von do celej "partie" povedal že nejdem.. ale niekedy ak sa nudím tak sa ozvem kamarátovi či si nejde zahádzať na kôš alebo s ním pokecám cestou domou zo školy (alebo v škole) inak sa so starou partiou už nestretávam a často keď ich vidím vonku snažím sa robiť že ich nevidím ak sa pozdravia tak nahodím úsmev priateľský a odzdravím..
(joj jak ja sa ľubim rozpisovať no čo už keď inak sa nemám komu vykecať)
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
41 komentov
keď sa mi to teraz stalo s niekým, o kom som si predstavovala, ako spolu zostarneme, raz za čas sa stretneme a budeme sa smiať na tom, akí sme starí a čo nás bolí a podobne... tak to nesiem veľmi ťažko. a aj keď sa človek snaží to vrátiť naspäť, to niečo nevypovedané tam furt bude visieť vo vzduchu.
vtedy podľa mňa pomôže iba niečo nové silnopocitové s tým človekom. bitka, veľká hádka, kričanie, plakanie, objímanie sa, stratenie sa, spievanie v kalužiach v daždi... k čomu sa ale dostať už nedá.
Tak asi nestálo to za veľa
takze @3
tu a teraz...to aj ja vravím, ale občas je to sakra ťažké...
ja v podstate každý rok mením dosť zloženie ľudí medzi ktorými sa pohybujem a aj ľudí s ktorými si rozumiem a myslím si, že je to fajn, proste vďaka každému človeku sa mlžem niečo naučiť a posunúť ďalej
a pokiaľ sa s takým človekom nebavím pre nejakú konkrétnu príčinu, tak nerobím nič, pokiaľ to len prišlo časom a nikto nevie prečo, tak s ním nejak nadviažem komunikáciu.
och ale to asi neni odpoveď na otázku a proste, sú osoby u ktorých mi je to tak povedzme že jedno a beriem to ako prirodzený vývoj, u niekoho ma to mrzí a potom mám sentimentálnodepresívne nálady, a riešim to tak, že sa snažím pohnúť ďalej a nájsť si iných ľudí. no a občas mi to robi/(lo) dosť veľké problémy, keďže som v tomto smere tak trochu retardovaná
no vždy to časom vo mne utíchne. (ak sa to nejako nedá zas dokopy.)
inak @6
Od toho okamžiku som zakaždým keď ma zavolali von do celej "partie" povedal že nejdem.. ale niekedy ak sa nudím tak sa ozvem kamarátovi či si nejde zahádzať na kôš alebo s ním pokecám cestou domou zo školy (alebo v škole) inak sa so starou partiou už nestretávam a často keď ich vidím vonku snažím sa robiť že ich nevidím ak sa pozdravia tak nahodím úsmev priateľský a odzdravím..
(joj jak ja sa ľubim rozpisovať no čo už keď inak sa nemám komu vykecať)