Jedináčikovia

ahojte, jedináčikovia birdza (tiež som ), ako vnímate tento stav, ste spokojní alebo by ste radšej boli, ak by ste mali súrodenca?
tipujú vás ľudia za jedináčika?
ste podľa vás vo veľa veciach iní ako ostatní? (napr. dávali na vás v detstve špeciálne pozor, prípadne mali na vás nároky? pôsobíte dospelejšie? viac sa bojíte nástrah každodenného života? ste hypochonder? a iné mýty, no ved viete, čo o nás koluje...)
ako je to s vami a začleňovaním sa do kolektívu, prípadne s partnerskými vzťahmi a kompromismi?
ak by ste mali deti, bolo by ich viac, aby ste vynahradili, čo vám chýbalo či by ste pokračovali v tomto trende?
ak by to bol predsa zas jedináčik (vzhľadom na to,že niekedy existujú aj objektívne príčiny- neplodnosť, rozvod po ktorom nie je s kým ďalšie... ) aký typ výchovy by ste zvolili?
Ďakujem za odpovede

Som jedináčik a nemenila by som. Vždy som bola spokojná, bola som rozmaznávaná, mala som všetko, čo som potrebovala a chcela. Nároky na mňa nikdy nekládli, mám skvelú rodinu, ktorá ma nechá konať tak, ako sa rozhodnem a podporuje ma v tom.
Ak by som mala dieťa, tiež by bolo jedináčik, lebo (veľa) detí nechcem. A aký typ výchovy by som zvolila? Dala by som môjmu dieťaťu to, čo som ja nemala. To by bolo prvé.

Byť jedináčik je v pohode, nechápem prečo sa ma niektorí pýtali, že či nechcem bračeka, či mi samému nie je smutno- ved predsa existujú kamaráti, bratranci, sesternice, akože prečo by mal byť jedináčik sám nechápem. Čo sa toho dávania pozor týka, myslím, že to nie je o tom, či má človek jedno alebo viac detí, sú matky čo majú len jedno dieťa a serú naňho, sú také čo majú viacej a na každé sú také úzkostlivé, že sa boja aby sa mu niečo nestalo, sú to podľa mňa mýty, že jedináčik sa ťažie začleňuje a podobne.

za seba:
-radšej súrodenca, vždy som mala snahu sa zdôveriť s niečím, prípadne urobiť nejaký spoločný záťah a riešiť rôzne problémy (aj rodinné), čo sa určite lepšie rieši vo väčšej skupinke ľudí, aj keď zvykla som si
-na prvý pohľad netipujú, ale mám tie výhody, že si niekedy lepšie rozumiem so staršími a skúsenejšími, čím odpovedám aj na otázku o kolektíve, dnes je to s kolektívom už lepšie,, ale je pravda, že som sa vo veľa veciach zmenila
-pozor dávali niekedy až moc a liezlo mi to niekedy na nervy - ja mám rada slobodu a rada o sebe rozhodujem už od útleho detstva, ale čo sa týka opatrnosti, to som bola jedine na telesnej (drevo) a z vlastného presvedčenia vzhľadom na charakter našej telesnej hypochonder som v zdravej miere
-ako partnerka som verná a s kompromismi nemám problém, egoista som ako každý iný
- deti chcem mať viac ak nebudú objektívne príčiny
-ak by to bol jedináčik, budem ho viesť rovnako ako viac detí k samostatnosti, slobode a zodpovednosti, a nebudem zaťažovať prehnaným strachom zo zlyhania a z vonkajšieho sveta, čím zlepším jednou ranou obľúbenosť v kolektíve, imunitu, rétoriku, schopnosť povedať nie, partnerskú aj pracovnú úspešnosť . čo sú veci, čo trošku mne chýbajú/chýbali

Ja som bola do 9 rokov jedináčik. Potom prišla jedna sestra, v 14stich ďalšia.

Vnímala som to negatívne, bolo mi lepšie ako jedináčikovi, avšak u mňa to bolo iné, že tá prvá sestra sa narodila ako prvé dieťa môjmu nevlastnému otcovi s mojou mamou. Bola som značne odstrkovaná, dostávala som aj menej materiálnych vecí ako ona. (Nevl. otec ma moc nemusel, preto to tak bolo.)

Myslím, ale, že vekom to človek začne oceňovať viac. Ten fakt, že má súrodencov. Máte všetci vlastné rodiny ako dospelí, môžete sa družiť, oslavy sú zábavnejšie, máte sa o koho oprieť. Aspoň dúfam, že to tak u nás bude

hrozne som sa ako mala obavala, ze si zariadia este jedno dieta
neviem, mozno by to byvalo ok, ale mne to vyhovuje, z hladiska pozornosti, materialnych veci, neporovnavania atd atd
plus moji rodicia naozaj nie su velmi kompetentni rodicia, emocionalne, takze staci myslim dojebat jedneho potomka, mensie zlo ako viacerych
a bola som uzkostlivejsie vychovana, nemohla som robit milion veci, ale to by nemohlo ani hypoteticke dieta po mne (suprise surprise ako dospely jedinec som uzkostlivy hovniak, ktory nemoze robit veci, lebo mu to nedovoli jeho rozsiahly zoznam dusevnych problemov)

ked ti zomrie mama a otec je kkt , tak si rad za surodenca! len tolko k teme. zivot vie byt vselijaky.

No...
Určite by som bral brata alebo sestru...
Hej ľudia ma berú za "svojského", troska insieho. Viac si k ľuďom dovolím a tak, každého mam na saláme som proste bol vždy sám a nejako som si zvykol. Aj skôr som dospel myslím-ale to bude skôr rozvodom. Teraz určite sú problémy so zaclenovanim...
Preto netrápte decká a spravte si ich 2 mal som aj takú výchovu, že mi rodičia pozerali rozvrh a podla toho som musel prísť domov. Raz som šiel s kamošom na hojdačky, prišiel o hodinu neskôr a dostal som preplesk doma. Alebo v zime som musel prísť presne ako zazvonil zvony pri zotmení... A keď som sa bavil a prišiel o 10 min neskôr tak mama heartbeating 250/min... úplne drbnuty boli-vkuse politika a televízne noviny a potom panika, stres, pedofil sem, vraždy tam...
Na výchove zmením všetko.

@thankyou
mna raz prišli večer vyzdvihnúť, ked som sa s kamoškami zdržala, našli ma, aj ked som im nepovedala,do ktorého podniku ideme, a vzhľadom na podzemnú reštauráciu som nedvíhala,lebo nebol signál tie televízne noviny a hlavne krimi noviny, to bolo furt na programe, a u babky ešte viac, ona ako staršia generácia to ešte horšie berie aj ked šoférujem, tak sa boja a pod., a ešte veľa vedeli o mojich známkach (okrem iného sú učitelia- aj tým to je) , žiacku som ukazovať musela, ale tiež si myslím, že keby nás bolo viac nikto by neriešil, či mám z fyziky (pre mna najmenej obľúbeného predmetu) 1 alebo 2

zo sebeckych dovodov som nikdy nechcela surodenca, ale asi by to mojim rodicom pomohlo s ich obsesiou vychovat dokonaleho jedinca a eventualne to dojebat mali priestor stale ma sledovat (zdielane obrazovky na pc, zakaz zatvarat dvere ofc), na vsetky denne cinnosti mi vyhradit cas a ak nebol dodrzany, mala som 5000 trestov (napr. hodina za den pri pc s 20 minutovou prestavkou na cvicenie po pol hodine, ak som cvicila 19 min namiesto 20 tak som mala zakaz vsetkej elektroniky na tyzden ), vkuse ma prihlasovali na milion kruzkov v snahe objavit, ze som multitalent, kamosi k nam ani nechodili lebo vzdy robili rodicia hodinovy vysluch aby mohli usudit, ze je bezpecne sa kamosit. najhorsie asi je, ze mam brutalne oslabenu imunitu a plno chorob, lebo som do prveho rocnika musela byt stale v sterilnom prostredi, mama ma vkuse umyvala a vsetko dezinfikovala lebo sa bala, ze ochoriem no a guess what odvtedy som permanentne chora
takze ano vo vela veciach ma to poznacilo, ale verim, ze to nie su bezne praktiky ked maju dvaja ludia len jedno decko. co sere mojho partnera je, ze podvedome som stale posadnuta s cistenim a lestenim vsetkeho a mam velmi nizke sebavedomie a problemy s jedenim (s rodicmi som mohla jest najneskor do piatej, pri jedeni hundrali, ze jem hrozne vela a kazdy den mi vycitali, ze mam strasnu nadvahu - nemala som). nechcem mat dieta z mnohych dovodov, najvacsi je asi ten, ze je to z mojho pohladu prilis velka zodpovednost takto nedodrbat dalsiu ludsku bytost. podla mna to fakt nie je az taky rozdiel mat alebo nemat surodenca/ov, ten rozdiel robia len osobnosti rodicov. z otcovej strany mam dost vela nevlastnych surodencov a pri nich mu tak nedrbalo asi prave preto, ze ich bolo viac.

V skratke to poviem, v niektorých prípadoch by súrodenec prišiel vhod a v niektorých zas na príťaž.

@loveillumination dosť napicu ako... To je presne to... Rodičia tlačili moc na pílu a akurát ju tak zasekla. S tou prehnanoú čistotou je klasický príklad mnohých rodín.

@loveillumination
ako o mne keby som čítala, naši síce nedezinfikovali všetko, ale oslabená imunita môže byť aj z nervoch, že tam nechoď, toto nerob a pod., čiže nedostatok takých bežných vecí, čo k detstvu patria, pieskovisko s bohatým zložením alergénov a pásomníc či odreté kolená alebo nedostatok športu, lebo ved sa môťe niečo stať

@loveillumination toto si pozri » prezenu.joj.sk/rodina-a-deti/1...

Tiež sa ma vždy pýtali, či mi súrodenec nechýba, či nie som sama atď, ale úprimne ja som spokojná. A mne súrodenca kvázi vynahradil aj pes, ktorého máme od mojich 7 rokov Ale sem-tam by sa súrodenec možno šikol, lebo hlavne posledné mesiace pociťujem dosť veľkú osamelosť a že sa nemám s kým porozprávať lebo de facto nemám žiadnych kamarátov. Páčilo by sa mi, že ak by bol môj súrodenec starší a bol by ovšem normálny, mohol by mi možno aj v niektorých veciach poradiť alebo skrátka vďaka nemu by som poznala viac ľudí. Možno by sme si mohli dávať tipy na hudbu alebo čo A mohol by ma rozvážať autom. A tiež by sa mi páčili také tie rodinné oslavy, keby že máme deti Také to navštevovanie sa a tak. A hej, moji rodičia a tiež aj starí rodičia (hlavne tí) boli a aj sú strašne opatrní, keď sa obzriem naspäť, mám pocit, že ma neskutočne rozmaznávali, pretože napr. som mala strašne moc hračiek a mne príde veľmi ľúto, že iní toľko mať nemohli a ja sama som mala strašne veľa blbostí, ktoré mi ani neboli treba. V postate do 10tich rokov som nechodila von s kamarátkami a keď som aj začala, tak ma skoro nikde s nimi nepúšťali a tak. Teraz už von až tak nechodím, jedine sama, pretože nemám s kým, ale ak raz za sto okov chcem niekam ísť, povedzme že o 6 večer na nejaké vystúpenie/koncert/hocičo teraz v lete, tak to nemôžem. Špeciálne nároky na mňa rodičia nemajú, to skôr starí rodičia. Tí by chceli aby so mňa bola doktorka alebo právnička a cez školský rok ich nezaujíma nič iné len známky. A to nerátam ich prednášky na tému, ako dedko v mojom veku nerobil nič iné, len sa venoval škole. Matka a otcom sú práveže vcelku pohodoví, čo sa tohto týka. A ešte mi lezie na nervy, že ak príde návšteva, tak stále len sústreďujú len na mňa, akože otázkami a tak. Čo sa ešte týka tej opatrnosti, myslím že to vďaka tomu som v detstve taká uzavretá a nesebavedomá, keď nad tým teraz rozmýšlam. Teraz je to o voľačo lepšie a snažím sa na tom stále pracovať. Ale ako decko som bola neskutočný introvert. Nedokázala som sa ani obrániť keď mi niekto nadával a za každú blbosť som plakala. Takže tak. U mňa to malo dosť negatívny vplyv najmä v detstve, teraz si skôr pripadám taká nezávislejšia v istých veciach. Ale najviac mi lezie na nervy tá prehnaná opatrnosť

Som jedináčik a je to fajn ako niekedy otrava že vždy všetko moja vina tak by som niečo aj na segru/brata mohla zvaliť ale dá sa. Úprimne neznášam keď niekomu (novému kto má ešte nepozná) poviem že som jedináčik a za nejaký čas na to mi tá osoba povie "Počuj myslel/a som si že keď si jedináčik tak budeš nejaká namyslená pipka ale si náhodou celkom v pohode ako bez urážky ale vieš poznám pár jedinácikov a ty sú rozmaznaní"...ako som rada že a nemajú ľudia za pi#u že za to že jeden jedináčik ktorého poznajú je kok#t zbohatlicky a namyslený neznamená že všetci jedinácikov sú takí. Ďalej niekedy je trochu nuda doma sama bez súrodencov ale keď vidím jak s kamoška vadí s mladším bratom alebo segrou som rada že som sama a osamelá si vôbec neprídem. Inak to jak sa vraví že jedinacikovia sú utiahnuti a tichý je zase hlúposť akože väčšinu jedinácikov čo poznám (a z mojej osobnej skúsenosti) tak áno zvyknú mať sklony k "introvert kým aktivitám" ako môže byť aj čítanie kníh ale nie všetci a nie každý introvert je jedináčik atď... Ďalej neznášam jak mi všetci hovoria že ako sa mám keď nemám súrodencov lebo "mám všetko čo si zmyslím" no nie nemám moji majú problém kúpiť mi aj tenisky za 30e ( ak chcem drahšie tak iba ak budem mať minimálne polovicu našetrene zo svojich peňazí) a momentálne mám ako mobil tlacikovu Nokiu (dôvod je trošku na dlhšie ) takže taaaak čiže v preklade jedinacikovia nemajú všetko čo si zmyslia alebo vidia v obchode....ale ja sama o sebe som spokojná a veľmi šťastná že som jedináčik a v živote by som nemenila

Jednoducho ľudia len ma seru tie "mýty" o jedinacikoch lebo sú to normálni ľudia rovnakí ako týždňom čo majú súrodencov o nič nie sú ukrátený ani nemajú nič navyše a podobné blbosti