Jop

nj, dalsia tema na zamyslenie...zalezalo by od situacie, samozrejme, ak by to bol moj dedo alebo niekto z blizkych, tak by som ich samozrejme hned nestrcila do ustavu

ale ked ide uz o vazny stav, parkinson/alzheimer atd, ze ten clovek uz nevie ani o sebe, tak by som zacala uvazovat nad odbornou starostlivostou, popripade nejaky osetrovatel na uvazok

moja matka ma taku pracu...ja by som to nerobil lebo by som stratil nervy pri nich bo su vraj jak male deti

dokazala a aj to robila, zacalo to kamaratom, ktory dostal rakovinu a ochrnul ... pomahala som pri jeho terapii a cosi ako plienky .. ani mi neprislo na rozum zhacit sa ... nedavno mi zomrel stary ocko ... uz ako dieta som na nom dost visela a tak som sa cele leto o neho so starkou a mamkou starala ... ano aj som ho prebalila, ked mal lepsi den pomohla mu na toaletu ... a opat mi ani nenapadlo co robim, bolo to prirodzene ... ku koncu uz malo rozpraval a bol v nemocnici ... ale bravala som ho na voziku von ... a robila sasovstva len nech sa usmeje ... a viete co? Stalo to za to ... teraz , 4 mesiace po jeho smrti je jedna s poslednych spomienok , ked sa k nemu sklanam a vravim: teraz im ukazeme ako sa lieta po parku dedko ... a rozbehla som sa s vozikom, starky bol uz dost pochudnuty, ale vo vetriku mu viali chumace uplne bielych vlasov a smial sa ... ked sme sedeli na lavicke drzala som ho za ruku ... a on len zamumlal //rozpraval ztazka ale dalo sa mu rozumiet// mam ta rad dievca moje ... a viete co? Vsetky tie starosti mi za to stali ... chyba mi hrozne, ale aspon som urobila co slo

@3 teda klobuk dole, to ta fakt obdivujem

ja netusim ci by som to dokazala, ale starych ludi mam rada, maju vela zaujimavych pribehov, a su taki svojhlavi

@3 Obdivuhodne a veľmi statočné!

ja to obdivujem a vobec neviem, či by som toho bol schopny. Či by som bol dost silny nielen to zvladnut, ale zvladnut to bez slz a s usmevom.