Áno, asi do 6 rokov života som nemohol chodiť... aj keď to vlastne nevnímam ako tragédiu v tom zmysle ako to asi myslíš ty. Vnímam to ako niečo "potrebné a dobré" napr. k tomu, aby som si v živote lepšie uvedomoval čo je správne, podstatné, dobré...
A tebe? :letim:
Pred par rokmi mi ochorela mama. Krvacanie do mozgu.ked sa osamostatnila dost aby dokazala sama fungovat, s ocinom sa rozviedli. Teraz zijem s ocom a jeho priatelkou.
Na svete sa deju horsie veci, ale je pekne sa o to podelit
ked som zabudla mac v kabinke. uplne ma to zmenilo, som stale paranoidna a mam pocit ze som ho zase niekde zabudla.aj ked idem len na zachod v byte tak hned panikarim ci som po ceste nestratila pocitac.
a este ked ma chceli okradnut cigani, z toho mam tiez paranoje takze si furt drzim kabelku aj ked som sama na ulici
Smrť otca keď som mal 16. A možno ma trocha zmenila aj šikana na strednej. A možno aj nešťastná láska. Ale tú za tragédiu nepovažujem, dotyčná osoba v mojom živote nemá miesto, ukázala mi to sama.
Uraz v detstve, stav spred piatich rokov. Neboli to osobne tragedie, no posilnilo a zmenilo ma to. Co sa tyka tragedie, ktora mi zmenila zivot a pod., tak to mam pocit ze sa teraz akosi pomaly formuje
@qwer28 to je pravda...ale co pride lutost ktora nikomu neprospeje alebo zbytocne rypanie sa v starych ranach...a kedze aj tak nik nepochopi...za den mu to bude ukradnute ....nechat tak a ist dalej viac nespominat nemysliet a zit je ta volba ktoru som si vybral ja
@qwer28 presne tak, ale to niektorí nepochopia . A niekto holt vraví v "inotajoch", aby sme si mysleli, že má ten najťažší a najkrvavejší život zo všetkých, hoc je opak pravdou :letim:
Chodila som presne.na taku zakladnu skolu, ako je vykreslena vo filme Bastardi, sedem rokov takmer.
Toto celkom neviem rodicom odpustit, plus totalne nevhodny dojebavacsky pristup k mojim psychickym problemom, ale no.. I made it.
V porovnani s vecami, ktore citam, ze tu postretli ludi, som mala stastie.
Zlaté ako sa niektorý snažia zdôrazniť, že oni sú tí, ktorí zažili to horšie Ale tak divné súperiť v takýchto veciach Ja neriešim smutné veci treba sa tešiť zo života
Veru asi tak je to zvláštne, treba sa tešiť zo života. Hoci ja som až toľko veľa nezažil snáď okrem toho, že ma prešlo auto (na šťastie len so 4-5 "stratenými" dňami môjho života v nemocnici) Áno, odvtedy si dávam väčší pozor, aj keď som to nezavinil. Niektorým ľuďom by vodičáky dávať nemali, to aby sme sa báli keď chodíme pešky
tragický bol môj život až do dňa, keď som sa našiel mimo tela, prechádzal som tunelom...
odvtedy som zmenil život od základu a som šťastný...
následne prišla smrť môjho otca, zomrel v bolestiach, aby som ja mohol žiť...
myslim si, že to bola vôľa Božia a tak sa aj stalo...
@nicmanenapada akožé neviem na čo narážaš ( :letim: ) a je možné, že si mi to hovoril, len potrebujem nejaký záchytný bod, aby som si to vybavila. nabudúce pri shogunovi ! (ak sa odvážim )
@makovienka Čítam tu veľa tragédií, ale tvoja je fakt niečo neopísateľné. Ak by som to videla na vlastné oči, ako môj nevlastný tato bije moju matku tak by som sa neudržala a určite by som ho zabila. Bez srandy zabila.
Raz som si to myslela, ale bol to len mylný dohad, hodil o zem stoličku pri hádke a mama sa strašne rozplakala, utekala som tam, zle mi to doplo, hneď som si to predstavila ako ju bije a už som ho šla mlátiť a kopať. Našťastie to tak nebolo...
nenazvala by som to tragédiou, ani jednu udalosť z môjho života. zo všetkého som sa poučila a posunula ďalej, takže to beriem vždy ako ponaučenie, prípadne ako niečo, čo ma má posilniť. (tak to vnímam spätne, aj keď v tom momente to pre mňa isto bola najväčšia tragédia sveta...)
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
46 komentov
A tebe? :letim:
Na svete sa deju horsie veci, ale je pekne sa o to podelit
a este ked ma chceli okradnut cigani, z toho mam tiez paranoje takze si furt drzim kabelku aj ked som sama na ulici
stretávaš sa s ňou? chýba ti?
2 ročná nešťastná "láska"
Smrť otca.
To, že priateľova rodina na mňa našila, že som zbila jeho matku.
Stačí?
Ale je to samá smrť, krv, bolesti, bitky a hlavne krutá pravda...
a ked vidim tie veci co sem pisete fakt sa mam asi dost dobre
Toto celkom neviem rodicom odpustit, plus totalne nevhodny dojebavacsky pristup k mojim psychickym problemom, ale no.. I made it.
V porovnani s vecami, ktore citam, ze tu postretli ludi, som mala stastie.
odvtedy som zmenil život od základu a som šťastný...
následne prišla smrť môjho otca, zomrel v bolestiach, aby som ja mohol žiť...
myslim si, že to bola vôľa Božia a tak sa aj stalo...
Raz som si to myslela, ale bol to len mylný dohad, hodil o zem stoličku pri hádke a mama sa strašne rozplakala, utekala som tam, zle mi to doplo, hneď som si to predstavila ako ju bije a už som ho šla mlátiť a kopať. Našťastie to tak nebolo...
Ale tiež sa snažím žiť život tak ako mám a nemyslieť na to.