Áno, viem že to nieje vôbec príjemná téma, ale aj tak... ide o to že pred pár dňami nám umrel dedko. Dožil sa 92 rokov. A ako sme boli na pohrebe, každý samozrejme plakal iba jeden môj bratranec (má 11r) bol úplne pokojný. A po pohrebe zahlásil že "no a?
Keď mi zomrel dedo bol som približne vo veku tvojho bratranca a tiež sa každý čudoval nad tým aký pokojný som bol. Teraz je to ale trochu iné. Každý ti povie že smrť je nutná pre každého a preto sa musíme naučiť ju prijať. Ale ak zomrie niekto koho máš veľmi rada, tak celé tieto keci ti prídu neskutočne hlúpe... btw... úprimnú sústrasť...
Myslim si, ze pre mysel, ktora nikdy nebola zatazena nabozenstvom, je jej vlastna smrt ta najnezaujimavejsia vec na svete. Smrt blizkych je dolezita, lebo sposobuje emocnu ujmu. Svojej smrti sa nie je treba bat, ale svojho zivota. Lebo ak bude mat clovek (pochybne) stastie, ze sa dozije vyssieho veku, moze aj zistit, ze za cely zivot spravil hovno z toho, na co by mohol byt hrdy alebo spokojny so sebou, a toto mu psychologicky zhorsi kvalitu zivota. A to ani nespominam zdravotne problemy.
keď mi zomrela sestra, tiež som nedokázala plakať... zvnútra ma to žralo ale odvtedy až doteraz (čo je už nejaký ten rok aj dačo) som proste neplakala pre to.
opačne... mal som asi 10 rokov, keď mi zomrel 94 ročný dedo... vtedy som plakal jakeby prichádzal koniec sveta...
potom už zomrelo viac mojich blízkych a vždy som ostal pokojný. Už len z toho princípu, komu smútkom pomôžeme? Ako to ovplyvníme tým, že budeme plakať, nariekať, nadávať na svet? Treba si uvedomiť - byť pokojný, neznamený byť spokojný...
Mne teraz za polrok zomreli dvaja prarodičia... Obaja boli už starší, prastarká dokonca veľmi stará. No a aj keď mi za nimi je smutno, neplakala som. Tak to má byť. Každý jedného dňa zomrie. Kedy už má dávno predpísané, nech robí čo robí. Život beriem tak nejak ako horor nezvratný osud (aj keď ten som videla len nedávno a názor mám taký už dlhšie). Jednoducho máme určené, kedy umrieme. A aj keby sme sa zachránili, ale bolo nám určené umrieť, umrieme. A keby sme sa zachránili, možno je nám urćené ži´t ešte veľa rokov... Jednoducho pavdaže, keby som umierala, snažím sa preźiť a nevešiam hneď hlavu. Ale keby som už proste vedela, že nie je šanca... Jednoducho to tak má byť. Som vychovaná s tým, že všetko má svoj dôvod a všetko je tak, ako má. Keď sa nám stane niečo zlé, v niečom nám to pomôže a naopak, aj ekď sa zdá život perfektný, v sekunde sa to môže zvrtnúť. Chlapec má svojím spôsobom pravdu... Jasné, na pohreboch som si poplakala, zažila som ich už veľa... Ale aj keď mi ten človek chýba, ja s tým nič nespravím, ani keby som si vyplakala oči. A možno vám pripadám sebecká alebo namyslená, ale proste... Plač by aj tak ničomu nepomohol a mŕtveho nevzkriesi.
A možno mám taký názor, lebo mi zomrelo veľa rodinných príslušníkov, spolužiačka a kamarátka v jednom, domáce zvieratká, známi ľudia, môjmu srdcu blízky... A na 14 rokov som proste tak nejak obrnená, lebo tých ľudí už bolo veľa
nenavidim smrt, lebo ona rozdeli vsetkych, co sa kedy mali radi. je to strasne, ze ludia musia umierat (i ked niekedy je asi ta smrt istym vykupenim). podla mna ked bude ten chlapec starsi, tak to bude vnimat inak, mozno mu to bude casom viac luto. aj u mna to tak bolo. este je mlady na to, aby chapal aka je smrt hrozna.
každý vníma smrť ináč či už kvôli náboženskému alebo osobnému presvedčeniu...ja si myslím že smrť je dlh, ktorý musíme splatiť všetci...tak ako okolo nás veci prichádzajú a odchádzajú tak sa to deje aj s nami...
ja som nikdy na pohrebe neplakal až mi bolo toho ľúto, pretože moja babka- asi najlepší človek na svete ktorého som neskutočne mal rád zomrela a ja prosto nič. Ale je to už rok a niekedy si poplačem... na pohrebe so mnou ani nemyklo. Čiže keď niekto odsudzuje niekoho len preto že neplače tak mu na to odpoviem že je to jeho pekná pretvárka, tiež si nemyslím že je dôvod na nadávanie (smútok to áno, ten k tomu patrí) ale prosto nedokážem to prejavit celému svetu, len preto aby mi každý hovoril "úprimnú sústrasť"! Dokonca v ten deń som išiel ešte na krúžok a bol som smutný no kamarátom som to nehovoril, nemal som potrebu.
Smrť vnímam ako oslobodenie (aspoň čo sa týka mojej babky, mala reumu a dosť veľa toho trepela, celý deň musela byť medzi štyroma stenami po celé roky a sama)
Neviem no ako presne by sme mali vnímať smrť, je to nevyhnutné a neodvrátiteľné.
na pohreboch a ani kvôli smrti neplačem smrť je oslobodením v mojom duchu to aspoň tak cítim. Raz čo som plakala keď sa zabil strýko na aute ale aj to nie za to že umrel ale za to že som ľutovala jeho deti a manželku
takéto názory má moja jehovistická spolužiačka...jedna spolužiačka ju pozvala na narodeninovú oslavu a povedala že je to NEDÔSTOJNÉ oslavovať narodeniny..že prečo by mala oslavovať že je o rok staršia nechápačky..samozrejme nešla
ja som sa este nestretla so smrtou.... priamo... nikto blizky mi nezomrel.... neviem ake to je pozerat sa na niekoho naposledy..... a o svojej smrti nepremyslam verim, ze je daleko, veeelmi daleko
@smartboy omg, to akože jehovisti neoslavujú narodeniny? je to osobná vec ale žeby to bolo nedôstojné wtf?
@cmuka12311 súhlasím, tiež som sa minule zamýšľal nad tým, že keby som bol po smrti a rozmýšľal, že len jedno rozhodnutie a mhol by som to zmeniť a prežiť, lenže aj tak by som to urobil (nevedel by som čítat do buducnosti) a a nebola by to chyba ani nič, jednoducho som to chcel a kedže by som zomrel tak by to bolo správne, pretože sa to tak malo stať. Ak by som mal prežit a vziat si ponaučenie tak by som si jednoducho vzal zážitok a niečo nové v živote. Smrt sa nedá ovládat.
niekde bolo napísané, že pri narodení by mali ľudia plakať lebo nevedia čo toho človiečika vo svete čaká .....
pri skonani práve naopak by sa mali radovať, že človek odišiel do neba a konečne našiel pokoj .....
je to však pravda?....ľudia na nebo a peklo neveria , nechcú pripustiť, že v dnešnom unáhlenom, pretechnizovanom svete môže niečo take existovať, náš život utečie - odpláva ako voda v potoku a zrazu zostane stáť na prahu smrti, sme nepripravení, zanevretí, osamelí a bezradní .......
a to z jediného dôvodu vo svojom srdci sme zabudli na milosrdenstvo Božie, kto s nim žil, bude odchádzať z tohto sveta s úsmevom na tvári, vie, že ho čaká kráľovstvo nebeské na veky....
beda však tomu, kto zabije v sebe všetko ľudské, pribíja dennodene Krista na kríž ......
je čas sa zastaviť a robiť na sebe, stači veľmi málo, už len úsmev na tvári dokáže ľudi robiť krajšimi, milšími, dokáže zázraky, ktoré nás povznesu nad zlo.............filip
Smrť ako keby nevnímam. Keď mi zomrela Babička ešte rok potom som mal momenty že som si ju splietol z diaľky, a pár sekúnd mi trvalo než som si uvedomol že veď vlastne je mŕtva.
Toť isté kamarát, čo spáchal samovraždu. Včera som mu skoro zakýval a začudoval som sa že má vodičák. Po dvoch sekundách mi to došlo...
Pre mna je smrť akokeby "odchod" na dovolenku. Ak sa máme stretnúť v nebi, tak sa tam stretneme. Smrť som nikdy veľmi neprežíval, v pohode som nebol ale že by som to nejako ťažko znášal.
Kar či pohreb sa mi vidí ako otrasná záležitosť ktorá zo zúfalstva robí totálnu agóniu. Dobre, beriem, pochovať treba. Ale ten surový attack na city? Človeka ktorý je na pokraji zrútenia treba zobrať odreágovať, nie šmariť ho levom.
Bol som vyslovene znechutený aj "procedúrami" v kostole, keď tam cudzí chlap v sutane mával v pološere tým dymom... Pripadal som si ako na sneme čarodejníc... Bibliu som čítal, verím v Ježiša ale toto čo sa teraz vyvádza - ale to je na iný debát.
Znechutenie a sklamanie vo mne bije aj vždy keď počujem: Nechodí v čiernom, málo ho ľúbila. Neplakal na pohrebe - nemal ho rád sebec. To mne ked zomrel muz, ja som ho dva roky oplakavala co som ho lubila a podob.
Keď sa zavriem medzi 4 steny, budem si pozerať fotky a plakať a trýzniť svoju dušu, znamená to že ho viac ľúbim?
Pokrytectvo.
Chlapca rozhodne neodsudzujem, ba popravde s ním aj súhlasím, nemal to povedať "natvrdo" ale na druhej strane má na to vek...
Najlepšie čo sa môže stať , vyslobodenie pre niektorých ľudí. Pre zmyslových jedincov čo si zakladaju len na hmote a pôžitkoch je to však nepredstaviteľné.
Tvoj bratranec je inteligentný a úprimný. len ktovie dokedy ked sa budem musieť prispôsobovať hlupákom. Má pravdu všetci spejeme len k jednému bodu.
tak mozno ho az tak nepoznal tak mu to neni luto az tak alebo je to maly kreten neviem nepoznam ... a smrt blizkeho je hrozna vec mne umrel dedo aj jeden aj druhy aj babka jedna (ale ona este pred mojim narodenim) aj bratranec , dvaja strykovia alebo ako to nazvat a vela ludi co som stretaval vonku a poznal som ich aj ked to nebola rodina ale tak je mi za nimi smutno a ked si na nich spomeniem tak sa mi chce plakat no a keby mi niekto z uplne blizkej rodiny umrel tak to by som nezvladol radsej chcem zomriet ja prvy ! aj ked som najmladsi z najblizsej rodiny
Ja to beriem ako stratu.. a je mi ľúto aj keď umrie človek, ktorého som nepoznala a dozviem sa to napríklad z TN a pod. Na pohreboch blízkych ľudí som plakala na 4. resp. na 3... a to dedkovi to som mala 10 rokov a plakala som strašne, ale len vtedy keď som sa dozvedela o tom, že zomrel na pohrebe už asi nie, nepamätám sa...... potom o rok na to tete, za ňou som tiež plakala - boli to ľudia, ktorých som mala rada, dobrí ľudia.... potom pred pár rokmi som plakala na pohrebe otca mojej spolužiačky, nepoznala som ho, nikdy som ho nevidela, ale bolo mi strašne ľúto jej, jej sestry a mamky .... no a naposledy som plakala pred mesiacom na pohrebe môjho uja, resp. na pohrebe už nie, ale predtým áno a veľakrát... a veľmi ľutujem, že som sa nebola pozrieť na už mŕtvu tetu a dedka, pretože uja som videla a bolo mi strašne ľúto ako vyzeral, ale vôbec sa na seba nepodobal, a tým pádom to stále beriem tak, že nezomrel, že je niekde tu... že tam neležal on........
a svojej smrti sa bojím, nechcem zomrieť, chcem ešte zažiť veľa vecí, možno napraviť nejaké chyby, ale čo určite viem je, že ak by som mala byť mediálne známa osoba, nechcela by som aby sa moja smrť a pohreb riešil v médiach, nikdy!!! nikdy toto nechcem dopustiť, pretože to je neskutočný tlak na rodinu! zažila som pri poslednom spomínanom pohrebe .......
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
32 komentov
nechcem, aby sa plakalo na mojom pohrebe
smrt je prirodzena, tak to jednoducho priroda zariadilo a tak to ma byt the cycle of life and death continues..
A čo, koniec koncov mal pravdu.
Keby povedzme nedajbože zomrel niekto mladý, určite by to nezahlásil.
síce som plakala ale skôr len preto lebo som videla v akom zúfalom stave je moja mamina.
inak mi to až tak ľúto neprišlo, v tom momente som si neuvedomovala, že ich už nikdy neuvidím.
poplakala som si až neskôr, keď som to pochopila a sem-tam mi ujde slzička lebo hlavne deduliak mi neskutočne chýba.
smrť je prirodzená a musí prísť takže v tom súhlasím s mladým a nečudujem sa, že neplakal.
potom už zomrelo viac mojich blízkych a vždy som ostal pokojný. Už len z toho princípu, komu smútkom pomôžeme? Ako to ovplyvníme tým, že budeme plakať, nariekať, nadávať na svet? Treba si uvedomiť - byť pokojný, neznamený byť spokojný...
Smrť vnímam ako oslobodenie (aspoň čo sa týka mojej babky, mala reumu a dosť veľa toho trepela, celý deň musela byť medzi štyroma stenami po celé roky a sama)
Neviem no ako presne by sme mali vnímať smrť, je to nevyhnutné a neodvrátiteľné.
@cmuka12311 súhlasím, tiež som sa minule zamýšľal nad tým, že keby som bol po smrti a rozmýšľal, že len jedno rozhodnutie a mhol by som to zmeniť a prežiť, lenže aj tak by som to urobil (nevedel by som čítat do buducnosti) a a nebola by to chyba ani nič, jednoducho som to chcel a kedže by som zomrel tak by to bolo správne, pretože sa to tak malo stať. Ak by som mal prežit a vziat si ponaučenie tak by som si jednoducho vzal zážitok a niečo nové v živote. Smrt sa nedá ovládat.
pri skonani práve naopak by sa mali radovať, že človek odišiel do neba a konečne našiel pokoj .....
je to však pravda?....ľudia na nebo a peklo neveria , nechcú pripustiť, že v dnešnom unáhlenom, pretechnizovanom svete môže niečo take existovať, náš život utečie - odpláva ako voda v potoku a zrazu zostane stáť na prahu smrti, sme nepripravení, zanevretí, osamelí a bezradní .......
a to z jediného dôvodu vo svojom srdci sme zabudli na milosrdenstvo Božie, kto s nim žil, bude odchádzať z tohto sveta s úsmevom na tvári, vie, že ho čaká kráľovstvo nebeské na veky....
beda však tomu, kto zabije v sebe všetko ľudské, pribíja dennodene Krista na kríž ......
je čas sa zastaviť a robiť na sebe, stači veľmi málo, už len úsmev na tvári dokáže ľudi robiť krajšimi, milšími, dokáže zázraky, ktoré nás povznesu nad zlo.............filip
Toť isté kamarát, čo spáchal samovraždu. Včera som mu skoro zakýval a začudoval som sa že má vodičák. Po dvoch sekundách mi to došlo...
Pre mna je smrť akokeby "odchod" na dovolenku. Ak sa máme stretnúť v nebi, tak sa tam stretneme. Smrť som nikdy veľmi neprežíval, v pohode som nebol ale že by som to nejako ťažko znášal.
Kar či pohreb sa mi vidí ako otrasná záležitosť ktorá zo zúfalstva robí totálnu agóniu. Dobre, beriem, pochovať treba. Ale ten surový attack na city? Človeka ktorý je na pokraji zrútenia treba zobrať odreágovať, nie šmariť ho levom.
Bol som vyslovene znechutený aj "procedúrami" v kostole, keď tam cudzí chlap v sutane mával v pološere tým dymom... Pripadal som si ako na sneme čarodejníc... Bibliu som čítal, verím v Ježiša ale toto čo sa teraz vyvádza - ale to je na iný debát.
Znechutenie a sklamanie vo mne bije aj vždy keď počujem: Nechodí v čiernom, málo ho ľúbila. Neplakal na pohrebe - nemal ho rád sebec. To mne ked zomrel muz, ja som ho dva roky oplakavala co som ho lubila a podob.
Keď sa zavriem medzi 4 steny, budem si pozerať fotky a plakať a trýzniť svoju dušu, znamená to že ho viac ľúbim?
Pokrytectvo.
Chlapca rozhodne neodsudzujem, ba popravde s ním aj súhlasím, nemal to povedať "natvrdo" ale na druhej strane má na to vek...
Tvoj bratranec je inteligentný a úprimný. len ktovie dokedy ked sa budem musieť prispôsobovať hlupákom. Má pravdu všetci spejeme len k jednému bodu.
a svojej smrti sa bojím, nechcem zomrieť, chcem ešte zažiť veľa vecí, možno napraviť nejaké chyby, ale čo určite viem je, že ak by som mala byť mediálne známa osoba, nechcela by som aby sa moja smrť a pohreb riešil v médiach, nikdy!!! nikdy toto nechcem dopustiť, pretože to je neskutočný tlak na rodinu! zažila som pri poslednom spomínanom pohrebe .......