Ja osobne to veľmi neviem vydržať. Je pre mňa ťaźké vedieť, že nie je miesto, kde by som mohla byť naozaj „sama doma“. Že ako introvert musím mať pri sebe stále nejakú osobu, sledovať jej život, ktorý ma vôbec nezaujíma, alebo si dať sluchátka a čumieť do notebooku, aby som od toho ušla do samoty, zatiaľčo ona má návštevy, hihňá sa, vracia sa z párty o jednej ráno... Neviem vydržať jej návyky, jej chrápanie a šúchanie sa po posteli, jej spací režim... nič.
Je to mnou, alebo je naozaj život na internáte nevydržateľný, ak nie ste extrovert?
byvala som na intraku asi mesiac a trpela som pri tom, spolubyvala som asi 2 mesiace s typkom ktory si nevedel splachnut hovno v zdielanom wc a trpela som pri tom.
a kedze som vedela, ze zivot takto nepojde a ze pokial by som mala byt na vyske, tak by som musela zit ako chudak v hluku a spine a vo velmi kratkej dobe by ma porazilo, tak som sa na to jednoducho vybodla a isla som pracovat a zarabat s tym, ze sa skoro osamostatnim a budem si zit svoj zivot. a nezdielat ho s nechutnymi prasatami v malych smradlavych spinavych prepchatych neludskych priestoroch.
svojim sposobom obdivujem ludi, co to vydrzali roky. ja neznesiem nikoho pri sebe, s nikym nikdy nebudem spolubyvat (a uz vobec nie v hnusnych intrakovych priestoroch) mimo vazneho vztahu.
ultra mega by mi vadilo keby som bol s niekým cudzím na izbe, ale pokiaľ by som tam bol sám a spolubývajúci v druhej izbe by neboli hluční a nerobili by problémy v spoločných miestnostiach, bolo by mi jedno čo v tej izbe robia + nehovoriac žeby som tú izbu nemal priechodzu
ale hej, samozrejme bolo by lepšie keby tam bolo úplne súkromie i v tej kuchyni, mohol by som si variť a piecť kedy chcem a pod. no to je daň ktorú by som za lacnejšiu cenu ignoroval
Radim ti urcite inu spolubyvajucu, s ktorou sa spriatelite, bude vám na sebe záležať, budete mat podobnu povahu, záujmy, zvyky. Ja som mala prvý rok strašnú spolubyvajucu a bolo to hrozne. Tiež som introvert a znasala som to velmi zle. Teraz mam uzasnu spolulubyvajucu, s ktorou sme sa dopredu dohodli, ze spolu budeme bývať. A skôr mi je smutno, ked nie je doma. Záleží nam na sebe navzájom a mam ju rada. Je mi uz skoro ako rodina, resp. velmi dobra kamarátka. Ked som mala tu prvú, všetci ma presviedcali, ze sa mam odsťahovať. Ja som si vsak stale nahovárala, ze je to OK, no teraz viem, ze mali prísť pravdu. Teraz by som uz nechcela a nedokazala bývať s nikým, s kym nemam blizky vztah.
Hmm...
Som jedináčik, ktorý mal skoro do 20 rokov vlastnú izbu.
Začiatky boli zvláštne, keď sme sa spokubydlami nepoznali. Ale všetko je o ľuďoch. Keď bývaš s niekym s kým máš dobrý vzťah a vieš, že ten človek nie je prasa všetko je v pohode.
Akozee byvala som takto kedysi davno dva roky a zvladla som, mala som aj spolubyvajucu ktora mi liezla na nervy, a potom som mala izbu kde sme boli az tri ale mega sme si sadli a bolo to fajn.. podla mna ale hrozne zalezi na veku, mala som 18, bola som rozdivocena a natesena z noveho zivota na vyske, vtedy som cas proste travila inak a nepotrebovala som tak velmi sukromie a venovat sa sama sebe
Teraz mam 25 a byvam uplne sama v byte a neviem si vobec nijak absolutne predstavit uz take byvanie, este zdielat byt s niekym by som zvladla, ale mat ineho cloveka v izbe proste ani keby mi platili tisice za to no a mozno to mas ty rovnako aj ked si mladsia, lebo mas taku povahu ze tu yolo fazu kedy si to uzivas si nikdy nemala. Alebo mozno mas len blbu spolubyvajucu a ak by si si nasla niekoho kto by ti sedel, bolo by to fajn.. inak este je dobre popresuvat nabytok ak sa da tak, ze ked napr obe lezite v posteli s notebookom nevidite sa. To prinesie taky aspon trocha pocit sukromia
Ja som sice v spolocnej izbe nebyvala, ale co som byvala som spolubyvajucimi v byte, tak ti boli v pohode. Vacsinu casu sme s jednou babenkou vysedavali v kuchyni, rozparavali, varili, proste uplne super sme vychadzali. Casom som si zvykla aj na chlapca ktory bol hlasny a mierne otravny. :S Casom som ho zacala brat tak ze taky proste je a uz ma to nevytacalo.
Ani by mi asi nevadilo s niekym byvat v spolocnej izbe... Teda... Keby bol normalny. Lenze pri mojom stasti by som dostala niekoho, komu by som mala chut otocit hlavu o 180stupnou a trpela by som ako zviera... :S
Našťastie som tento intrakovy život nemusela prežiť a obdivujem všetkých, ktorí to dokážu. Ale spolubyvajuci, s ktorým som bola na byte a každý sme mali zvlášť izbu, tak ten bol super a doteraz mi to spolubývanie občas chýba večer sme sa buď opili, alebo opustili pri flaši vina alebo sme pozerali seriály alebo hrali NHL alebo varili... super časy
Ja som mala 19 rokov izbu so sestrou, potom rok spolubývajúcu, ktorá mi hrozne liezla na nervy a nikdy som nebola v izbe sama, 2 mesiace v lete potom izbu trojku, čo bolo vlastne aj celkom okej, lebo jedna tam spala asi 3 týždne dokopy a druhá chodila štvrtok večer domov a vracala sa v pondelok
no a potom som rok bývala s najsuper dievčaťom, bola strašne milá, často prespávala u frajera, a teraz mám prvýkrát už 2 týždne vlastnú izbu a neskutočne sa stále teším domov ako budem sama
mam to stastie, ze spolubyvajuca je vesmirne niekde moja spiaznena dusa, osud to zariadil. velmi som chcela byt sama na izbe a modlila som sa cele leto nech som sama!! a nakoniec som rada, ze sama nie som .
nuz neviem si to ale predstavit, keby sme spolu nevychadzali....
no nikdy som nebola na intru, ale po prvom roku s spolubývajúcimi s ktorými sme sa nepoznali a nebavili - teda, zo štyroch čo sme isty čas boli na izbe som sa bavila s jednou, dovtedy som mala doma izbu sama a teda bolo to celkom stresujuce hlavne keď ľudia nevedeli normalne povedať že je dajaky problem, miesto toho sa škaredo kukali bez slova a potom nechali odkaz v kuchyni....
ďalšie roky som už bývala na izbe s jednou až dvoma kamoškami, s ktorými sme sa poznali buďto z domu a chľastačiek alebo z birdzu a chľastačiek, a ono sa to ukázalo nakoniec tiež nie úplne ideálne, lebo ja som sa snažila o poctivý život a zatiaľ čo ony si pustili hudbu a chľastali, tak ja som si dala pohár vína a ľahla spať, v tej istej izbe - susedia sa sťažovali na hluk a vraj sa nevedeli dozvoniť do bytu, nuž, ja som kúsok od reprákov spala bez problémov, spolubývanie človeka zocelí.
ale beztak, aj keď sme všetky na izbe boli kamošky, tak sme sa museli do nejakej celkom veľkej miery naučiť sa ignorovať, lebo veď nemožeš sa celý deň baviť - povedali sme si dobré ráno keď sme sa zobudii a večer sme sa dohodli či ideme na pivo alebo aspoň piť vínko na balkone, a tam sme kecali, ale len tak v izbe....to väčšinou nie, to by celkom liezlo na nervy
a odvtedy mám izbu sama, je to trochu napiču lebo som niekedy v celom baraku uplne sama, ale zase je to uplne popiči, možem robiť čo chcem koho chcem kedy chcem a už si neviem predstaviť to mať ináč
mna osobne druha osoba dost zaujima a povazujem to za prinos, ze nemusim nikam chodit a niekoho zhanat, ak chcem spolocnost, ale sukromie treba tiez. myslim, ze clovek asi musi byt dost vyrovnany, aby nepotreboval sa schovavat. da sa chodit aj domov na vikendy, ale nie kazdy ma tu moznost tak casto, jak potrebuje.
Prvý rok som mal katastrofálneho spolubývajuceho, to radšej nebudem písať ...ale od druhého ročníka som s iným a je to môj naj kamarát, vychádzam s ním super takže ani nevnímam že nemám vlastné súkromie a také veci, človek si zvykne a ja som spokojny
Úplne si vychutnávam život na intraku možno je to tým, že som si so spolubývajúcimi veľmi sadli, ale vôbec mi nevadí byť traja na malej izbe, aspoň nám je útulne mám svoju posteľ, svoj stôl, svoju skriňu, o veci nemám dôvod sa báť, je to kurva lacné, fakt som rád
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
17 komentov
Je to mnou, alebo je naozaj život na internáte nevydržateľný, ak nie ste extrovert?
byvala som na intraku asi mesiac a trpela som pri tom, spolubyvala som asi 2 mesiace s typkom ktory si nevedel splachnut hovno v zdielanom wc a trpela som pri tom.
a kedze som vedela, ze zivot takto nepojde a ze pokial by som mala byt na vyske, tak by som musela zit ako chudak v hluku a spine a vo velmi kratkej dobe by ma porazilo, tak som sa na to jednoducho vybodla a isla som pracovat a zarabat s tym, ze sa skoro osamostatnim a budem si zit svoj zivot. a nezdielat ho s nechutnymi prasatami v malych smradlavych spinavych prepchatych neludskych priestoroch.
svojim sposobom obdivujem ludi, co to vydrzali roky. ja neznesiem nikoho pri sebe, s nikym nikdy nebudem spolubyvat (a uz vobec nie v hnusnych intrakovych priestoroch) mimo vazneho vztahu.
ale hej, samozrejme bolo by lepšie keby tam bolo úplne súkromie i v tej kuchyni, mohol by som si variť a piecť kedy chcem a pod. no to je daň ktorú by som za lacnejšiu cenu ignoroval
Som jedináčik, ktorý mal skoro do 20 rokov vlastnú izbu.
Začiatky boli zvláštne, keď sme sa spokubydlami nepoznali. Ale všetko je o ľuďoch. Keď bývaš s niekym s kým máš dobrý vzťah a vieš, že ten človek nie je prasa všetko je v pohode.
Teraz mam 25 a byvam uplne sama v byte a neviem si vobec nijak absolutne predstavit uz take byvanie, este zdielat byt s niekym by som zvladla, ale mat ineho cloveka v izbe proste ani keby mi platili tisice za to no a mozno to mas ty rovnako aj ked si mladsia, lebo mas taku povahu ze tu yolo fazu kedy si to uzivas si nikdy nemala. Alebo mozno mas len blbu spolubyvajucu a ak by si si nasla niekoho kto by ti sedel, bolo by to fajn.. inak este je dobre popresuvat nabytok ak sa da tak, ze ked napr obe lezite v posteli s notebookom nevidite sa. To prinesie taky aspon trocha pocit sukromia
Ani by mi asi nevadilo s niekym byvat v spolocnej izbe... Teda... Keby bol normalny. Lenze pri mojom stasti by som dostala niekoho, komu by som mala chut otocit hlavu o 180stupnou a trpela by som ako zviera... :S
no a potom som rok bývala s najsuper dievčaťom, bola strašne milá, často prespávala u frajera, a teraz mám prvýkrát už 2 týždne vlastnú izbu a neskutočne sa stále teším domov ako budem sama
nuz neviem si to ale predstavit, keby sme spolu nevychadzali....
ďalšie roky som už bývala na izbe s jednou až dvoma kamoškami, s ktorými sme sa poznali buďto z domu a chľastačiek alebo z birdzu a chľastačiek, a ono sa to ukázalo nakoniec tiež nie úplne ideálne, lebo ja som sa snažila o poctivý život a zatiaľ čo ony si pustili hudbu a chľastali, tak ja som si dala pohár vína a ľahla spať, v tej istej izbe - susedia sa sťažovali na hluk a vraj sa nevedeli dozvoniť do bytu, nuž, ja som kúsok od reprákov spala bez problémov, spolubývanie človeka zocelí.
ale beztak, aj keď sme všetky na izbe boli kamošky, tak sme sa museli do nejakej celkom veľkej miery naučiť sa ignorovať, lebo veď nemožeš sa celý deň baviť - povedali sme si dobré ráno keď sme sa zobudii a večer sme sa dohodli či ideme na pivo alebo aspoň piť vínko na balkone, a tam sme kecali, ale len tak v izbe....to väčšinou nie, to by celkom liezlo na nervy
a odvtedy mám izbu sama, je to trochu napiču lebo som niekedy v celom baraku uplne sama, ale zase je to uplne popiči, možem robiť čo chcem koho chcem kedy chcem a už si neviem predstaviť to mať ináč