prvy stupen je ze sa pousmejem, druhy stupen je ze sa tvarim ako meme "oh stop it, you" a treti stupen ze ma zamrazi a nemam slov takze aj viem aj neviem
ak ide o kompliment vrámci školských povinností alebo záujmov, viem ho prijať... poteší a nakopne ma k lepším výkonom
avšak, ak ide o môj výzor, permanentne mám pocit, že si zo mňa daná osoba robí srandu alebo ma utešuje...a ak pochvália niečo, čo sama na sebe nemám rada, mám tendenciu tomu neveriť a smiať sa, čo nie je najlepšia reakcia, viem...
no pomaly sa snažím naučiť sa prijímať ich aspoň od jednej osoby, ktorá to istotne myslí úprimne (
A doplnila by som možnosť ako sú podané. A tvárim sa že ich prijímam aby to nikto neriešil. Tak poviem obyčajné ďakujem veď nikoho nezaujíma či tomu verím alebo nie.
Pri zareagovaní, že niečo mi niekto hovorí pozerám na neho, ako zistím že je to kompliment tak sa pozriem niekde úplne odveci (podlaha, druhá strana), usmejem sa (aby sa nepovedalo) poviem (dík) aby sa nepovedalo a dúfam, že tá osoba na to zabudne a ja tiež. Je mi to nepríjemné. Cítim sa hlúpo, neverím, príde mi to neúprimné.
K svojim najbližším ale priskočím: Však mám super.../Však som super spravila...? Pretože oni to reálne ohodnotia a ich kompliment ma poteší na týždeň.
@momoglamorous áno dá keď je to čosi, čítala som tu ako "účelový" kompliment a absolútne je neobjektívny a je to čistá pičovina ako nestáva sa to často, ale vtedy keď je druhá strana dosť riťovlezlá a chce sa silou mocou zapáčiť
@kalbun od teba to je ale ine, s tebou je vzdy vsetko viacsuper ako s ostatnymi..ja som to brala tak vseobecne, ze mi to povie niekto neznamy, resp nie az tak znamy a to sa nestava, muhaha
áno viem, pekne poďakujem, poteší ma to a potom si to možno aj začnem myslieť ale asi skôr ani nie, záleží čo presne. ale celkom mi lezie na nervy, keď niekto na môj kompliment reaguje v štýle "to nie je pravdaaa, ale prosím ťaa...blabla" a asi si myslí, že nemám čo iné na práci len si vymýšľať komplimenty. wrr.
niekedy neodhadnem či to náhodou nie je irónia , napr. tu
a potom tak dlho rozmýšľam, čo odpísať , lebo keď napíšem, že ďakujem a bolo to z flipu myslené, tak trapas , ale keď to bolo myslené úprimne a ja napíšem niečo čudné, tak potom môžem pôsobiť tak, že .. no veď chápeme sa, jooooj tá dilema
už aj hej. Kedysi mi to robilo problem. A ked už nejaký dostanem, napr. ked som vyparádená pri nejakej príležitosti a som si toho vedomá, tak slušne podakujem, poteší ma to. A ked mi dá niekto kompliment ohladom niečoho, s čím ja nesuhlasím tak podakujem, ale myslim si svoje...alebo poviem " no dakujem, si mily, ked si to myslis "
ale zas komplimenty typu že " aky mas dobry zadok, a si sexy" tak to od iného ako od mojho chlapca počut nechcem, a vtedy mi to je dost neprijemne, lebo ani neviem, ako mam reagovat...ale nestáva sa to až tak často.
no dakedy ked ten kompliment pôsobí tak vtieravo a ešte je aj od človeka,ktorý to istotne nemyslí vážne väčšinou len poviem: "aha ok!" ..ale zase samozrejme pri ostatných podakujem a možno sa nad tým aj na moment zamyslím
Kedysi ked som aj mala nejake novsie oblecenie a niekto mi ho pochvalil tak som odmietala ze aaale to je uz stare..alebo ked som si rana robila 15 minut vlasy tak ze aale to nie, to som len tak schytila..proste som nevedela vobec ale vobec prijmat komplimenty, hanbila som sa strasne..
teraz uz v pohode lebo viem ze veci ktore nosim su pekne a tak
ked vam denne povie min 5 ludi, že ste užasny,ine ako ja viem alebo oooooh ty prestaaaaan vam neostava povedať....hej viem prijimať komplimenty,lebo mne mamina vzdy hovorila,ze som najkrajsia a najmudrejšia.....
Ja som sa to stále nenaučila. Keď mi niekto povie niečo milé, väčšinou len zabrblem niečo o tom nech si nevymýšľa, alebo len mávnem rukou ako keby nič nepovedal. Až potom si uvedomím, že tým vlastne trocha urazím aj toho druhého a zároveň sa pripravím o šancu na ďalší kompliment.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
56 komentov
Inak to robim aj ja, podakujem, ale nemyslim si to
Ako ste na tom vy?
už som si tak nejak vďaka istým osobám zvykla na to, že sú to len účelové prázdne slová.
prvy stupen je ze sa pousmejem, druhy stupen je ze sa tvarim ako meme "oh stop it, you" a treti stupen ze ma zamrazi a nemam slov takze aj viem aj neviem
niekedy ostanem z komplimentu zaskočený a neviem narýchlo ako reagovať
ale najprv som tiež niekomu neverila keď mi dačo pekné povedal a povedala som že netrep alebo tak..
avšak, ak ide o môj výzor, permanentne mám pocit, že si zo mňa daná osoba robí srandu alebo ma utešuje...a ak pochvália niečo, čo sama na sebe nemám rada, mám tendenciu tomu neveriť a smiať sa, čo nie je najlepšia reakcia, viem...
no pomaly sa snažím naučiť sa prijímať ich aspoň od jednej osoby, ktorá to istotne myslí úprimne (
@nymerio324 a zase si tu ty si strašný
choď preč, bol som tu prvý
K svojim najbližším ale priskočím: Však mám super.../Však som super spravila...? Pretože oni to reálne ohodnotia a ich kompliment ma poteší na týždeň.
snazim sa povedat dakujem a nevyzerat blbo, ale ked ma niekto chvali stale, najradsej by som sa prepadla
a to sa vazne neda prijat kompliment? O__o
vždy odpoviem -Ďakujem, ja viem.-
a potom tak dlho rozmýšľam, čo odpísať , lebo keď napíšem, že ďakujem a bolo to z flipu myslené, tak trapas , ale keď to bolo myslené úprimne a ja napíšem niečo čudné, tak potom môžem pôsobiť tak, že .. no veď chápeme sa, jooooj tá dilema
ale zas komplimenty typu že " aky mas dobry zadok, a si sexy" tak to od iného ako od mojho chlapca počut nechcem, a vtedy mi to je dost neprijemne, lebo ani neviem, ako mam reagovat...ale nestáva sa to až tak často.
teraz uz v pohode lebo viem ze veci ktore nosim su pekne a tak
"Ale prestaň"
"Nevymýšľaj"
"Neklam"......
No a jasné, že "ďakujem..", resp. "ďakujem, ale ja si to nemyslím"